Nestáva sa často, aby človek čítal knihu, ktorú napísal autor mladší ako 15 rokov. Ja som to zažila iba druhý raz. Prvýkrát šlo o knihu Prečo skáčem z pera Naokiho Higašidu, 13-ročného chlapca s vážnou formou autizmu. Najnovšie je to Divoký rok s podtitulom Denník mladého prírodovedca, od 14-ročného Daru McAnultyho, taktiež s poruchou autistického spektra. Kniha čitateľovi umožňuje nahliadnuť do sveta, myslenia, cítenia a špecifík tohto výnimočného chlapca a ponoriť sa do jeho silného prežívania prírody a každodenných radostí, obáv a úzkostí. Písanie denníka Darovi pomáha spracovať a filtrovať svet, ktorý je pre neho často príliš intenzívny a uponáhľaný, a usporiadať si dojmy a myšlienky.
Divoký rok pozostáva zo zápiskov rozdelených do štyroch častí podľa ročných období. Dara si značí svoje pozorovania prírody v záhrade, v areáli školy, na prechádzkach a na výletoch s rodinou. Denník „zaznamenáva pohyby môjho sveta od jari do zimy, doma, v prírode, v mojej hlave“ (s. 9). Začal ho písať v dome obklopenom „rodinami, ktorí držali svoje deti za zatvorenými dverami, a opustenými rodičmi, ktorí svoje záhrady a trávniky pristrihávali manikúrovými nožničkami – áno, videl som to na vlastné oči. Práve tu som začal tvoriť prvé vety, tu sa na stránkach denníka miešal môj údiv s frustráciou, tu sa z našej záhrady (na rozdiel od všetkých ostatných v tejto slepej uličke) stala v jarných a letných mesiacoch lúka plná kvetov a hmyzu označená tabuľou s nápisom Tu pracujú včely vsadenou do vysokej trávy.“ (s. 9-10) Dara a jeho rodina tvoria vlastný svet, akúsi bublinu, v ktorej sa navzájom chránia, podporujú, starajú jeden o druhého a o prírodu. Sú špecifickí aj tým, že všetci okrem otca (Dara, mama a Darovi súrodenci Lorcan a Bláthnaid) sú autisti. „A tak je pre nás on ten čudný, na ktorého sa spoliehame, že nám odhalí nielen tajomstvá prírody [je morský biológ], ale aj ľudského sveta. Spolu sme pomerne excentrické a chaotické zoskupenie. Isteže, sme aj dosť desiví. Sme si blízki ako vydry. A schúlení jeden pri druhom kráčame svetom svojou vlastnou cestou.“ (s. 12) Kniha je teda aj pohľadom do fungovania takejto rodiny – Dara opisuje, ako spolu plánujú, rozhodujú sa, tešia sa zo svojej spoločnosti a z prírody, ale aj spoločne riešia záchvaty úzkosti a hnevu. Ako na chalupe trávia večery pri sviečkach a otec a mama nahlas predčítavajú príbehy a poéziu. Všetci sú veľkí milovníci prírody, starajú sa o záhradu a o jej malých obyvateľov a majú v okolí svoje obľúbené miesta mimo davov ľudí, kam radi chodievajú na výlety. A ak je predsa len na nejakom mieste priveľa návštevníkov a privodí im to úzkosť, vzdialia sa a „stimulujú“, čo Dara definuje ako sebastimulačné správanie ľudí v autistickom spektre, ktorým regulujú stres a odháňajú úzkosť. „Lorcan používa na svoju stimuláciu zvuky, pišťanie, hundranie, mraučanie, šepot a stonanie. Bláthnaid má vtedy skrútené prsty, trepoce rukami a napodobňuje zvuky, akoby niečo vdýchla, čo ona nazýva ‚svetielkujúce pohyby zvládania stresu‘. Nie je to divné. Je to len iné. (…) Ja si krútim vlasy, náhodne vyskočím a niekedy sa, na hanbu, párkrát aj zakrútim.“ (s. 235-236) Na inom mieste Dara zmieňuje, že keď ho prepadne obrovská radosť vo chvíli, keď nie je sám alebo len s rodinou, tak skáče aspoň v duchu, keďže už je pristarý na to, aby ho niekto zazrel, ako poskakuje naozaj. Ľutuje, že byť „detinský“ sa nepokladá za vhodné, pretože v opačnom prípade by bol svet radostnejším miestom.
Darove zápisky sú plné pozorovaní vtáčikov a rôzneho hmyzu – ich výzoru a správania – s citom pre detaily a neobyčajné obrazy. Napríklad morského vtáka fulmara opisuje takto: „drieme a čaká, ako kráľovná na svojom tróne, celkom sama, no chránená tieňmi krídel lietajúcich okolo. Je ako Budha v tranze, uchováva energiu, pomaly sa usádza.“ (s. 59) O vážkach šidlách zasa píše nasledovné: „Sledujem šidlo, ako sa zapája do vzdušných šarvátok, vyráža za muchami a chytá ich do dlhých osídel svojich nožičiek. Dve červené šidielka pristanú na liste a skrútia sa na pytačky do tvaru srdca: samec obopne samicu okolo hlavy a schová ju. Spoločne odletia, stále v spojení, keď sa k nim pokúsi votrieť ďalší samec.“ (s. 67) Na rodinných výletoch sa Dara často na chvíľu odpojí a ľahne si do trávy, odkiaľ pozoruje nebo alebo hmyz naokolo. Jeho obľúbeným stromom je dub a vtákom kaňa sivá, ale v jeho zápiskoch nájdeme množstvo živočíšnych druhov, o ktorých mnohí z nás pravdepodobne jakživ nepočuli: dážďovník, chvostoskok, mníšik, chrapkáč, korčuliarka, kotúľka a ďalšie. Dara niektoré svoje zápisky publikoval najprv na blogu (https://daramcanulty.com/blog/) v sprievode fotografií a ako ochranca prírody sa do povedomia dostal aj prednáškami a vystúpeniami na rôznych ekologických akciách. Na škole založil ekologickú skupinu a podľa vzoru Grety Thunberg štrajkoval za klímu stojac v studenom vetre s transparentmi pred školou. Vo svojom denníku svoj prvý „klimaštrajk“ komentuje takto: „Tento jediný skutok pritiahol viac pozornosti než všetko, čo som urobil dovtedy, celá práca s dravými vtákmi, rozhovory a ocenenia za texty, ktoré som napísal. Je toto údernejšie? Všetci dospelí nám teraz hovoria, aká úžasná je táto generácia aktivistov, chvália naše aktivity na sociálnych sieťach alebo v tlači. Ale čo robia oni?“ (s. 258) Mnohé podujatia, na ktoré ho pozývajú, mu pripadajú len také naoko: „Pozývajú deti, aby ‚bolo počuť ich hlas‘, aby sa podelili o svoje nápady, nádeje, sny, úzkosti, a potom sa v realite udeje veľmi málo. Dospelí nás nikdy nepozvú, aby sme si sadli a niečo naplánovali. My odovzdáme svoje srdcia na striebornom podnose a zbytočne. Aspoň pre nič hmatateľné.“ (s. 254) Viac ako Dara aktivista je v knihe prítomný Dara milovník a pozorovateľ prírody. Nepovažuje sa za posla konca sveta. Každý deň okolo seba v prírode vidí toľko krásy, že to považuje za privilégium. Príroda je pre neho aj útočiskom, miestom na rozjímanie a zdrojom energie, keď sa cíti vyčerpaný či podlieha úzkostiam. V minulosti zažil veľa šikanovania, najmä od žiakov v škole, kvôli svojej inakosti a „prehnaným“ prejavom nadšenia. Práve príroda mu však pomáha vyrovnávať sa s ťažkosťami a odlišnosťami. Šikana bola jedným z dôvodov, prečo sa rodina presťahovala z okresu Fermanagh na západe Severného Írska do grófstva Down na východe. Dara vo svojej knihe spracúva aj túto skúsenosť so sťahovaním a zmenami s ním súvisiacimi – nové mesto, dom, izba, škola, ľudia… Takého vytrhnutie zo známeho sveta by bolo náročné pre každého tínedžera, nieto ešte pre chlapca s Aspergerovým syndrómom. Jednotlivé ročné obdobia teda v Divokom roku neprinášajú len zmeny v prírode, ale aj v Darovom živote, a čitateľ môže mať pocit, ako keby Dara pred jeho očami dospieval.
Na autorovom štýle ani jazykových schopnostiach necítiť, že knihu napísal ako 14-ročný. Kompozícia je vyvážená – opisy prírody sa striedajú s úvahami a spomienkami, prírodné pasáže s rodinnými a osobnými. Darovu mladosť však cítiť v istej naivite a idealizme jeho pohľadu na svet, takým príznačným pre tento vek, ktoré však knihe vôbec nie sú na škodu a čitateľovi môžu pripomenúť „detské nadšenie“, ktoré „mnoho deciek, čo poznám, stratilo ešte skôr, ako mali osem či deväť“ (s. 71). Na stránky svojho denníka sa Darovi podarilo preniesť niečo z pocitu, aký človek prežíva, keď sa ocitne v prírode, a po prečítaní sa čitateľ poľahky pristihne pri tom, že je oveľa pozornejší ku spevu vtákov a chrobáčikom na listoch. Možno si dokonca, podobne ako ja, požičia knihu o vtákoch našich záhrad a lesov.
Dara McAnulty
Divoký rok
preložila Dana Petrigáčová
Absynt, 2022
Katarína Gecelovská sa narodila v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Je členkou Spišského literárneho klubu.
