Jana Micenková: List

Nevadí, že si sa narodil ako nula. Hoci máš ruky, nohy, dokonca aj oči, stále si len nula. Mozog ti slúži, zdravie v relatívne dobrom stave, ale aj tak už niekoľko rokov tušíš, že si nula. A nik ti nepomôže zmeniť tento stav.
Večer v krčme pri pive počúvaš stále tie isté reči a sám nevyplodíš nič lepšie než to, čo počuješ.
Občas spomínaš na chvíle, keď to vyzeralo, že aj ty máš šancu stať sa niekým, za koho by si sa nemusel hanbiť.
Slnečné ráno po opici a pred tebou voľný víkend. Nádej, že sa niečo zmení. Nikdy sa však nič zásadné nezmenilo.
Niektorí sa s tým už zmierili, ale teba to ešte stále trápi. Občas špekuluješ, ako by si tento stav mohol zmeniť. Ale vždy  všetky úvahy skončia teplým, pokojným spánkom, vtedy zabúdaš, kto vlastne si.
Najviac sa bojíš toho, že si na to zvykneš. Možno si raz povieš, že sa vlastne nič nedeje, lebo takých ako ty, čo si budeme hovoriť, chodí po svete veľa. Nikdy si nechcel byť jedným z nich, ale zatiaľ si viacej nedokázal. Voľakedy bolo v dosahu toľko ciest, možností, teraz to vyzerá, že čím si starší, tým menej sa toho dá zmeniť.  A sám sa k tomu aj tak nedokopeš.
Niečo v tebe však stále ešte zápasí a kričí: „Ja nechcem byť nula!“
Potreboval by si nejakého Guru.

A preto teraz počúvaj. Máš jedinečnú šancu stať sa tým, kým by si najviac chcel. Máš jedinečnú šancu už konečne prestať byť nulou. Svet síce nespasíš, to sa zatiaľ aj tak nikomu nepodarilo, ale pri troche námahy, budeš naozaj spokojnejší. Budeš veriť tomu, čo robíš. A ja ti pomôžem.
Lebo presne viem, čo TY potrebuješ.
Mám vypracovaný podrobný plán pre Teba, a nie sú to kúzla, ani podvody. Trochu sa síce budeš musieť posnažiť, ale odmena ťa neminie.
Postup je asi takýto:
V nedeľu pôjdeš……….

Zvyšok listu už nemohol dočítať, písmo zmyl dážď. Nech sa pokúšal robiť čokoľvek, nič nerozlúštil. Písmo skrátka vzala voda. List našiel ráno ležať pred dverami. Nikde nestálo, že patrí práve jemu. Nebolo tam meno ani adresa. Mohol patriť susedovi, alebo mohol niekomu vypadnúť z vrecka. Ale už tak vyšlo, že si ho prečítal on. A to, čo tam stálo, ho nemohlo nechať ľahostajným.
List mu prehováral do duše. Šokovalo ho, že ktosi vyslovil nahlas jeho potlačované myšlienky. Celý čas pôsobil dojmom spokojného človeka – slušne platená práca, rodina, čistokrvný pes. A zrazu, akoby niekto otvoril jeho trinástu komnatu. Čítal list znova a znova. Hútal, čo tam mohlo byť ďalej napísané.
Čo také by sa malo stať v nedeľu? Čo by mal urobiť? Zvedavosť ho zožierala, nemohol spať, nevedel sa sústrediť na prácu, ani na najnovšie informácie o nefunkčných domácich spotrebičoch, či harmonogram o tom, kto kedy ide pre deti do školy, dokonca ani na šéfkine pokriky o nesplnených deadlinoch…

Nemohol to nechať len tak. Treba veci dokončovať a listy dočítať do konca. Vyvesil na nástenku v paneláku oznam:

Včera som pred svojimi dverami našiel list. Išlo o dôležité posolstvo. Bohužiaľ, druhá časť listu sa rozmazala. Nedá sa rozlúštiť. Nech sa, prosím, ozve ten, kto mi list adresoval, aby som vedel ako pokračovať. Ďakujem.
A podpis. Bol na seba hrdý, že sa mu podarilo napísať taký chúlostivý oznam. Musel to ísť spláchnuť do krčmy, bol piatok večer, to sa vždy tak chodí. Sadol si vedľa svojej partie, objednal si pivo, na stôl sa nosili nakladané syry, hrianky a tataráky. Dnes sa oslavovalo vo veľkom.

Dostaneš šancu a premrháš ju. S tým nič neurobíš. Môžeš sa trochu poľutovať, ale nie dlho, lebo by si sa z toho zbláznil. Dáš si rum, ešte jeden a spláchneš to. Netreba si nič vyčítať… však ty si nevedel, že to je taká veľká, takmer osudová možnosť… vtedy si to nemohol tušiť… Ale všetko má svoj význam, aj premrhané šance.
Filozofuje v krčme známy, ktorý už veľa šancí prepásol a rád o tom rozpráva.
Mohol som to a mohol som aj tamto, už dávno som mohol byť tam, keby… Pred rokmi som mal taký fasa podnikateľský zámer, mňa prvého to napadlo, dneska to už robí každý druhý… keby som to vtedy vedel, tušil… proste buď bolo príliš skoro, alebo príliš neskoro… chce to aj správne načasovanie, a samozrejme, byť v správny čas, na správnom mieste… a tiež kus toho posratého šťastia…
Známy si odpije z piva, utrie si penu z úst, pokračuje zmierlivejším tónom.
V istom momente som si uvedomil, že mám byť rád za to, čo mám, a takto to stačí… prečo sa stále niekde trepať, niečo zisťovať, meniť, ľutovať… vieš, ja mám v podstate rád svoju pohodu a stereotyp, som asi konzervatívny, či čo… Ešte jedno pivko, prosím… ale zmeňme tému. Je piatok, oslavujeme, hlavne, že je stále nejaký dôvod na oslavu. Mimochodom, nevieš o niekom, kto by chcel odkúpiť sedačku? Kupujeme si novú, starú predáme so zľavou. Rohová, kvalitná, moderná, pozri tu…
Na displeji iPhonu sa objaví obrázok modernej sedačky. Pokrčil ramenami, aby dal známemu najavo, že sa mu to nechce teraz riešiť.

Pozoruje ľudí okolo seba – popíjajú, fajčia, smejú sa, rozprávajú sa nahlas… Ktosi pustí jukebox, tvári sa frajersky, lebo pustil známu, obľúbenú pesničku od Elánu. Niekto začal spievať, niekto tancuje, obrázok sedačky na displeji telefónu koluje medzi spolusediacimi. Ďalší známy vo svetri s vianočným motívom hovorí o politike, tvári sa pri tom odborne:
Ja som to vedel, že táto vražda je politická, na objednávku! A tento podvod a vtedy ten puč pred dvomi rokmi, tak za to mohli presne títo, a ja som to ale vedel, ja som to vééédéél už pred rokmi! Cháápeš, už vtedy som hovoril, že za to môžu títo, oný, ale nikto ma nepočúval, nikto mi neveril, všetci ste tvrdili, že títo určite nie sú v takom čomsi namočení… a jeb ho, tu to máš! Ja som to véééédéél, ale nikto ma nepočúval… a teraz to tu máme, a bude horšie!
Známy vo svetri s vianočným motívom si hltavo odpije z piva, akoby mal za sebou nejaký vážny, dôležitý prejav na konferencii či mítingu.

Ľudia tancujú, spievajú, smejú sa, odkašliavajú, nadávajú na politiku, ukazujú si displeje, rozprávajú, ale… sú spokojní… so životom? Alebo im stačí to, čo majú?

Prestal ich vnímať, hlboko sa zamyslel:
Už tu nebudem chodiť. Čoskoro budem NIEKTO. Moje ciele sa stanú honosnejšími. Všetci budú vidieť, že som NIEKTO. Vycítia to z môjho správania. Každý kto niečo znamená je NIEKTO. Ten NIEKTO má gráciu, je to vidieť na prvý pohľad – prízvuk, pohyby, gestá, dikcia, štýl. NIEKTO žije iba podľa svojich pravidiel.

…

Zmením sa. Moja cesta je iná. Od tejto chvíle pracujem na tom, aby som bol NIEKTO. Ten list mi otvoril oči, konečne príde zmena. Čakal som príliš dlho, ale ja sa zmeny nebojím. Aj keby ma to stálo isté obete. Obete sú nutné. Bez obetí by sa človek nikam nedostal. Doteraz som sa vyhováral, ale s tým listom, resp. s jeho druhou časťou sa  posuniem ďalej…
Vlastné myšlienky ho tak rozrušili, že sa skoro rozklepal.

Čo si taký dneska – nijaký, kamarát? Sedíš tu, mlčíš. Napi sa s nami.  Veď oslavujeme narodenie.
Známy s veľkými ušami dnes oslavuje, platí poldeci. Narodila sa mu dcéra. Všetci sa postavia, pripíjajú na zdravie, sú hluční.
Na zdravie malej Natálie… nech je zdravá… hlavne zdravie a spokojnosť, to je najdôležitejšie… všetko ostatné príde samo…
Všetci tancujú. Vytvorili okolo neho kruh, chcú, aby aj on tancoval. Nebaví ho to, berie si bundu, odchádza, bez vysvetlenia. Nie, už s nimi nechce mať nič spoločné – s tými, ktorí už nechcú byť NIEKTO. Odteraz mu jeho nové JA bude našepkávať, čo má robiť.

Vracia sa domov „naspídovaný“ vlastnými myšlienkami:
Samozrejme, svet asi nespasím, ale mohol by som dokázať ešte to a tamto, a ísť hentam; a naučiť sa toto; ale najprv musím: prestať sa pretvarovať; nenechať sa šikanovať; robiť to, čo som vždy chcel, ako som si to naozaj  predstavoval… Ešte nie je neskoro, ešte stále nie je neskoro… Samozrejme sú tu prekážky – peniaze, rodina, záväzky, hypotéka… všetko sa dá, ak sa chce, ale musí tam byť odhodlanie a hlavne vízia… áno, už mám víziu, a viem, že tam niekde v tom liste je moja vízia, ktorú som v sebe celé roky potlačoval…

Odcestovať, rozviesť sa, opustiť prácu, nájsť iný zmysel, nestretávať sa s idiotmi, nenechať sa využívať, nezabíjať voľný čas sledovaním seriálov na Netflixe a HBO, nerozprávať len o tom, čo je treba kúpiť a zariadiť… zmazať účet na Instagrame, Facebooku, streame, youtube, freevideu… začať zase hrať na gitaru, založiť kapelu, očistiť si hlavu od sračiek, povedať dlhoročnej kamoške, že ju už roky chcem, a že som si ju mal vziať za ženu a mať s ňou deti, odcestovať s ňou v karavane, alebo sa na čas nechať zavrieť do budhistického kláštora…

Zdá sa mu, že za ním ktosi kráča. Silueta. Spomalí.
Možno práve tento mi to prezradí, možno ten je nositeľ druhej časti listu…
Obzrie sa, ale nikto nikde, silueta zmizne.

Dôjde domov, točí sa mu hlava z náhleho pretlaku myšlienok, jeho odkaz stále visí na nástenke. Zapáli zapaľovač a prezerá všetky schránky, či v nich niekto omylom nenechal druhú časť listu, ktorá mu patrí.
Pomaly kráča po schodoch. Obzerá sa po celej chodbe. Pozrie pod susedovu aj pod svoju
rohožku. Nikde nič.
Vojde do bytu, špehuje chvíľu cez kukátko. Možno ho niekto tajne sledoval, lebo nechce byť
videný, a teraz sa prikradne k jeho dverám a položí mu tam pokračovanie listu.

…

Čaká v zhasnutom byte. A naozaj sa mu po chvíli zdá, že počuje pred dverami kroky. Ani sa nepohne. Nechce dotyčného vyrušiť, možno to tak má byť, možno by mal ten onen ostať
v utajení, dôležitá je „message“ z listu. Po chvíli zvuk krokov prestane. Nenápadne, pomaličky a potichu otvorí dvere. Neuveriteľné, pod rohožkou je obálka s listom. Od nadšenia skoro povyskočí.

Konečne je doma sám, deti sú u kamarátov, žena odišla na dámsku jazdu, alebo za milencom? Sám už nevie, ale nerieši to. Jediné, čo ho teraz zaujíma je pokračovanie listu.
Plán je jasný: keď dočíta, dopije kávu, zabalí si kufor, sadne do auta a odíde, zatiaľ ešte nevie kde, zrejme ďaleko. Prespí v nejakom motoreste, a potom začne nový život.
Nesmú mu to mať za zlé, ani žena, ani deti. Teraz budú síce smutné, ale raz to pochopia.
Raz to musia pochopiť, že keby neurobil zmenu, tak by mu možno časom jeblo, alebo by sa z neho stal nešťastný, neznesiteľný, nudný čudák, možno alkoholik. Deti by to predsa cítili, videli by, že žije neúprimný život, a sami by potom opakovali podobný model.

Potlačí všetky nepríjemné predstavy: nemyslí na nesplatenú hypotéku, nedokončené deadliny… v tomto kontexte sú proste nepodstatné… nemyslí na tváre rodičov, ktorí lamentujú, že je nezodpovedný, že si mysleli, že ho lepšie vychovali…
A predstaví si tie príjemné: svetlá áut na diaľnici, vedľa neho sedí dlhoročná kamoška, ktorej to konečne všetko vyklopil, že už chce žiť inak, ona to vie, celé roky čaká, kým mu to dôjde, drží jej ruku na kolene, pred nimi svetlá nočného motorestu… a potom nejaké ďalšie  miesta… opustené pláže, prenosný varič, na ktorom si ohrievajú čaj a čínske polievky, gitara… alebo to pokojne môže byť púť za duchovným poznaním, nové krajiny, nápady, ľudia, miesta, znamenia…

Uvarí si kávu, obyčajnú tureckú, žiadne latte či umelé cappuccino zo stroja, veď touto skromnosťou už pomaly začína jeho nový život,
Ohmatáva list zo všetkých strán, díva sa proti svetlu a potom si pohodlne sadne do kresla, a začne čítať:

Je mi veľmi ľúto, že si dostal list v takto poškodenom stave. V druhej časti, ako si isto  pochopil, stála dôležitá vec. Nebude jednoduché znova napísať, čo tam bolo, keďže list, patril výlučne Tebe. Recept bol vypracovaný špeciálne pre Teba, na každom slove, kroku záležalo.
Takéto presné postupy vypracúvam len raz za čas, špeciálne vybraným, vytipovaným jedincom. Mrzí ma, že akurát Tebe sa stala takáto chybička, ale niektoré veci neovplyvníš.
Napríklad živly – poštár niesol listy, otvorila sa mu kabela, silno pršalo, lialo, a list sa rozmočil…
Ja si bohužiaľ nedržím databázu s kópiami, všetky listy, ktoré posielam sú originály, vypracované pre špeciálne účely.

Je mi to ľúto, mal som pre Teba presný návod na tvoje osobné šťastie, a ty si aj ten prepásol. Vyššie sily, alebo čo, osud naznačil, že máš ostať nulou. Možno niekedy inokedy, niekde inde, v inom živote, alebo v inej dimenzii to vyjde, ale teraz Ti proste hviezdy neprajú. Na druhej strane, nemusíš nutne čakať na nejaké návody – veď aj bez nich môžeš vyprodukovať sám niečo veľkolepé, zmeniť život od základov, veď si dospelý človek, netreba Ťa predsa držať za ručičku… hahaha, to bol vtip…

Sedí v kresle a nevie, či sa má smiať alebo plakať. Príde mu esemeska od ženy, že zajtra by  mohli zájsť do Auparku, lebo tam majú mixéry v zľave. Zrniečka tureckej kávy mu praskajú pod zubami, nie je taká chutná, ako si myslel, je už asi dosť stará, vyprchaná, normálne ju doma nik nepije, majú predsa stroj na špeciálne kávy. Turecká je tu aj tak len keby svokor prišiel na návštevu, ten pije len zrnkovú, ale dlho tu nebol, teraz je chorý, leží v nemocnici, čosi so srdcom, kávu piť nemôže… A vlastne, spomenul si, by ho mali ísť v nedeľu navštíviť… hej, presne v tú nedeľu, keď sa malo všetko zmeniť… svokor by  to asi neprežil, keby teraz odišiel od rodiny…

Zrazu si uvedomí, že zabudol vyniesť triedený odpad. Cestou ku kontajnerom premýšľa, čo teraz, všetko si to naplánoval, dúfal, že list napovie, a ono nič… Vonku je zima, mrzne, vybehol len tak v tričku vytriediť plasty, sklo, papier, áno aj on žije ekologicky, veď robí aj pozitívne veci, nie je predsa všetko len na hovno.
Vrátil sa do bytu, vonku vymrzol, doma je teplo, tú tureckú kávu vyleje do hajzlu, čo to bol za
debilný nápad. Spraví si cappuccino s poriadnou penou, chuť je sladká, hoci trochu umelá, ako úsmev jeho ženy… Posledné týždne nad tým veľa premýšľal, ako sa naňho usmieva – iba jej ústa, ale oči sú chladné… lenže on robí to isté, takže jej nemá čo vyčítať. V zásade však ani jeden z nich nie je zlý, sú zodpovední, starostliví, spoľahliví… len skrátka už vyprahli tými rokmi, ako tá zrnková káva, ale ešte stále ich predsa čosi drží pohromade… veď všetky vzťahy sú také – po rokoch vyprahnuté, netreba si nič maľovať na ružovo.

Ľahne si do postele, pod perinou je krásne teplo, zapne si ďalší diel seriálu z HBO, ešte nemá dopozeranú celú sériu, a ten minulý diel skončil tak napínavo. No… takto si síce nepredstavoval druhú časť listu, ale čo? Veď nemusí čakať na nejaké návody, veď si to sám všetko pekne v hlave naplánoval a predstavil, ale… musí sa z toho vyspať, žiadne unáhlené rozhodnutia!
Sleduje ďalší a ďalší diel seriálu, vonku začalo snežiť, fúka vietor, ako mu je dobre, doma pod perinou… uvidí čo bude ďalej, nebude to teraz vyhrocovať, ráno múdrejšie večera. Vychutnáva si v polospánku predstavy, ktoré si pred chvíľou vysníval… možno to bude krásny sen… to by bolo super, mať aspoň taký krásny sen… autom, po diaľnici, pred ním svetlá motorestu…