Jana Piroščáková (1979) je literárna historička a editorka, pôsobila v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa venovala výskumu literatúry 19. storočia, predovšetkým rozprávok. V súčasnosti pracuje ako redaktorka vo vydavateľstve Tatran. Pripravila viaceré rozprávkové knihy, napríklad Rozprávky Janka Rimavského Janka Francisciho (2015), Rozprávky starých Slovákov Samuela Reussa (2018), Slovenské rozprávky a povesti Boženy Němcovej (2020), ale aj Novú kuchársku knihu Terézie Vansovej (2022). Jej ostatnou knihou sú Zabudnuté rozprávky prvej slovenskej rozprávkarky Amálie Sirotkovej (2024).
Svoju výskumnú cestu si zasvätila prevažne slovenským rozprávkam, ktoré verejnosť pozná najmä z knižných zbierok Pavla Dobšinského a Augusta Horislava Škultétyho. Ty si však skúmala aj prácu menej známych zberateľov rozprávok, Janka Francisciho, ktorý vydal prvú zbierku rozprávok, a skúmala si tiež rukopisné zbierky Samuela Reussa a jeho synov. Posledným veľkým objavom je rukopis Amálie Sirotkovej, ktorý si pripravila na čitateľské vydanie v roku 2024. Zapisovanie rozprávok, ale napríklad aj piesní, bolo v 19. storočí pomerne rozšírené. V štyridsiatych rokoch boli zberateľmi najmä študenti, ktorých k tomu viedlo prebúdzajúce sa národné povedomie a presvedčenie, že v ľudovej slovesnosti sa ukrýva akási esencia či podstata národa, jeho kultúra a príbehy, ktoré môžu suplovať nedostatočne zaznamenané a málo hrdinské národné dejiny. Sú podľa teba naše rozprávky esenciou národa? Majú niečo špecifické, čo iné nemajú?
Obidve tieto otázky silno odrážajú práve ten spôsob myslenia, ktorý je typický pre myslenie 19. storočia, ale s jeho koncom nijako nestratil na aktuálnosti a nejaký jeho potomok nás tu máta aj dnes… Presvedčenie, že „ľudové“ rozprávky a piesne (teda ústne šírená kultúra), majú niečo špecifické vo vzťahu k svojmu nositeľovi a národu, ktorého je súčasťou, pôsobí veľmi sugestívne a je atraktívne najmä v kontexte úvah o tom, čo je pre určitý národ typické, kým vlastne sme, čo je to a aká je slovenská kultúra, súvisiace nutne s otázkami identity. Do istej miery vlastne stojí v centre týchto úvah podobne, ako to bolo v čase, kedy slovenskí vzdelanci nasledujúc západný, nemecký model, začali zapisovať piesne a rozprávky. Rozumiem, prečo sú opakovane kladené, a veľmi ťažko sa mi na ne odpovedá, lebo musím nutne zjednodušovať. Na prvú otázku môžem odpovedať kladne, ale s doplnkom: áno, sú – spolu s x inými kultúrnymi artefaktami a fenoménmi. Odpoveď na druhú otázku by bola na celý rozhovor aj na niekoľko pokračovaní (úsmev).
Hoci spočiatku sa zbieraniu rozprávok venovali študenti alebo kňazi či učitelia, čiže slovenskí vzdelanci, neskôr sa pre slovenské rozprávky nadchli aj česká spisovateľka Božena Němcová a dodnes takmer neznáma Amália Sirotková, manželka učiteľa a notára v Hájnikoch (dnes časť Sliača, 1813 – 1892). Vieme, prečo to robila ona?
Môžeme to iba predpokladať, ako vlastne všetko, čo sa Amálie Sirotkovej týka, pretože okrem matričných záznamov o nej nemáme žiadne iné informácie a okrem troch zošitov s jej rozprávkami sa zatiaľ nenašli žiadne písomné pramene, či už od nej, alebo o nej, ktoré by bližšie dokumentovali jej život a myslenie. Relevantným východiskom pri týchto úvahách je prostredie, z ktorého Amália Sirotková pochádzala – teda evanjelická rodina (bola dcérou učiteľa a kňaza Daniela Schidlay a manželkou učiteľa a notára Jána Sirotku) a jej sociálna sieť. Detstvo a dospelosť strávila v priamom kontakte s viacerými vtedajšími kultúrnymi elitami – napríklad s Andrejom Sládkovičom, ktorého my dnes vnímame ako jedného zo štyroch emblematických poetov slovenského romantizmu, no súčasníkmi aj za hranicami Rakúsko-Uhorska bol považovaný za najvýznamnejšieho slovenského básnika. Dôležitá je v tejto súvislosti poznámka na titulnom liste jej najstaršieho zachovaného zošita s rozprávkami, že je napísaný „pre Janka Rimavského“ – teda Jána Francisciho. Svedčí o tom, že Sirotková ich spisovala cielene, nevieme však, či na Francisciho osobnú žiadosť, alebo ako reakciu na jeho verejnú výzvu, ktorú adresoval čitateľom Orla tatránskeho po tom, čo vyšiel prvý zošit Slovenských povestí, aby Slováci zapisovali rozprávky.
Aká bola cesta rukopisov Amálie Sirotkovej ku knižnému vydaniu? Ako to, že sa zachovali práve tieto, kým iné sa možno nezachovali? Prečo vlastne nikdy nevyšli knižne a prečo vychádzajú práve teraz?
Sirotkovej rozprávky v 19. storočí nevyšli knižne z rovnakých dôvodov ako rukopisné zbierky iných zberateľov a rozprávkarov, o ktorých vieme, že rozprávky zapisovali, a ktorých rukopisné zbierky alebo ich časti sa zachovali. Dôvodov je viacero, spomeniem hlavné dva: na jednej strane preto, že ich pohľad na zapísané rozprávky a postoj k nim nebol identický s tým, ako my dnes spätne na tento rukopisný materiál nahliadame, aj preto, že vydávanie slovenských (!) kníh prebiehalo v polovici 19. storočia v zásadne iných podmienkach, než je to dnes.
To, že niekto zozbieral rozprávky, neznamenalo, že očakával alebo mal ambíciu, aby vyšli knižne, a vôbec vydávanie kníh bolo samo osebe náročným procesom minimálne z hľadiska financovania (ak ostatné faktory nechám bokom) – v predošlých desaťročiach bolo uľahčené štatútom mecéna, ktorý vydanie knihy zafinancoval alebo štedro podporil, v polovici 19. storočia bolo však už odkázané na príspevky predplatiteľov. Kniha vyšla, keď sa ich našiel dostatok a na jej vydanie sa vyzbieral kapitál v potrebnej výške. To je aj dôvod, prečo zbierky rozprávok v tom čase vychádzali vo forme zošitov – išlo o najlacnejší spôsob vydávania s najväčšou šancou, že kniha ako celok vôbec uzrie svetlo sveta, pretože sa predpokladalo, že ak sa abonentovi zapáči prvý, druhý zošit a bude mať na to peniaze, predplatí si aj ďalšie zošity. Takto vyšli v rokoch 1858 až 1861 v šiestich zošitoch Slovenské povesti Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského, na vydanie siedmeho zväzku však už peniaze nemali. Rozprávky z tohto (dokončeného) zväzku neskôr Dobšinský zaradil do vydania Prostonárodných slovenských povestí, ktoré vydával v rokoch 1880 až 1883 na slovenské pomery takmer zázračne – vlastným nákladom (za vlastné prostriedky). Francisciho zošitové projekty takýto úspech nemali – Slovenské povesti (1845) aj Poviedky pre slovenské dietky (1872) priniesli napriek ambicióznym plánom iba jediný, prvý zošit.
Možno si zo školy pamätáte, ako vás učili, že „ľudové“ rozprávky sú „kolektívne“, lebo ich autora nepoznáme, ale vytvoril ich „ľud“. Toto veľmi nepresné a nešťastné vysvetlenie mechanizmu orálnej kultúry vytvorené pre potreby školskej praxe však priliehavo odráža situáciu s vydávaním rozprávok na Slovensku v 19. storočí: všetky zbierky rozprávok totiž vznikli práve ako takéto „kolektívne“ dielo, pretože zostavovatelia ich vyskladali z početných rukopisných zbierok, ktoré zapísali ich súčasníci. Napríklad Amália Sirotková. Zaujímavosťou je, že Ján Francisci pôvodne (v roku 1843) zamýšľal vydať zbierku rozprávok, ktorú by sám autorsky zastrešil – jeho rukopis s názvom Codex diversorum auctorum A má podnadpis Prostonárodné slovenské rozprávky vypracoval pre tlač Janko Rimavský. No tento výsostne romantický plán ostal napokon ležať v zásuvke, lebo o dva roky neskôr do prvého zošita Slovenských povestí, ktorý bol prvou knihou slovenských rozprávok, zahrnul výber rozprávok zo zbierok (dodnes samostatne nevydaných) od najaktívnejších zberateľov svojej generácie.
Aká bola pre teba práca na knihe a v čom všetkom vlastne spočívala? Aká je cesta od rukopisu ku knižnému vydaniu? Bola to viac tvorivá alebo skôr vedecká práca?
Oboje zároveň. Prípravu čitateľského vydania beriem vážne, lebo kým vedecké edície si vyžadujú exaktnosť, zdanlivo menej náročné čitateľské vydanie znamená naplno využiť príležitosť ponúknuť verejnosti texty, ku ktorým by sa inak nedostali, a urobiť to spôsobom, aby ich oslovili, a s pridanou hodnotou, ktorá ma vždy zaujíma – sprostredkovať spolu s textami aj kultúrny a kultúrnohistorický kontext, a tak čitateľa aj edukovať. Rozprávky zdanlivo každý pozná a všetko o nich vie, ale je to veľký omyl. Keď som na vydanie pripravovala rozprávky Samuela Reussa (tiež z rukopisu), vychádzala som z dôkladného prepisu rukopisu (znak po znaku), ktorý som mala pripravený pre potreby svojej vedeckej práce, a takto som ju zúročila. Rozprávky Amálie Sirotkovej som z rukopisu prepisovala už so zámerom, že pôjde o čitateľské vydanie a tento prvý „hrubý“ prepis som neskôr upravovala do výslednej podoby – v záverečnej časti knihy tento postup podrobne opisujem aj s ukážkami jednotlivých etáp prepisu práve preto, aby si čitateľ mohol urobiť konkrétnejšiu predstavu o tom, akú podobu mal napríklad jazyk originálu aj čo to v jednotlivých krokoch znamená pripravovať na vydanie rukopis staršieho diela.
Aký je rozdiel medzi rukopisom a výslednou knihou? Koľko si zasahovala do textu? Akým jazykom vlastne písala Amália a čo z neho zostalo v dnešnej knihe?
Sčasti som odpovedala vyššie. Pre čitateľov odchovaných na Dobšinského rozprávkach, ktoré sú jazykovo, štylisticky aj rozprávačsky exkluzívne, pričom mnohí stále veria, že takéto rozprávky (alebo práve takto) si ľudia kedysi rozprávali, môže byť náročné čítať rozprávky v podobe, v akej ich zaznamenali zberatelia, z ktorých textov neskôr Dobšinský vychádzal. Oproti nim môžu pôsobiť akoby nehotovo, neobratne, „surovo“ – v tejto podobe však paradoxne majú k autentickým „ľudovým“ rozprávkam oveľa bližšie. Navyše naprieč jednou zbierkou nie sú všetky texty rovnako prepracované. Keď som pripravovala na vydanie rozprávky Samuela Reussa, do jazyka a slovosledu som takmer vôbec nezasahovala, hoci boli napísané na začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia, posun skoro 180 rokov temer nebolo cítiť. O dvadsať rokov mladšie rozprávky Amálie Sirotkovej bolo potrebné výraznejšie upravovať z hľadiska jazyka aj štylistiky, dokonca na niektorých miestach aj „dorozprávať“, dotvoriť, lebo bez týchto zásahov by pôsobili ako nehotové.
Všetci z hodín literatúry poznáme rozdiel medzi autorskou a ľudovou rozprávkou. Lenže pravda je, že medzi verziami rozprávok napríklad Pavla Dobšinského a Amálie Sirotkovej, alebo Marka Daxnera a Samuela Ormisa vnímame rozdiely. Aký autorský podiel majú jednotliví zapisovatelia na zapísaných rozprávkach? Kde je hranica medzi invariantom ľudového príbehu, ktorý nemá autora, a jeho konkrétnym autorským spracovaním? Vieme určiť, čo do svojich rozprávok pridala Amália Sirotková?
Takáto hranica sa veľmi ťažko nachádza a vôbec predstavuje. Romantici sa snažili ponúknuť v knihách rozprávky, ako si ich „rozpráva ľud“, ale to je fakticky nemožné, aj keby ich zaznamenávali akokoľvek verne. Ďalšie generácie folkloristov už disponovali záznamovými metódami, ktoré to umožňovali, ale otázkou je, koľkých čitateľov by takéto texty vôbec zaujali. Orálna kultúra sa od písomnej nelíši len tým, že sa sprostredkováva ústne, ale – zjednodušene povedané – v prvom rade tým, že kým publikovaný literárny text je uzavretý, nemenný, pre orálnu kultúru niečo také neplatí – neexistuje jediná, uzavretá podoba nejakej konkrétnej rozprávky, ale táto jedna rozprávka existuje v podobe nekonečného množstva individuálnych realizácií, ktorými je ju potenciálne možné vyrozprávať. Ani paušálne neplatí, že čo rozprávač, to iné podanie (jednej rozprávky), pretože aj typov rozprávačov je viac: niekto je schopný slovo od slova zopakovať zakaždým ten istý príbeh, iný vždy niečo pozmení. Preto nemôžeme povedať: aha, táto rozprávka na Slovensku nebola, ale zapísali ju Nemci, a preto je nemecká. Presnejšie je povedať: túto konkrétnu rozprávku, ako ju čítame v tejto nemeckej zbierke, zberatelia na Slovensku nezaznamenali. To, že ju nezaznamenali, neznamená, že si ju medzi sebou ľudia nerozprávali. (To je aj jeden z dôvodov, prečo je sporné uvažovať o národnej špecifickosti rozprávok a na túto otázku som vyššie neodpovedala.) Napríklad známe rozprávky Soľ nad zlato a O dvanástich mesiačikoch máme vďaka tomu, že ich zapísala Božena Němcová. Ďalšia vec potom je, ako rozprávky zapisovali zberatelia a čo s ich zápismi ďalej robili editori knižných zbierok – to už sú ďalšie kultúrne „vrstvy“, ktoré modifikovali zdrojovo folklórny materiál.
Edične si pripravila a sprístupnila celý rad slovenských zberateľov rozprávok, venovala si sa im výskumne ako nikto iný. Dá sa v prípade Amálie Sirotkovej rozprávať aj o osobitom rukopise, ak ju porovnáš s inými rozprávkarmi?
Áno, v prípade rozprávok Amálie Sirotkovej sa dá jej osobitý rukopis – alebo štýl – veľmi jasne ukázať, pričom zasahuje jazyk, vetnú stavbu aj rozprávačský štýl. Naprieč rukopismi sú vo všeobecnosti rozdiely v jazyku primárne dané tým, v akom nárečí bola konkrétna rozprávka zaznamenaná, v knižných edíciách sa tieto rozdiely potom vytrácajú, pretože editori chceli vydaniami rozprávok okrem iného demonštrovať aj pružnosť a životaschopnosť slovenčiny ako literárneho jazyka (výnimku tvorí zopár textov, ktoré zámerne publikovali v nárečí). Treba si tiež uvedomiť, že rozprávky zapisovali prevažne študenti evanjelických lýceí a ich absolventi, často literáti, ktorí to navyše robili „moderovaným“ spôsobom, t. j. podľa inštrukcií, ako to majú robiť, a často aj s prihliadnutím k inému zapísanému materiálu (takýmto vzorom boli pre prešporských a neskôr levočských študentov Codexy revúcke napĺňajúce predstavy o písomnom fixovaní rozprávok Samuela Reussa). Amália Sirotková však rozprávky zapisovala mimo tohto „moderovaného“ spôsobu, bez jeho priameho vplyvu a pravdepodobne s prihliadnutím k lektúre knižných rozprávok v inom jazyku, v nemčine a/alebo maďarčine; látkové paralely v niektorých jej rozprávkach ukazujú k rozprávkam bratov Grimmovcov. O jej vzdelaní síce nevieme nič bližšie, no s ohľadom na možnosti vzdelávania žien v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 19. storočia, keď dospievala, nemožno predpokladať, že by jej vzdelanie presahovalo možnosti ľudovej školy. To všetko sa mohlo podpísať na štylistických a rozprávačských kvalitách jej textov.
Keď kniha vyšla, zdôrazňovala si, že tie rozprávky nie sú celkom pre deti. Medzičasom získala ocenenie Panta Rhei Awards 2024 – Slovenská detská kniha roka, podľa odozvy sa zdá, že si našla aj dosť detských čitateľov. Ako to teda je?
Rozprávky pôvodne naozaj neboli určené deťom. V podobe, v akej ich zachytila generácia romantikov, boli ich adresátom dospelí a do čítania pre deti začali sporadicky a nie bez problémov, spojených s diskusiami o tom, čo a do akej miery v nich treba cenzurovať, prenikať až začiatkom 20. storočia. Spomínané ocenenie je veľkou radosťou najmä pre vydavateľstvo Tatran, lebo je príjemnou odmenou za to, že sa oplatilo investovať prostriedky do natoľko náročného projektu, akým je vydanie rozprávok od autorky, o ktorej nikto nič nepočul. Spätná väzba o tom, že kniha deti zaujala, ktorú dostávam privátne najmä od učiteľov, je pre mňa osobne dôležité v inom smere: pre moju generáciu (a predošlé generácie) bolo oveľa bežnejšie, že poznali Dobšinského vydania rozprávok, lebo ich nielen mali doma, ale ich aj čítali. Súčasné deti tieto rozprávky takmer vôbec nepoznajú, lebo s výnimkou niekoľkých povinných textov z hodín literatúry ich vôbec nečítajú ani im ich nikto nečítal. Rozprávky Samuela Reussa a najnovšie Amálie Sirotkovej ich zaujali, a vlastne ich učia nanovo čítať „ľudové“ rozprávky – Sirotková a Reuss akoby vrátili slovenským čitateľom „ľudové“ rozprávky.
Jeden desaťročný čitateľ o Sirotkovej rozprávkach vyhlásil, že už vie, prečo sú zabudnuté: postrehol totiž, že v niektorých Sirotkovej rozprávkach na jednu rozprávkovú látku hneď nadväzuje ďalšia a potom zase ďalšia, takže v jednej rozprávke akoby boli zahrnuté viaceré príbehy v rôznych variantoch. Dá sa povedať, že by takéto reťazenie bolo pre Sirotkovú typické? Alebo to súvisí s jej autentickým zápisom ľudovej slovesnosti?
Takéto reťazenie je pre rozprávky úplne typické a bežné nielen v rozprávkach „slovenských“.
Dá sa ešte dnes nájsť neznámy rukopis? Existujú ešte rozprávky, o ktorých ty vieš, ale my nie a mohli by sme si ich niekedy prečítať aj v knižnej podobe?
Ja som veľký skeptik, ale optimistické archivárky s mnohoročnou praxou ma uistili, že takéto zázraky sa občas dejú (úsmev). Pre mňa ako editorku by to bolo, samozrejme, ideálne. V Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine je uložených množstvo rukopisných zbierok, z ktorých Pavol Dobšinský pri príprave knižných vydaní vychádzal, ale nie každá je vhodná na to, aby bola vydaná. Takmer všetky rozprávky z nich v tej či onej podobe publikoval Pavol Dobšinský, nový materiál sa v nich hľadá len ťažko a ak majú byť súčasníkom sprostredkované, je dôležité, aby priniesli niečo, čo knihu odlíši od známych vydaní Dobšinského. Zbierka Amálie Sirotkovej má tú dôležitú „pridanú“ hodnotu, že vzácne dokumentuje tvorbu ženy autorky v čase, keď sa takýmto spôsobom realizovali výlučne muži, výber z Codexov revúckych (publikovaný pod názvom Rozprávky starých Slovákov) zasa zahrnul rozprávky doplnené jedinečnými komentármi Samuela Reussa, ktorým ani výskumníci doposiaľ nevenovali pozornosť.
Po akých rozprávkach najradšej siahaš vo voľnom čase, ak to nie sú ľudové?
To je dobrá otázka, lebo môžem odpovedať okľukou a zároveň stále k téme (úsmev). Jeden z dôvodov, prečo sú „ľudové“ rozprávky také (zdanlivo) drastické, plné krvi a násilia, je to, že si ich rozprávaním ľudia saturovali celkom prirodzenú ľudskú potrebu báť sa. V tomto žáner rozprávky postupne prerastal naprieč rôznymi žánrami, ktoré z nej vyrastali a v tej či onej podobe na ňu odkazujú. Ja si oddýchnem pri dobrej detektívke, gotickom románe alebo nejakých ich žánrových obmenách.
(S Janou Piroščákovou sa zhovárala Eva Palkovičová)
