Štefan Šimko: Alica v krajine

Alica sa ocitla v krajine. Netušila prečo, ale bola v nej. Vedela, že ju čaká chytanie Bieleho Králika. Pôvodne mal byť jej manželom, no bol prirýchly na to, aby sa zasnúbili.

-Ach! Opäť prídem neskoro!- prefrčal okolo nej a zmizol v diere. Ako vždy.

-Oplatí sa mi, aby som ťa naháňala? Časy sú zlé. Chytím ťa, budem mať opletačky. Nechytím ťa, zostanem na ocot.- zakričala.

Biely Králik vystrčil hlavu a spýtal sa:

-Chytíš ma? Nechytíš?-  zasvišťal povetrím, iba chvost sa mu mihol.

Prišlo jej ľúto samej seba. Bola tu cudzinkou s poslaním, ktoré nemôže splniť. Na oblohe sa objavil transparent  VERIME TI. Zmenil sa na VERIME SI až z neho zostalo VER.

Vo chvíli, keď sa chcela zamyslieť nad významom náhlych zmien, zazvonilo jej v uchu. Strčila doň prst a počula:

-Haló. Haló! Počujeme sa?

-Kto je?

-Svedomie.

-Si čisté?

Miesto odpovede povedalo:

-Tvoje.

-Tak potom…Prečo sa ozývaš práve teraz?

-Myslíš, že je to nevhodné?

-Povedala by som, že je to prinajmenšom netaktné.

Alica mala pravdu, lebo bola absolventkou privátneho kláštora, ktorý sa zameriaval na ušľachtilosť a slušnú výchovu mladých šľachtičien. Alicini rodičia mali továreň na výrobu mužských ochranných pomôcok a želali si, aby ich dcéra mala výchovu primeranú ich postaveniu a vedela žiť na úrovni. V krajine, kde každý používa ich výrobok, je nutné reprezentovať  svojou nonšalantnosťou. Mladá dáma urobila všetko, aby jej papá a mamá boli šťastní. Pravdaže, až na Bieleho Králika, ktorý pred ňou z neznámych dôvodov unikal. Snažila sa ho sledovať, ale stratil sa v lese v oblasti mimo signálu. Zostal z neho iba biely bod  na čiernej ploche. O chvíľu aj ten zmizol. Alica sa sklonila nad norou a zavolala: -Haló.

Ešte raz: -Haló!- Tretíkrát: -Haló. Odpovedzte!

Z nory vyliezol tmavoružový tieň či skôr odtlačok Bieleho Králika. Zaťukal jej na čelo. Svedomie zaskučalo a schúlilo sa.

-Ja som ten, ktorý sám osebe neznamená nič.- povedal odtlačok a rozpadol sa na črepiny. Kým sa ich dotkli Alicine prsty, črepiny sa roztiekli.

-Or tuť, ťutro, palica do diery, palica von z diery!-  strčila do nej  suchú byľ a chvíľu ňou šmátrala. Keď ju vytiahla, olízala opačný koniec.

-Hm. Jemnučký med. Už chápem, prečo v tebe všetko mizne. Škoda, že nie si z látky, prišila by som ti gombík, aby si sa dala zatvárať.- Zahrmelo a začalo pršať. Príjemný dážď zmýval prach, osviežoval vzduch. Na Alicinom pleci pristál Dážďovník.

-Ovládaš hymnu na oslavu vody?

Pokrútila hlavou.

-A poznáš legendu o prvom mraku?

Ani to nevedela.

-Máš karty?

Rozložila ich.

-Zavri oči a hádaj, ktorú vytiahnem.

-Nie!-

-Nevieš hádať?

-Nikdy som si nedovolila. To sa nepatrí!

-Skús!

Karty boli priezračné, pokryté vrstvičkou vody, ktorá sa vlnila a ticho zurčala. Vlny vytvárali tvar gule, žaluďa, listu aj srdca. Siahla na ne. Akoby sa jej prsty zaborili do machu. Aj tak z nich zavoňalo. Vytiahla jeden plátok a zahryzla doň.

-Čo robíš?

-Označujem ho, aby som nezabudla, ktorá karta to bola.

-Pozri na jej hodnotu.

Karta žartovala a postupne sa menila. Povyšovala nižníka na kráľa, pričom degradovala kráľovnú na obyčajnú dvojku. Dážďovník sa netrpezlivo pohniezdil a zaškriekal.

-Aká hodnota?

-Asi kráľovná.

-Asi?

-Chutila ako miňonka s broskyňovým jogurtom.

Ešte jej chcel niečo povedať, ale rozmyslel si to. Kým pokračoval v tichu, poznamenal:

-Neobvyklé!

-Neobvyklé?

-Keď si želáš srdce…

-Alebo…

-Alebo samurajský meč?

-Možno. Ale aj tak je to neobvyklé.

-Nie je to morbídne, ale neobvyklé.- Zamyslela sa a palicou s olízaným koncom švihala na všetky strany. Nečakane prudko sa rozbehla, takže Dážďovník sa zakymácal a padol na temeno. Hlava pripomínala prezretú paradajku s tŕňom uprostred. Ale to už bola Alica niekde inde. Zo zeme trčala orientačná tabuľa s nápisom TRÓJA. Okolo nej rástli náhrobné dosky. Na jednej sa dalo prečítať: ΤУ ЛЕЖИT  НЕЗНАКМЊЍ ВОЯК. Odrazu mala toľko otázok. Prečo neznámy nemal tvár, niečo mu chýbalo? Odrazu mala chuť zdvihnúť slúchadlo a povedať: -Halóó, tu Alica. Myslím na toho pod tým trsom. Vyrastali z neho drobné nezábudky.- Najprv ich chcela odtrhnúť, rýchlo si to rozmyslela. Čo ak… Toľko smrti je na svete. Začala by plakať, no spomenula si na tenkú knižočku v zadnom vrecku. Otvorila ju a pichla prstom.

-Vymenuj slová!

-Ktoré?

-Vyberané!

-Podľa čoho majú byť vyberané?

Knižočka prižmúrila oči, tvárila sa prefíkane. A sama pre seba mumlala:

-To sú dnes ľudia, to sú dnes ľudia…Už máš?

-Nemám.

-Pichni ešte raz, ale opatrne. A nabudúce si ostrihaj nechty!

Zazneli výbuchy petárd a niekoľko slov na prepichnutej strane zhorelo.

-Neskoro!- Knižka zamávala paperbackovými krídlami, ale akoby si to rozmyslela.

-Slová majú významný podiel na našej existencii. Kooperačná línia, sémantická hegemónia určitých dominánt.

-To sú tie vyberané slová?

-Eklakantné vyjadrenie plutarchovského pojmu.

Alici sa opäť vrátilo nutkanie na plač.

-Nerozumiem.

-Pretože ja uctievam fetiš výrazu. Text je iba škvrna. Slovo je čisté. Význam je prázdnota obklopená intenciou.

-Si bezcitná! Alebo… všetky knižočky sú presýtené matériou formy bez kauzálnych súvislostí. Ste šľahačka presýtená cukrom. Fuj!- a šmarila ju k hrobu neznámeho, z ktorého vykukol duch. Ale jeho Tha lúmosai- nebolo vôbec hrozivé. Hlas ševelil a takmer zanikal vo vtáčom speve. Knižočka sa zaryla do zeme. Alica intuitívne vycítila, že treba niečo urobiť. Vytrhla zo zeme tabuľku s nápisom TRÓJA a vykríkla:

-Trója! Trója, Trója!

Duch neznámeho ju  obtočil a zaspieval príjemným tenorom: -Vojna, vojnička zabila vojačka. Zabila bratríčka. Zabila, zhubila, do zeme vrátila.

-Čo povieš, pekná pieseň?- a pokračoval: DetiIchSmrťKtoJeVinnýCelýSvetVranaVraneOkoNevykole – a bol by hovoril aj ďalej, keby Alica nepovedala:

-Nechcem tvoje riekanky!

-Smrť nie je náhoda!- odpovedal.

Spomenula si na Bieleho Králika, ale spomienku zastrčila za spomienku o jeho bleskurýchlosti  a spomenula si na zaklínadlo, ktoré ju naučila stará mama. Po jeho vyslovení všetko zmizlo. Zostala len ona. Dookola recitovalo prázdno vyplnené betónovou džungľou, v ktorej číhali plechové dravce.  Na stromoch vyrastali pouličné lampy s rozbitými tienidlami, voňalo tam benzínom,  plastové orchidey dvíhali hlávky  a v murovaných norách vyzivovali kontajnery. Boli nažraté, až z nich vypadávali tenulilinké a ako hodváb ľahké nákupné tašky. Uchytil ich vír tančiaci uprostred sídliskovej čistinky, nadúval ich, vyniesol na 34. poschodie a potom ich prilepil na tvár šprintujúceho Bieleho Králika, ktorého prenasledovala skupinka ozbrojených detí. Alici sa práve dovtedy podarilo odstrániť z vlasov posledné omrvinky čipsov. Olízala si prsty. Chutili po cibuľke. Snažila sa uhádnuť, či to bola cibuľka jarná alebo šalotka. Nedarilo sa jej nájsť správnu odpoveď, tak sa začala rýpať v odpadkovom koši. Práve vyťahovala obal z lacného vína, keď ju odzadu čosi zrazilo.

Z čierneho auta vystúpil vysoký fešný muž. Podišiel k nej, dotkol sa rukou čela a spýtal sa:

-Slečna, nič sa vám nestalo?

Neodpovedala. Z auta trčali na cestu dve dlhé nohy vo vysokých topánkach. Topánky z diaľky kričali, že nie sú z lacného kraja a pančuchy mali hodnotu plastového okna na prvom poschodí.

–Slečna, nič sa vám nestalo?

Hugo Boss. Pomyslela si. Má čierne okuliare, čierny oblek, beláskavú košeľu s trochu tmavšou kravatou. Karl Lagerfeld, tipla si. Dlaň jej odhrnula vlasy, prešla po tvári. Mäkko, ale sebavedomo. Obe ruky sa spojili , objali ju a ťahali do auta.

-Pomôž- zlostne zaúpel muž.

Štíhle nohy sa nepohli, iba jedna z nich špičkou topánky kopla do kamienka, ktorý odletel a Alicu pichol pod okom. Za plastovým oknom v cene pančúch sa pohla záclona. Keď bola dnu, dvere buchli, auto sa pohlo. Sediace nohy pokračovali bokmi, driekom, záplavou vlasov, spod ktorých číhali žlté oči. Sedela tam Tigrica.

-Slečna, naozaj vám nič nie je?

Pokrútila hlavou, ktorá ležala Tigrici  v lone. Auto nabralo rýchlosť. Temná hudba vyliezala z reproduktorov, pchala sa von všetkými otvormi. Nohy pohli vlasmi, ruky zdvihli pohár s tekutinou a naliali ho do ústneho otvoru. Ten sa zatvoril, preglgol a vydal chichotavý zvuk. Auto plynulo ticho, priadlo.

-Nič nehovorí. Zabili sme ju.

-My? Ty si šoféroval!

-Ale ty si mi zakryla oči!

-Dokáž!

Alica bola zvedavá na dôkaz, preto mlčala a čakala. Svišťali ako Biely Králik.

-Dýcha?

-Ako to mám vedieť?

-Prilož jej k ústam ucho!

-Čo ak mi ho odhryzne…

-Zrkadlo!

-Uvidí mi tvár.

-Tak ju vyhoďme!

Spomalili, odbočili k okraju cesty. Položili ju do štrku, ktorý zostal po zimnom posype, zahádzali špinou, ktorá na okrajoch ciest nikdy nechýba. Kolesá zaškrabotali, zostala po nich šedivá stopa a čiernou podčiarknutá cesta. V diaľke mizla bodka, ktorá do čohosi narazila a vybuchla.

-Škoda ich,- zauvažovala Alica, mysliac na pančuchy. Nikdy nebude mať také. Vstala, oprášila sa, poobzerala sa, aby vedela, ktorým smerom ísť.

Šla a z oblakov hádala, aké obrázky sú z nich vymodelované. Myslela na ich tvorcu a modelátora. Nič o ňom nevedela, iba niekoľko modlitieb a aj tie boli o anjeličkoch a Márii. To, že je to Boh, jej povedal jeden chalan z ulice. Chodil na výšku, bol chudý a mal rastacopy. Mladí ho milovali, starí nenávideli. Raz Alicu pobozkal tak, že ešte i teraz cíti jeho jazyk ako háďa, ktoré do nej chcelo vkĺznuť cez ústa. Mohla mu odhryznúť hlavu, ale výchova jej to nedovolila. Až teraz, na tejto lúke pochopila, že obaja boli milovaní a nenávidení kvôli rodičom. On, lebo ho nevychovávali, ona, lebo ju vychovávali. Blížila sa k domom a videla, že sú opustené. Ploty sa klaňali na rôzne strany, boľševnik, lopúchy, divizna ich podopierali.

-A* l* i *c* a

Obzrela sa. Stál pred ňou  Biely Králik.

-Kde si sa túlala? Všetci ťa čakáme.

-Akí všetci?

-Hostia. Máme zásnuby.

Usmial sa a v slnečných lúčoch zapadajúceho slnka sa mu zablysli vyčistené hryzáky.

-Ako si vedel, že som tu?

-Láska.

Paličkou zoťala hlavy trom šalviám.

-Ty nevieš o láske nič. Iba uháňaš.

-Čo bolo, bolo, nebude. Poď!

-Musím sa upraviť, než ma uvidia.- Topánky hodila do vyschnutej studne, v kúsku medeného plechu pozrela na  tvár, slinami uhladila obočie. Pohrýzla vňať materinej dúšky.

-Môžeme ísť.

-A šaty?

-Žiadne nemám.

Biely sa usmial a podal jej kačacie vajce.

-Mám ho rozbiť?

-Pošepkaj mu želanie.

-Ale sama.

Schovala sa za polorozpadnutý múr a šušušu.

-Si nádherná!

-A ty… si Biely Králik, ktorého nikdy nedohoním.

V hlase jej zaznel ironický poltón.

-A… okrem toho… Ešte som nezrelá.

Nevyznelo to veľmi presvedčivo. Biely vypliešťal na Alicu oči a striedavo dvíhal uši.

-Ako myslíš, len aby si nezostala na ocot.

-Vidíš, to je argument! Zostanem na ocot! Toľko nešťastia!  A čo tak moje…

Vedľa nich zastala limuzína, z ktorej vystúpili Alicini rodičia. Majitelia továrne držali za uši svojich svatovcov.

-To nám nemôžeš urobiť! Dali sme ti skvelú výchovu!

-Taká hanba, taká hanba!- striedali sa v nárekoch.

Potom matka omdlela a králiky sa rozutekali. Otec nevedel či kriesiť manželku, či chytať králiky.

-Tak dobre, zoberiem si ho! Nemám ho rada, ale ani ho nenenávidím.

Biely položil pazúrik na Alicine pery.

-Pozri!

Ponad nich leteli  farebné balóny,  ktoré spúšťali stuhy, ktoré viali vo vetre a sadali na rozpadnuté strechy usadlosti.

-Odporne sentimentálne- pomyslela si Alica a rozbehla sa nevedno kam. Biely Králik stál a pozeral, ako jeho zasľúbená mizne za obzorom miesto toho, aby ho chytila za zadné nohy a hranou pravej ruky  mu udrela po…. Pokrútil chvostíkom, skočil do nory a padal…a padal…