Nikola Murgašová: Minulosť, prekliatie alebo dar?

Mojou vášňou nebolo nikdy čítanie kníh, ktorých obsah odkazoval na udalosti druhej svetovej vojny, hoci mi mama pravidelne prízvukovala, že keď prečítam aspoň jednu, že keď aspoň raz privoniam k príbehom ľudí, ktorých životy sa nečakane diametrálne zmenili, už nikdy svoj smäd po hlbšom poznaní ich osudov neuhasím. A mala pravdu. Kniha Čo to má spoločné so mnou? spálila všetku skepsu, ktorú som pociťovala ku knihám s vojenskou tematikou.

Autor, Sacha Batthyany, originálnym spôsobom opísal spojitosť potomkov priamych účastníkov vojny s jej nezabudnuteľným hrôzostrašným priebehom. A ja som rada, že moja cesta za poznaním životov ľudí, ktorí boli priamymi alebo aj pasívnymi účastníkmi tohto zverstva, začala práve jeho knihou.

Autor čitateľom predstavil osudy svojich predkov, ktorých príbehy sa nedobrovoľne aktívnym spôsobom zapísali do veľkej knihy osudov a životov ľudí poznačených druhou svetovou vojnou. Sacha Batthyany pochádza zo šľachtickej rodiny. Nie len krv predkov, ktorá mu koluje v žilách, ale akoby sa aj ich minulosť, každé správne i nesprávne rozhodnutie, každý čin či naopak každý náznak pasivity pospájali a vytvorili jeho vlastné DNA. Raz som počula prednášku na tému identita človeka a práve tam bolo spomenuté, že DNA každého človeka má svoju vlastnú melódiu. Nie je to úžasné? My ľudia sme si takí podobní a pritom máme každý svoju vlastnú melódiu. No je možné počuť rytmus nášho ja, keď je tak nespočetne veľa vecí, ktoré nás ovplyvňujú?

Sacha Batthyany zameral pozornosť na minulosť tesne po tom, ako mu na stolíku v kancelárii pristáli noviny s článkom o jeho pratete, ktorá údajne mala prsty vo vražde 180 židov. A tak sa začala jeho honba za pravdou. V knihe prestavuje výpovede ľudí, ktorým je pojem „peklo na zemi“ tak blízke. Autor sa rozhodol pátrať. Pátral po pravde. Pátral po minulosti. Hľadal za tým všetkým vlastne sám seba? Moja odpoveď je áno, hoci si myslím, že minulosť nie je to, čo nás definuje, ale rozhodne to je niečím, čo nás formuje. A on to chcel vedieť, chcel vedieť. Čím hlbšie spoznával činy svojej rodiny, tým viac pociťoval puto, ktoré je medzi ním a minulosťou jeho blízkych: “Vyrovnať sa s minulosťou môžeme len vtedy, ak budeme stále rozprávať o tom, čo sa prihodilo“. Sám však vtedy ešte nevedel, čo sa presne prihodilo, a tak sa rozhodol pátrať po pravde. Nebol si istý, čo ho hnalo vpred. Nechápal odhodlanie, ktoré ho sprevádzalo a sám niekedy nevedel, čo to s ním má spoločné. O svojej rodine sa dozvedel množstvo zaujímavosti. Dozvedel sa o ich postoji, o ich mieste v tragédii, ktorá sa odohrala v minulom storočí. Primárnym zdrojom sa mu v tomto hľadaní stali zápisky jeho starej mamy, opisujúce pocity, ktoré prežívala počas vojny. Vydal sa po jej stopách. Skúmal zákutia miest, o ktorých písala. Stretáva sa s nepochopením so strany svojich blízkych, ktorí mu neustále kladú otázku: „Prečo?“ Ale sám nepozná odpoveď.

Jeho stará mama raz spomenula: „Najsilnejšie puto je medzi starými rodičmi a vnúčatami.“ S postavou starej mamy sa stotožňuje, vidí sa v nej a má pocit, že keby sa okolnosti vyvinuli inak a jeho stará mama by mohla zo seba dostať von to, čo ju ťažilo, tak by to malo priamy dopad aj na jeho povahu: „Kistarcsa sa mohla stať bodom zvratu v jej živote, na môjho otca by z tohto nového ohňa, čo v sebe cítila, preletelo zopár iskier, jeho telu by dodali viac napätia, viac sebadôvery. A on by to potom odovzdal mne.“

Jeho stará mama prirovnáva svoj život ku krtovi, s hlavou pod zemou, stále prikrčená. Autor sa zamýšľa aj nad týmto jej prirovnaním. Skúma samého seba. Snaží sa zodpovedať otázky, ktoré mu už tak dlho víria v hlave. Prečo sa ľudia nečinne prizerali na ten masaker, ktorý sa odohrával na uliciach? Prečo sa ľudia len nečinne tomu všetkému prizerali cez zatiahnuté závesy? Prečo nikto nezakročil? Bolo to preto, lebo sa báli alebo to bola len pasivita? A je pasivita voči zlu samotným zlom? Prirovnáva situáciu vtedajšej doby k dnešnému svetu, svetu internetu. Dnes je každý hrdina, lajkuje fotky na sociálnych sieťach, zdieľa články, ktoré opisujú fatálne následky znečistenia prírody, a potom sám vyhodí plechovku von oknom. Aké by to bolo, keby svet internetu nebol? Keby si bol tým, kým si a pravda by sa nedala prikrášliť? Toto vidí aj autor. Príbehy, ktoré počul už tisíckrát, zrazu nie sú tak číre, ako sa na prvý pohľad zdalo. Je len na nás, či uveríme pravde, alebo nás zláka vôňa vábivejšieho príbehu, ktorý sa dá často kúpiť za pár drobných.

Sacha Batthyany sa rozhodne túto pravdu podať aj ľuďom, ktorí dlhé roky žili v klamstve. Stretáva sa s cudzincami, ktorí však boli jeho starej mame blízki a na počudovanie cíti k nim určité puto aj on sám. Ľudia, s ktorými sa stretol, pociťovali rovnako ako on, že stredobod ich života je niekde v minulosti: „Vyrastali sme s pocitom, že bolestná minulosť určuje náš súčasný život. Je to naše dedičstvo. Vždy bolo prítomné, každú minútu nášho detstva, každú hodinu našej mladosti, každý deň nášho života.“ Tieto slová ho zasiahli, konečne sa mu dostalo porozumenia. Vypovedanie pravdy mu veľmi pomohlo. Spomína si na slová jeho starej mamy a o pute, ktoré je medzi starými rodičmi a ich vnúčatami: „Neviem, či by som ho nemal preťať. Mohol by som začať od nuly, bez bremena minulosti. Ale neviem, ako to urobiť. Človek predsa nemôže zaprieť vlastné korene, nemôže zahodiť svoju minulosť medzi odpadky, nie je tak? Zrejme musí najskôr pochopiť odkiaľ pochádza a kto je, aby mohol začať odznova, či nie? Len ten môže toto puto preseknúť, kto ho vidí pred sebou ako svetlá pristávacej dráhy v noci na letisku.“

Nie je ťažké začať na ceste ktorou chceme ísť, ťažšie je vytrvať, nevzdať sa a bojovať, aj keby to malo znamenať, že pôjdeme po tej ceste sami. Sacha Batthyany šiel touto cestou, aj keď sa stretol s nepochopením a aj keď nie všetko, čo zistil, bolo príjemné. No možno práve vďaka jeho vytrvalosti a odhodlaniu bude môcť začať písať nový príbeh ich rodinného života bez ťarchy minulosti.

Sacha Batthyany
Čo to má spoločné so mnou?
Preložila Elena Diamoantová
Absynt, 2019

Recenzia získala druhé miesto v kategórii recenzia v Čitateľskej cene vydavateľstva Absynt

Publikované: 06/11/2020