V roku 2739

z nezdravej hliny

vykopú pozostatky kostry

a plechové srdce

jediné, čo nepodľahlo

stáročiam zmien

_

budú určovať dátum pohrebu

a konečnú diagnózu:

tvoje ílovité prsty

príliš dlho rozrývali zem

príliš dlho zatínali

do môjho koreňa

_

_

Deň potom

keď otváram okno

a dívam sa

na vyhorené potrubia

ktoré nie a nie sa zaceliť

na chvíľu sa mi zazdá

že sme na konci cesty

_

akoby za morom

putujeme

uprostred prachu

a úlomkov

sme prví aj poslední

_

vraj tých

čo stáli

pod slamenou strechou

nezastaví pohroma

_

zobudíš sa a zistíš

svet je iný

len ja hľadám

naše tiene

v rozrezaných chodníkoch

_

_

Polmesačná

nemôžem za to

že si sa narodila slepá

ale ty čakáš

že ti prinesiem obetu:

svojich dvadsaťdva

plnokrvných rokov

že budem vyzlečenými dlaňami

tvarovať odvrátenú

stranu mesiaca

_

červené vlasy

mojich dievčat

by ťa mali upozorniť

že tvorivú energiu

prijímam zo slnka

je spojená

s jeho vychádzaním

_

teba si skryjem do škrupiny

a otvorím

až pri zhasínaní

čerešňových sadov

keď sa budem strádajúci

márne snažiť

nahmatať teleskop

_

_

V škrupine

čakanie na teba

mi vykreslilo oči

a nitkami živých farieb

preplietlo dlaň

kolísku

_

nechávam sa unášať

v tichu meriam svoje dni

váhu slov

polámaných o steny

vojnu, ktorú ti vyplavím

_

ešte som však chránená

ako ustrica

spätá s vôňou žíl

primäkká

nezrelá na odopínanie

_

_

Pútnička 

večer sa vykúp

natoč si vlasy

obleč si šaty s vlčími makmi

a čakaj

_

sleduj ho, kým nezostane sám

potom sa priblíž

nenápadne ako laň

stiahni okraj prikrývky

a ľahni si

k nohám jeho postele

_

všetko som urobila tak

ako si mi povedala

zverila sa ráno

zahladzujúc stopy

po kvetoch a po vlkoch

_

kam chceš teraz ísť

pokývala hlavou

ešte sa tu nájdu polia

kde nás nikto nepozná

_

_

Žabia princezná

vybral si si ma

pretože moje oči

majú farbu močiara

_

už ako malá

som zbierala jantár

z rybích šupín

naťahovala k tebe

blanité prsty

a prosila

aby si ma utopil

čím skôr

_

tam dole sú vody

sýte

plné hliny

a ja som vždy chcela

zostať

_

zrásť s tvojimi

koreňmi

zosilnieť

rozkvitnúť ti

na pleci

ako fialka

Lucia Rybárová (1987) žije v Košiciach, vyštudovala učiteľstvo anglického a talianskeho jazyka a literatúry na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V práci využíva komunikáciu so zahraničnými klientmi. Vo voľnom čase sa venuje štúdiu a doučovaniu cudzích jazykov. Miluje čítanie, plávanie a hudobné festivaly. Píše poéziu, prózu a občas sa pokúša aj o piesňové texty.