Karpaty! Tu som! Alebo nie? Krajina detstva a dospievania. Osvojená, prežitá, opustená a znovu nájdená. Krásna. No pre každého iná.

Hranice tejto krajiny nie sú pevné. Pohybujú sa niekde na pomedzí reality a sna. Stretávajú sa v nej deti, tuláci, pútnici, drevorubači, grófi, mnísi, vynálezcovia, letci, filozofi aj spisovatelia. A napokon i celkom obyčajní ľudia.

V tejto knižke nájdete množstvo príbehov, pozorovaní, zápiskov i úvah. Históriu i dnešok. Skutočnosť i fikciu. Násilie i nehu. Dejiny Pálffyovcov aj kamióny plné kameňov. Kvitnúcu jar aj snehom podlomené stromy. A keď budete chcieť, poslúži vám ako sprievodca po Malých Karpatoch, vďaka ktorému sa zaručene kamsi zatúlate. Kamsi, kde vás to uchváti. Tým či oným spôsobom.

Táto knižka ponúka zápis všedných dní prežitých uprostred nevšednej krajiny, v ktorej sa obyčajná prechádzka za dedinu mení na dobrodružstvo alebo na výlet do minulosti plný nečakaných súvislostí. Poďte sa s nami prejsť!

Text: Ján Púček

Kresby, mapy a fotografie v obrazovej prílohe: Kristína Mičová

Dizajn a sadzba: Boris Meluš

EJ Publishing 2022

 

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

(Ukážka)

 

Chlapec a les

Pre Jonáša

„vchádzam do lesa ako muž a vychádzam z lesa ako dieťa“

E. J. Groch: turgenev

Chlapec je v lese doma. Keď ho vypustia z bytu, z domu, z dvora, rozprúdi sa mu krv. A šumí. A buble. A vrie. Nemôže odolať spíleným ležiacim kmeňom, odsúdeným na odvoz. Vyskočí na hromadu a prebehne sa ako po kladine. Raz. A druhý raz. Sem a tam. Pne sú ťažké. No predsa sa z času na čas pod jeho nohami zľahka pomknú. Les sa hýbe!

A už pred ním máte náskok. Musí vás dobiehať. Už, už, už ide za vami.

Lenže ešte…

Po asfaltke kúsok za odbočkou na lúku Sasková beží tyrkysový chrobák. A v okamihu, ako naň dopadne chlapcov tieň, zamrie. Hrá mŕtveho. Chlapec nemôže odolať jeho lesku. Je to brošňa. Poklad! Zlatoň obyčajný, Cetonia aurata, neobyčajný, neobyčajný, opakuje si chlapec. Povedali by ste, že toto dieťa trýzni úbohý hmyz, ale nie je to pravda. Pozoruje ho. Paličkou okolo neho robí kruhy, snaží sa ho prinútiť k pohybu. Chce vidieť jeho život. Ži, chrobák! Nikdy by mu neublížil. Čo-to už zažil. Dokáže si predstaviť príkre chrupnutie chitínovej kutikuly. Nezniesol by to. Prasklo by mu srdce. Ako telo toho chrobáka. Puk! Potom si uvedomí pomer veľkostí. On a chrobák. Skúsi obrátiť situáciu a – ježišu! – preľakne sa vlastných obrovských zvedavých očí.

Zmizli ste mu za zákrutou.

Ale už ide za vami. Už, už, už. Stále počuje zreteľné hlasy rodičov. V lese je s vami v bezpečí.

Ale potom. Znova musí zastaviť. Čierny bocian. Ciconia nigra. Vyplašený jeho tichým dychom, jeho mlčaním. Trochu namrzene sa odrazí od hladiny Bohatej a vyletí k vrcholcom stromov. Musíme mu rozumieť. Letel zo Sudánu cez Egypt a ponad Suezský prieplav, letel cez Horné Orešany, ponad Slepý vrch a Majdán. Až sem. Nechce byť rušený.

Zase zaostal? To nič. Už ide. Už ide.

Čakáte ho pri prameni. Na konári sú zavesené dva hrnčeky. Pre smädných pocestných. Ale on hltavo pije z misky, ktorú stvorili jeho dlane. Voda tu vzniká z ničoho a chutí ako hlboká studňa. To sa vlastne ani nedá pochopiť. Bude sa o tom učiť. Ešte veľakrát. Možno si to potom spojí aj s touto chvíľou. Voda je sladká!

Kúsok od prameňa zapálite oheň. Na rovných vŕbových paličkách škvrčia plátky slaniny, skrúcajú sa do seba. Kvapky tuku padajú do ohňa, kŕmia ho, a všetko to potom horí ešte jasnejšie. Dlho, dlho, dlho hľadí do toho ohňa a vidí tam tvory. Samozrejme, že tam vidí tvory. A je mu jasné, že to nie sú priatelia, pretože každý oheň je pootvorené okienko do pekla!

A potom. Tá chvíľa, keď prúdom vlastného moču utíši rev čertov z podsvetia. Syčia a revú a prosia ho o milosť. No on je neľútostný. Ciká až celkom do konca. Tak treba s peklom.

Cestou späť beží pred vami. Musíte pridať do kroku, aby sa vám nestratil z dohľadu. No za každou zákrutou príde chvíľa, keď je na celom svete celkom sám. Beží dopredu, aby mohol vidieť jeleňa, hoci ešte nevie, že ho uvidí. Až o chvíľu. Obrovský tvor, ktorému na hlave rastú stromy. Vstúpi mu do cesty – len pár metrov pred ním. Kopýtka škrknú o asfalt. Zastane. A zahľadí sa na to človečie mláďa. Obaja chvíľu rozmýšľajú, kto sa tu má vlastne koho báť. Musel vykročiť z rozprávky. Takéto. Takéto. Takéto sú predsa iba v knižkách. Dych jeleňa. A dych dieťaťa. Skúsme to bez strachu, dohodnú sa. Jeleň pokojne vojde do lesa, akoby prechádzal dverami medzi obývačkou a detskou izbou. Úplne samozrejme. Zavrie sa za ním zelená stena. Chlapec ešte nemohol tušiť, že tento kolos môže byť kedykoľvek zavraždený. Striehnu naň na každom posede – lesklé hlavne a krvou podliate oči. Keby to vedel. Keby to vedel, nenechal by ho odísť. Keby to vedel, útly chrbát by sa mu úzkosťou stiahol do seba ako uzimenému vtáčaťu. Ale nevie to. Hoci čosi už tuší. A keď ho doženiete, zdá sa vám akýsi nesvoj. Nemôže byť hladný, teraz jedol, no možno si dá trochu vody? Nie, nie. Stalo sa niečo? Nie, nie.

Asi už bude unavený, nechajme ho.

Nastúpite do auta. Les sa od vás vzďaľuje. A predsa zostáva v ňom. Chlapec si so sebou odnáša ten mĺkvy jelení úsmev, to spojenectvo, ktoré spolu spísali. A bude s ním už navždy.

„Stromy rastú na hlave…“ povie zrazu polohlasom, mimovoľne.

„Čože?“

„Nič, nič, nič…“

Je august. Škorce na moruši.