Úryvok z kolektívnej monografie [ne]obyčajný život farára, ktorú vydala Society for Human Studies v roku 2018. Autori knihy premyslene vybrali deväť životných príbehov duchovných z 19. a 20. storočia reflektujúc konfesionálnu pestrosť Slovenska v zmieňovanom období. Kniha približuje život katolíckych, evanjelických, pravoslávnych i gréckokatolíckych kňazov, popularizačnou formou zachytáva osudy duchovných a poukazuje na ich (ne)obyčajný život. Prvých štyroch kňazov predstavených v monografii možno označiť za reprezentantov 19. storočia. Ide o známeho historika a publicistu Jonáša Záborského, najdlhšie žijúceho štúrovca Jozefa Podhradského, kňaza a politika meruôsmych rokov Eugena Geromettu a „neposlušného“ pansláva Petra Tomkuljaka. Spojovacím oblúkom medzi 19. a 20. storočím bola, nepochybne, najznámejšia osobnosť spomedzi predstavovaných osôb, vynálezca a umelec v reverende, Jozef Murgaš. Životy ďalších štyroch kňazov sú späté s 20. storočím. Medzi nimi nachádzame prvú evanjelickú farárku na Slovensku Darinu Bancíkovú, ktorú v 60. rokoch väznila komunistická totalita. Jezuita František Paňák a gréckokatolícky kňaz Miron Petrašovič boli tiež perzekvovaní počas totality. Druhý z nich dokonca vo väzení umrel. Poslednou predstavenou postavou v knihe je pravoslávny biskup Michal Kančuha, vedený ako spolupracovník ŠtB, ktorý na istý čas emigroval do USA a po návrate bol tiež stíhaný režimom.

Jozef Podhradský – Z Pešťbudína do Nového Sadu
Do slávnej generácie štúrovcov patrí aj Jozef Podhradský, avšak v mnohom sa od tohto pokolenia odlišuje. Jeho životný príbeh ilustruje nielen životné peripetie evanjelického kňaza – slovenského národovca žijúceho v „dlhom“ 19. storočí, ale aj to, že konfesionálna identita v tomto období nebola nemennou záležitosťou. Ako mladý absolvent známeho prešporského evanjelického lýcea sa dostal na nesmierne lukratívne kaplánske miesto, k Jánovi Kollárovi, do jedného z najväčších miest Uhorska. Práve po autorovi diela Slávydcera prevzal po revolučných udalostiach meruôsmych rokov miesto slovenského evanjelického farára v Pešti. Dvadsaťročie po revolúcii bolo obdobím, keď sa stretával s mnohými nepríjemnosťami, nielen v meste, v ktorom  pôsobil, ale aj v celej evanjelickej cirkvi. Dôsledky úskalí ho ovplyvňovali aj v ďalších etapách života.

[…]

Spomienky na štúdiá v Bratislave patria u viacerých národovcov k tým zásadným, na ktoré si po rokoch pri písaní autobiografií a pamätí spomenú a zaznamenajú ich. Práve vedúca osobnosť generácie, Ľudovít Štúr, je ten, ktorému je pripisované jedinečné postavenie v slovenskej časti lýcea. Aj preto nie je prekvapením, že ho kvetnato opisuje aj Podhradský: „Štúr prelamoval atmosféru ducha do epochy národnosti tak, ako Tolstoj prelamoval epochu subjektu do osoby […] Národnosť je jadro ducha – zárod jadra, klíček, kľúč k individuálnemu vyvinovaniu. Týmto kľúčom otváral Štúr v Prešporku brány zakliatych v Slovanstve zámkov a vyklíňal k životu nebeské princezné, slovanské dušičky, ťahal ducha von z potvory do poézie života, intonoval Slovanstvu jadro duchovnej poézie, duchovného života. Do všech končín Slovanstva otvoril nám oblôčky. Nuž akoby sa k nemu nehrnula slovanská omladina…“ Podhradského rukopisná autobiografia napísaná na sklonku života ponúka aj malý náhľad do študentskej každodennosti a úsmevných študentských hier a bláznovstiev. Aj napriek tomu, že Jozef píše: „Nelumpovali sme. Nie žeby sme neboli mali aj na to kúštik talentu, ale nemali sme peniaze.“ Predsa len ponúkol čitateľom svojho životopisu jednu úsmevnú príhodu. Podhradský na lýceum prišiel ako šestnásťročný tínedžer a chlapcov v tomto veku okrem študijných povinností zaujímalo predovšetkým víno a dievčatá. S tým je spojená aj príhoda, ktorú mladí študenti vyviedli. Jeden z Jozefových spolužiakov, istý Chrenko z Trenčianskej stolice, talentovaný hudobník, doučoval v hre na klavír dcéru bohatého mešťana. Prepukla medzi nimi láska, ktorú pozvaním mladej devy na honosný bál prekazil istý bohatý barón. Z mladého študenta Chrenka sa vysmieval, tituloval ho ako „jedného trenčianskeho drotára“. Odmietnutím a častovaním do „drotárov“ nebol pohoršený len mladík od Trenčína, ale celá družina slovenských študentov. Mladosť a pochabosť, ranená mužská pýcha a davový efekt mal za následok plánovanie pomsty: „Celá konferencia sa vzbúrila. Pomsta! Pomsta! Drotára nám ponížil. Pomstu! Pristal aj Chrenko. Prev-zal slovo istý Gavora, pekárnik, tuším z Trenčína. Viac rokov pracoval tu ako pomocník u cukrára. Mal krátke fúzy vykrútené kolmo dohora. Šelma rečie: „Bračekovci! V potupe drotára cítime potupu národnosti našej. Pomsta barónovi! Jánošík ju hľadal v druhoch, Žiška cepami. My ju pohľadáme v maškrtách. Ja napečiem dobrých sladkých praclíkov, rohličkov a cukrových srdiečok. Bude to naplnené živím striebrom. To neškodí a má len ten účinok, že človeka mimovoľne a ukrutne – preženie – jeden z vás oblečie sa za pekára s krošňou plnou tých praclíkov a s píšťalkou, a na 12 v noci vtancuje sa pískajúc si veselo valcev. Milé prekvapenie! Všetko bude mysleť, že to nejaký bohatý gróf prišiel, aby ich milým žartom zabavil.“ Tak sa aj stalo, pred polnočným „dámen valcom“ prišiel preoblečený pekár. Zvedavé dámy hneď okolo krošne, koštovali, jedli, ponúkli svojich tanečníkov. Jak videl pekár svoju krošňu prázdnu, začal na píšťale lamentovať a vytancoval sa von z dvorany na ulicu a tu zmizol ako gáfor. Na to začne orchester polnočný damenvalcev, ale sotva tančili niekoľko minút, mladé dámy – bola tam aj Amália – vytrhli sa tanečníkom z ruky a hľadali stolce sadnúť si. Prítomní lekári hneď vyskúmali, že praclíky napúšťané boli živým striebrom.“ Aj na takejto, pre dnešného čitateľa úsmevnej, no mstivej príhode, vidieť mladých študentov, budúce elity národného hnutia, ako obyčajných ľudí so svojimi slabosťami, ktorí pod davovým efektom neváhajú pomstiť ranenú pýchu druha. Živé striebro je dnes považované za jedovatú látku, avšak čistá kovová ortuť má dezinfekčné účinky a v minulosti ju ľudia frekventovane využívali pri liečení rôznych chorôb. Často sa ortuť používala aj ako preháňadlo, preto študenti napustili sladké buchty práve ňou.

Jozef Murgaš – Vedec v reverende

[…]

Cholerická osobnosť Murgašovi opäť skomplikovala situáciu a rozmnožila rady jeho nepriateľov. Otvorený konflikt s  tajomníkom vtedajšieho kapitulárneho vikára a neskôr priamo tajomníka biskupa Rimelyho sa dal len ťažko vyhrať. Udalosti na seba nenechali dlho čakať a o krátky čas Murgaš prijal list biskupa Bendeho. Vzdal sa akéhokoľvek patronátu nad ním a rozhodnutie o štúdiu i hodnotenie maľby sv. Alžbety prenechal novému banskobystrickému biskupovi Karolovi Rimelymu. Murgaš si bol do konca života istý, že to bol následok intríg, ktoré voči nemu spriadal Havran. Rimely Murgašovi dokončenie štúdií v Mníchove neumožnil a hotový obraz sv. Alžbety neprevzal, pretože sa mu vraj zdal príliš svetský. Murgaš zaň nedostal žiaden honorár, až kým ho pred cestou do Ameriky od neho kúpil jeho priateľ, farár a neskorší kanonik zo Svätého Kríža, Štefan Vetzel.

[…]

Murgašov entuziazmus a zápal, samozrejme, neunikol pozornosti krajanskej tlače, upútal aj americké médiá. Tie oceňovali práve typický americký „drive“, s ktorým sa púšťal do každého podujatia. Jeden príklad z článku denníka Washington Post hovorí za všetky. Na stránkach jedných z najčítanejších novín na svete je Murgaš chválený za bezhraničnú pragmatickosť, ktorá mu umožnila uvoľniť značné finančné prostriedky zarobené vlastnou zručnosťou na poli techniky na budovanie pôvodne polozabudnutej farnosti. V ďalších rokoch pôsobenia systematicky buduje i školu patričnej úrovne: „Kúpil som nové pozemky pri kostole za $19.000.00, na ktorých je škola s nákladom $200.000.00, v ktorej škole mimo školských miestností je veľká halla a miestnosti pre kluby, billiordy, knihovňa, kolkárne, sien na telocvičbu, kúpelneatd., takže dľa najnovšieho odhadnutia celý farský majetok má cenu na vyše pol millionadollárov.“ Školský komplex sa stihol dobudovať ešte niekoľko rokov pred Murgašovou smrťou ku koncu dvadsiatych rokov. Farár budovateľ mal byť na čo hrdý: kapacita školy sa rokmi vyšplhala až na 550 žiakov, bola moderne vybavená a radila sa medzi najlepšie školy v Pensylvánii. Zarátajúc aj túto školu do farských objektov sa celkový farský majetok odhadoval až na vtedajších 650 000 dolárov – darov farníkov a dobrodincov, ktorým šiel Murgaš príkladom.

Vo Wilkes-Barre a okolí bol Murgaš známy aj ako organizátor kultúrnych podujatí, viedol farský spevokol a taktiež zveľaďoval pomerne bohatú farskú knižnicu. Udržal si i svoju typickú empatiu k mladým ľuďom a bol sponzorom i členom mnohých sociálnych a atletických klubov, ktoré sa zameriavali na formovanie mládeže. I v tomto smere bol priekopníkom, prvým slovenským kňazom v Scrantonskej diecéze, ktorý vo svojej farnosti vybudoval oddychové centrum pre mládež. Samozrejme, stredobodom jeho aktivít zostával kňazský život. Okrem bežných kňazských aktivít založil a spravoval náboženské spolky Bratstvo Svätého Ruženca a Sodalitu (katolícke laické bratstvo) Blahoslavenej Panny Márie. Počas pôsobenia vo Wilkes-Barre, sa stal nielen pre obyvateľov tohto mestečka, ale aj pre slovenských krajanov i stále prichádzajúcich nových imigrantov, spoľahlivým poradcom pri všemožných ťažkostiach a dôležitých rozhodnutiach týkajúcich sa všetkých stránok života v Spojených štátoch amerických.

[…]

GOLIAN, Ján – MOLDA, Rastislav a kol. [ne]obyčajný život farára. Banská Bystrica: Society for HumanStudies, 2018, 285 s.

Vydanie knihy podporil Fond na podporu umenia. Kniha bola vydaná v spolupráci s občianskym združením Nenápadní hrdinovia.