Depeše, hovorím si, že to možno bude celkom fajn. Podnadpis: „Vojna! Drogy! Dobrodružstvo!“ očakávania ešte zvyšuje. Začínam a hneď prvá strana rúca moje predstavy. Nejde totiž o prvú ani druhú svetovú vojnu, ale o vojnu vo Vietname. Kompozícia je veľmi divoká, čo mi na jednej strane veľmi vyhovuje, na druhej sa trochu strácam a neviem sa dočkať zmeny, ktorá je v nedohľadne. Poznatky popretkávané príbehmi, tie názormi, tie spomienkami. Zaujímavé je, že v polovici knihy sa mi takýto štýl stáva čoraz viac príjemným.
Ísť proti vlastným
Z autorovho mena súdim, že ide o Nemca a až keď hovorí o Američanoch ako o „našich“, dochádza mi, že ide o Američana. Všetci dobre poznáme americkú národnú hrdosť, ale Michael Herr ju pri písaní odhodil naozaj ďaleko. Začínam chápať, prečo je práve on v edícii Prekliati reportéri. Dokáže bez obáv kritizovať vlastné velenie a hovoriť tak priamo a bez servítky, že by mohol byť za to aj trestne stíhaný. Ukazuje pravé oči vojny, nemaskované médiami, vyhláseniami vysokopostavených mužov, výhrami Američanov. Vďaka nemu vidím veci, ktoré sa skrývali, tajili alebo sa len tak kdesi vytratili, respektíve nikto nemal odvahu ich povedať nahlas.
Vojakova duša
Nachádzam tu to, čo by som si neprečítala v žiadnych dobových novinách. Áno, možno by sa dalo nájsť pár veteránov, ktorí by opísali svoje zážitky, ale bolo by to len mnoho príbehov jedného človeka. Tu nachádzam pár príbehov mnohých ľudí. Každý je iný, prešiel si iným, videl iné veci, cíti sa inak, rozmýšľa inak a je šialený inak. Áno, šialený, pretože vojna predstavuje psychické vypätie, ktoré poškodzuje nielen telo, ale aj dušu. Každý sa s tým vyrovnáva sám a Herr ukazuje pravé tváre vojakov. Každý z nich rozmýšľa samostatne, nie sú to len bezcitní panáčikovia, ktorých posúvate po hracej doske proti nepriateľovi. Ukazuje vojakov, ktorí sa stali jeho priateľmi, ukazuje vojakov, ktorí ho ako korešpondenta nenávideli, ukazuje „priateľstvá“ medzi pechotami, divíziami, mariňákmi, ženistami…
„Raz popoludní v Khe Sanhu mariňák išiel na latrínu a zabil ho nastražený granát, ktorý vybuchol vo chvíli, keď sa otvorili dvere. Velenie sa to snažilo vysvetliť infiltráciou Severovietnamca, ale obyčajným pešiakom bolo jasné, koľko bije: ,To akože sa nejaký šikmáč dotrepal až sem, aby strčil granát do hajzla? Niekomu jednoducho preskočilo.‘“
Nutnosť neslušnosti
Autorova otvorenosť sa ukázala aj pri téme alkoholu a drog. Drogy sú všade a pre mnohých sú ako kyslík. Namiesto odsudzovania týchto ľudí však Herr ukazuje, prečo a ako ich pochopiť. Alkohol a drogy sú pre niektorých veteránov jediná východisková cesta z útrap vojny. Ľahšie sa zabúda, ľahšie spí, ľahšie žije.
Neviditeľný, nečitateľný
Až na konci knihy sa dozvedám, prečo sa Michael Herr ocitol vo Vietname. Nikde nie je ani zmienka o jeho výzore, rodine, minulosti, cieľoch. Jednoducho nič. Len jeho slová, myšlienky pretavené do knihy.
Viac ako sebe venoval pozornosť svojmu okoliu, kamarátom, vojakom, vojne. Práve preto je táto kniha iná odlišná. Je to iná reportážna kniha, iná kniha o vojne, iná kniha o Vietname ako ostatné. Táto kniha má dušu. Dušu, ktorú si vypožičala od všetkých vojakov, ktorých Herr vo Vietname stretol, od všetkých miest, na ktorých sa ocitol, od všetkých slov, ktoré počul a povedal.
Michael Herr
Depeše
Absynt, 2019
Recenzia získala prvé miesto v kategórii recenzia v Čitateľskej cene vydavateľstva Absynt
Publikované: 06/11/2020
Katarína Chovancová je študentka Gymnázia sv.Františka v Žiline. K iným knihám ako tým školským sa dostane skôr zriedka ako pravidelne, ale keď už, tak sa od nich nevie odtrhnúť. Jej najobľúbenejším dielom je trilógia Karla Maya Winnetou, ku ktorej sa často a s radosťou vracia. Možno práve toto dielo prehĺbilo jej vzťah k prírode, v ktorej sa občas rada „stratí“ pred svetom. V budúcnosti by chcela svoje chodníčky smerovať k matematike a informatike, ale zároveň nezabudnúť nájsť si viac času na kvalitnú literatúru.
