Najnovší filmový prepis klasického príbehu z pera Emily Brontëovej o nenaplnenej, sebadeštruktívnej láske s Margot Robbie a Jacobom Elordim nepriniesol zďaleka uspokojivý výsledok. Po všeobecne panujúcej zhode – ako v diváckom, tak v kritickom tábore – ohľadom takmer nulovej chémie medzi protagonistami, musíme hneď v úvode tiež podčiarknuť, že ostatné Búrlivé výšiny (Wuthering Heights) sú mišmašom štýlov, sprevádzaným značným manierizmom a vulgarizáciou.
V krátkosti si pripomeňme fabulu anglickej romantickej klasiky z roku 1847, sledujúcu osudový príbeh siroty Heathcliffa a temperamentnej Cathy Earnshaw, ktorí sú navzdory sile svojej lásky nútení pre spoločenské predsudky a komplikovanosť svojich pováh žiť oddelene. Prvý raz sa stretávajú ešte ako deti, keď Cathyin otec – statkár prináša do ich izolovaného rodinného sídla s názvom Búrlivé výšiny opusteného rómskeho chlapca. Medzi chlapcom a dievčaťom vzniká pevné puto, v tínedžerských rokoch ešte niečo silnejšie. Keď o nejaký čas starý pán Earnshaw zomiera, Cathyin brat Hindley, nový majiteľ Búrlivých výšin, donúti Heathcliffa pracovať a žiť so služobníctvom. Medzi zaľúbenými postupne vzniká priepasť spoločenskej triedy a Cathy sa neskôr vydá za majetného suseda Edgara Lintona. Zranený Heathcliff nečakane zmizne a po rokoch sa vracia ako zámožný džentlmen, ktorý sa po spoločenskom rebríku vyštveral oveľa vyššie, než by kto predpokladal. Poháňa ho zatrpknuté srdce a zbesilá túžba po pomste…
Britská režisérka, scenáristka a producentka – Emerald Fennell, zaujala filmovú obec so žánrovo vybalancovaným debutom o pomste – Nádejná mladá žena (Promising Young Woman, 2020), za ktorý si vyslúžila sošku Oscara za najlepší scenár. Následne rozbúrila filmové vody s provokatívnym dekadentným thrillerom Saltburn (2023) s Jacobom Elordim v úlohe obľúbenca z vyššej triedy.
Fennell si aj k svojmu tretiemu počinu napísala scenár. Pri adaptovaní jediného románu Emily Brontëovej (1818 – 1848) vynechala viacero dôležitých postáv a línií. V príbehu napríklad nenájdeme nájomníka Lockwooda, citeľne však absentuje najmä postava Cathynho brata Hindleyho, ktorý Heathcliffa odmalička s radosťou ponižoval, šikanoval a v knihe predstavuje kľúčový dejový konflikt (podprahovo i rasového charakteru). Rovnako tu chýba záverečná línia s ďalšou generáciou (s Cathynou dcérou Catherine Linton a Haretonom Earnshawom), na ktorej sa Heathcliff jednak mstí, a ktorá jednak predstavuje symbolické pokračovanie lásky a dáva bodku nádeje.
Robbie sa pre úlohu márnivej divožienky Cathy s ohnivou náturou, ktorú zláka túžba patriť do vyššej spoločnosti, možno papierovo zdala ako výborná voľba, ale – pri všetkej úcte – je hollywoodska kráska na túto postavu predsa len o nejaký ten rôčik staršia (rozumej zrelšia). Navyše, žiaľ, vykazuje afektované gestá (zlozvyky), ktoré si osvojila pre rolu ikonickej Barbie (2023) a akosi sa ich v adaptácii klasiky odmietla vzdať. Jej výkon preto pôsobí miestami manieristicky až infantilne.
Vekový rozdiel medzi ústrednými predstaviteľmi je citeľný. Tak, ako sa robustný Elordi hodil so svojou výškou i ostro rezanými črtami tváre do úlohy Frankensteinovho monštra v ostatnej adaptácii Mary Shelleyovej (Frankenstein, 2025), tak sa už nehodí ako rozorvaný Heathcliff. Našťastie, jeho charakter je oproti Cathy lepšie napísaný i zahratý.
Po obrazovej stránke ide o opulentné dielo. Je tam však toho priveľa a badať štylistickú nejednotnosť. Výtvarné kulisy neraz evokujú nemecký expresionizmus, neskôr smrdia manierizmom, inokedy za oknom cítiť burtonovskú, temnú štylizáciu, nasvietenie interiérov pripomína Kubrickovho Barryho Lyndona (1975), farebnosť kostýmov zasa kričí estetikou Marie Antoinetty (2006) od Sofie Coppoly. Nuž, Búrlivé výšiny boli už neraz o triedu, či dve lepšie filmovo spracované.
Z fondu doteraz sfilmovaných verzií vyberme ako prvú rovnomennú klasiku z roku 1939 s Merle Oberon a Laurenceom Olivierom s nádhernou čiernobielou poetikou (ocenenou Oscarom za najlepšiu kameru). Výrazne zromantizovaná snímka, vynechávajúca záverečnú líniu s ďalšou generáciou postáv, si vyslúžila i ďalších sedem nominácií na Oscara, vrátane kategórie Najlepší film. Šlo o vôbec prvú zvukovú adaptáciu.
Dajme do pozornosti aj surrealistu Luisa Buñuela, ktorý v roku 1954 tiež koketoval s príbehom nešťastných milencov, keď dej titulu Abismos de pasión preniesol z viktoriánskeho Anglicka do mexického prostredia a obsadil tamojších hercov. Úchytkom tiež spomeňme britskú verziu z roku 1970 s Annou Calder-Marshall a Timothym Daltonomči počin Hurlevent (1985) Jacquesa Rivettea, predstaviteľa „francúzskej novej vlny“, ktorý príbeh lásky až za hrob preniesol na francúzsky vidiek 30. rokov 20. storočia.
Obísť nesmieme poctivú – predlohe vernú a goticky atmosférickú – adaptáciu z roku 1992 s Juliette Binoche (v dvojúlohe tmavovlasej Cathy Earnshaw/Linton aj plavovlasej Cathrine Linton) a debutujúcim Ralphom Fiennesom s jeho blčiacimi, modrými očami. Zaujímavosťou je, že samotnú autorku Emily Brontëovú na začiatku a konci príbehu stvárňuje spevácka ikona Sinéad O’Connor. Ďalším audiovizuálnym prepisom, ktorý stojí za pozornosť, je rovnomenný dvojdielny britský film z roku 2009 s dvojicou Charlotte Riley – Tom Hardy.
To, o čo sa tak vo svojej verzii zúfalo snaží Fennell (presah), sa podarilo inej britskej filmárke. Poznateľne kreatívnejšia bola kráľovná európskeho nezávislého filmu Andrea Arnold (Fish Tank), ktorá odvážnym hereckým obsadením klasiku v roku 2011 aktualizovala. Hlavných hrdinov konečne stvárňujú tínedžeri: 18-ročná Kaya Scodelario a jej rovesník James Howson, ktorý je vôbec prvý a doteraz jediný afroamerický predstaviteľ Heathcliffa. Snáď nemusíme pripomínať, že Brontëová opisuje najdúcha po jeho príchode do rodiny Earnshawovcov ako „čierneho ako čerta“ či „cigánča“. Navyše, Cathyin brat Hindley účesom pripomína skinheada, čo ešte viac akcentuje konflikt medzi ním a Heathcliffom a zviditeľňuje (v knihe podprahový) rasový rozmer ich nepriateľstva.
Do príbehu sebazničujúcej lásky vniesla Arnold nevtieravú fixáciu na prírodné motívy, dokresľujúce nespútanosť prostredia a krehkosť vzťahov. Zároveň do sfilmovanej podoby prepasírovala asociácie, ktoré neboli v románe explicitné, no čitateľ ich medzi riadkami vnímal. Z filmu sála sexuálne napätie, cítiť špinu, pot, čiastočky prachu, vlhkosť trávy a štipľavý vietor na tvári. Arnoldovej vízia je naturalistická, živočíšna a poetická zároveň.
Vráťme sa však k Fennell, ktorá pri voľnejšom inšpirovaní sa Brontëovou zvolila eklektický prístup. V mene „modernej štylizácie“ pospájala toho priveľa: od expresionizmu a burtonovskej gotiky, cez farebnú vyumelkovanosť a estetiku Marie Antoinetty (2006), až po evokáciu Päťdesiat odtieňov sivej (2015) a nechcene i Barbie (2023). A kým do očí bije videoklipné poňatie viacerých montáží (za všetky spomeňme zostrih sexuálnych radovánok), sluchové zmysly atakuje prudko moderný soundtrack v podobe originálnych songov od Charli XCX.
Fennellovej „Búrlivé výšiny“ neladia v celistvosti: esteticky ani naračne. Nefungujú už od výberu samotných hlavných protagonistov, cez ich výkony až po vzájomné interagovanie. Kým sa tvorkyňa snažila vyšperkovať formálnu stránku, unikol jej rozmer postáv a zišla na cestu toxickej telenovely. Z Cathy a Heathcliffa urobila nesympatické, ploché charaktery, ktorým divák nerozumie. Zmyselnosť, živelnosť a komplikovanosť pováh zamenila za sexuchtivosť, povrchnosť a infantilnosť.
Ak máte chuť na poctivú adaptáciu, siahnite po zromantizovanej verzii z éry klasického Hollywoodu (1939) od velikána Williama Wylera, alebo tej deväťdesiatkovej s Juliette Binoche a Ralphom Fiennesom, kde sa spája vernosť k predlohe a gotická atmosféra. Ak ste otvorení lyrickému rozprávaniu a spoločenskej aktualizácii anglickej klasiky, útočisko vám poskytnú Búrlivé výšiny (2011) Andrey Arnold.
Michal Šmajda je filmový nadšenec – jeho srdcovkou je film noir. Od roku 2007 pôsobí ako redaktor filmového portálu Kinema.sk. Založil a spravuje facebookovú stránku Milujem Film Noir a príležitostne organizuje filmové podujatia (Film Noir v Kine Úsmev).
