Kniha krátkych próz Nadrobené (FAMA Art, 2021) predstavuje debut spišského autora Martina Hlavatého, ktorý doteraz publikoval v rôznych časopisoch a zborníkoch (LET, Romboid, zborníky Spišského literárneho klubu Posúvanie, PARNAS, Priúzko) a pravidelne sa zúčastňoval aj literárnych súťaží (Poetická Ľubovňa, Múza, Krídla Ivana Laučíka…)

Kniha, predstavujúca väčšinou prózy z prostredia súčasnej slovenskej dediny a malomesta, je obsahovo rozdelená na tri časti: V rukách, Z ulice a Jazvy. Už z týchto názvov sa dá odpozorovať charakter próz, ktoré po obsahovej a citovej stránke rámcuje bezprostrednosť prežívaného, drsnosť a traumatickosť.

Autor zobrazuje prostredie zapadnutej slovenskej dediny a malomesta, kde často vládne násilie, živočíšna pudovosť a alkoholizmus, pričom väčšinou ide o zobrazenie daných tém z pohľadu tých najbezbrannejších členov miestneho kolektívu (dieťa, opustená žena). V textoch je badateľný súcit a pocit spolupatričnosti, ktorý rozprávač /autor k svojim hrdinom pociťuje.

Rozprávač (možno pod vplyvom postáv) však často mení svoj „objektív“ a stáva sa raz rustikálne drsným, až vulgárnym, inokedy zase citlivým, často až za hranicou sentimentality. Toto oscilovanie pôsobí na mnohých miestach ako nezvládnutá štylistická stránka textu.

Vyššie spomenutá nevyváženosť a oscilácia medzi vysokým/nízkym a drsným/citlivým, alebo až precitliveným je najčastejšie prítomná práve v textoch s tematikou „padlých žien“. Napríklad v próze Ovca, kde je hlavným motivickým „tromfom v rukáve“ priamočiara paralela medzi osudom nevinného zvieraťa a zbitej prostitútky, nachádzame po drsnej scéne násilného sexu v lese takýto prehovor: „Ďakovala tomu, v koho neverí a sľubovala, že včera to bola posledná noc. Musí to urobiť. Nie kvôli sebe, ale kvôli tomu nevinnému, čo cíti a nosí už pár týždňov pod srdcom.“ (s. 37).

Téma dediny, väčšinou podanej v perspektíve jej „životného naturalizmu“ a morálneho úpadku nie je v slovenskej literatúre, jemne povedané, nová. Ba s istým zveličením možno konštatovať, že je taká stará ako slovenská literatúra sama. Natíska sa teda otázka, aké nóvum priniesol Hlavatý svojou knihou ? Popri napr. Pišťankovom Mladom Dônčovi, kde sú vyššie naznačené dedinsko-slovenské poklesky (alkoholizmus, rudamentárnosť, hraničiaca so živočíšnym primitivizmom, a často ho aj prekračujúca, domáce násilie a pod.) zobrazené v ironickom a parodizujúcom svetle, v Hlavatého prózach je celé toto tradičné slovenské tematické „spektrum“ podávané vážne, čo by samo osebe nebolo zlé, keby bol v tejto vážnosti prítomný aj druhý plán alebo širší kompozičný rámec. Takto stojíme pred viac-menej izolovanými textami, ktorých vážna výpoveď miestami prechádza aj do polôh s nádychom ľahkého sentimentalizmu alebo melodrámy. Napr. próza z prostredia verejného domu pôsobí naivne jednak z hľadiska načrtnutého kontrastu prostredia (idylizujúce spomienky na dedinu verzus skazené mesto), ako aj z hľadiska prežívania hlavnej postavy, na ktorú (resp. na objekt jej túžby) autor konvenčne odkazuje ako na „anjela bez krídel“, čo je aj názov poviedky. S bližšou motiváciou alebo charakteristikou postavy sa v danej poviedke nestretneme, pripomína skôr akýsi náčrt, ktorý však na potrebný účinok neveľmi postačuje. Táto „vytrhnutosť“ a neukončenosť, či nedopovedanosť poviedok, keď má človek pocit, že číta len akési „výrezy“ z nenapísaného väčšieho celku, je neduhom, s ktorým sa v Hlavatého prózach stretávame častejšie, čo jednak necháva (príliš) otvorené interpretačné rámce, jednak čitateľa môže otravovať nejednoznačnosťou, neukotvenosťou postáv a príbehu.

Vo viacerých textoch knihy sa vyskytuje pomerne ľahko čitateľná symbolika, napríklad v poviedke Zvon, keď neustále zdôrazňovanie tohto motívu ako symbolu strateného detstva, resp. návratu doň, kognitívneho čitateľa unavuje poukazovaním na prepojenie, ktoré je od začiatku jasné.

Erotické scény v textoch sú naservírované pomerne prvoplánovo a občas zaváňajú lacnou pornografiou: „Dotackali sme sa za prvé stromy. Driapali zo seba veci, chrčali ako zver a zrazu som sa zobudil. Knísala sa predo mnou zlomená v páse, držiac sa konárov a otŕčala mi zadok. Vyvracal som črevá a srdce. Ani sa neobzrela, len knísala a tupo hľadela do zeme. Lapal som vzduch. Pichal mi do pľúc a koža praskala ako kôra brezy, keď je chorá. Vytiahol som si trenírky, zapol nohavice a obliekol potrhanú košeľu.“ (s. 21), „Rozzipsovala mu nohavice a sklonila sa k nemu. V hlave cítila bodania od šialených myšlienok, akoby ju mala plnú ostrých klincov, ale vedela, že teraz to nesmie posrať, inak to budú klince do jej rakvy. Pevne mu zovrela penis a začala ho dráždiť jazykom. Vedela, čo mu stačí.“ (s. 37).

Dialógy, ktoré naozaj často zobrazujú alebo sú odpozorované z  konkrétnych ťažkých životných situácií nesú, bohužiaľ, bremeno vyššie spomínanej nevyváženosti, keď napríklad do prostitútky zamilovaný tínedžer v poviedke O červenej kabelke oslovuje hliadkujúceho policajta pomerne starosvetsky „Pane“ alebo v poviedke Nadrobené, keď brutálny otec alkoholik bije syna po tvári so slovami: „Ty šašo počmáraný“.

Vnímanie sveta v Hlavatého poviedkach prechádza takmer výlučne cez vedomie jeho postáv natoľko, že na mnohých miestach sa stiera rozdiel sen medzi snom, či predstavami a realitou. Vo väčšine prípadov majú tieto „úniky do denného snenia“ znak disociácií, obranných psychických mechanizmov, ktoré slúžia na ochranu človeka pred neznesiteľnou okolitou skutočnosťou tým, že ho mentálne „prenesú“ na iné miesto, aby sa vnútorne nemusel konfrontovať s konfliktnou alebo citovo neznesiteľnou situáciou. Takéto úniky do vlastného sveta sú badateľné najmä u Hlavatého detských hrdinov.

Na Hlavatom je (v pozitívnom zmysle) vidieť roky strávené v Spišskom literárnom klube, avšak, bohužiaľ, naučené literárne „ťahy“ nie je vždy schopný naplniť dostatočne hlbokým obsahom, ani pod vplyvom nepopierateľnej a citeľnej sumy životných skúseností a pozorovaní. Fragmentarizácia ako spôsob zobrazenia úryvkov života neveľmi funguje, kvôli spomenutej absencii vyššieho kompozičného rámca, ktorý chýba aj tematickým „makrocelkom“ (poviedky s témou ženy- prostitútky alebo týraného dieťaťa), pričom prvá z týchto tém je väčšinou zobrazená pomerne klišéovito, druhá pôsobí umelecky autentickejšie, a práve prózy písané z polohy týraného dieťaťa sú @ , najsilnejšími časťami knihy, aj keď by sa dalo polemizovať o nedostatku autorského odstupu od (pravdepodobne osobne prežitej) témy.

Svet Hlavatého poviedok je drsný a nekompromisný, zároveň nám však za prvotným dojmom (často, bohužiaľ, len chceného) šoku neponúka nič hlbšie a trvácnejšie, čo by v čitateľovom vedomí zostalo aj po odložení knihy.

Martin Hlavatý
Nadrobené
FAMA art, 2021

Matej Barč je študentom magisterského stupňa slovenského jazyka a literatúry na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Publikoval v literárnych časopisoch Dotyky, Romboid, v zborníkoch Spišského literárneho klubu PARNAS a Priúzko. Je držiteľom čestného uznania na súťaži Wolkrova Polianka 2016. Vo voľnom čase sa venuje štúdiu cudzích jazykov.