Kristína Horňáková: Obrana krádeže starých fotografií

Pozerám sa na svoju mamu. Na čiernobielej fotke, ktorú som tajne zobrala z jej starého fotoalbumu, má devätnásť. Jedno oko prižmúrené, druhým sa na mňa bezstarostne díva. Obočie má mierne nadvihnuté. Jemne sa usmieva. Pôsobí tak, akoby v tej chvíli ani nemohla byť inou. Nezáleží jej na tom, ako a či ju vidím ja alebo hocikto iný. Nie pre akúsi nadutosť či pohŕdanie, ale z čírej nevyhnutnosti.

Ďalej si prezerám snímku a premkne ma neopísateľný pocit. Túto ženu nikdy nespoznám. Nemám dosah na nič, čo bolo predtým, na nič z toho, čo zachytil objektív. Neobyčajným spôsobom sa mi pred očami zhmotní nepopierateľná skutočnosť, že ľudia pokojne žili skôr než som sa k nim pridala ja. Všeobecný fakt, ktorý sa tu a teraz skonkrétnil v hravej grimase tej najbližšej osoby. Najbližšej v zmysle počiatku. Spomenula som si na zbierku poviedok Mama a zmysel života amerického psychoterapeuta Irvina Yaloma. V rozhovore medzi hlavnou postavou a kocúrom, ktorý sa desí smrti, zaznie argument o dvoch  ohromných nádržiach tmy a iskričke medzi nimi – o dvoch celkoch stáročí preťatých nepatrným počtom rokov konečného veku človeka. Podľa neho by nám mala byť druhá tma rovnako ľahostajná ako tá prvá. A že to tak nie je, je nanajvýš podivné. Rada znie: čo usudzuješ vzhľadom k prvej tme, prenes na druhú, lebo tak je to logické. Čo malo kocúra utešiť, mňa znepokojí. Veď mne nie je ľahostajná ani tá prvá tma! Neopísateľný pocit sa domohol prvých, vágnych obrysov. Posadili ma na lavicu pokorených.

Mamina tvár sa na mňa ďalej usmieva. Ešte ma nepozná. Som jej štvrté dieťa, ktoré porodí o osem rokov neskôr cisárskym rezom. Teraz vníma materstvo len ako pravdepodobnú okolnosť budúcnosti. Bude sa vydávať. Hysterektómiu podstúpi krátko po oslave svojej päťdesiatky. Zosmutniem, lebo aj ja som bola len celkom nedávno takáto. Nevedela som nič o svojich dvoch deťoch, o potrate a sekcii. Opisujeme rovnakú trajektóriu, mama je predo mnou, ohliadnem sa, čo patrilo tej žene na fotke ostáva nehybné a pomaly sa zmenšuje.  Nespúšťam tú fotografiu z očí. Teraz, viac ako kedykoľvek predtým, sa mi zdá, že sa na ňu veľmi podobám. K pokoreniu sa práve pridružil súcit.

Ako posledný sa mi ukázal hádam najpodstatnejší dôvod toho, prečo je tá fotka teraz na mojom stole. Sformuloval ho za mňa Milan Kundera v knihe Sviatok bezvýznamnosti. Píše: „Bezvýznamnosť, priateľ môj, to je podstata existencie. Je s nami všade a stále. Je prítomná aj tam, kde ju nikto nechce vidieť: v hrôzach, v krvavých bojoch, v najhorších nešťastiach.“ Veci, čo sa nám dejú sú bezvýznamné per se. Takto život zhrňuje deväťdesiatročný filozof. Čo ma prinútilo kradnúť bol práve strach, že má pravdu. Z králičej diery filozofického negovania ma vytiahne ledva počuteľným hlasom žena z fotky: „Možno je to tak iba ex post facto.“ Pravdu má ona. Okolnosti života sa jej síce budú zdať bezvýznamné, ale až keď nimi prejde.

Napadá mi, že je možné zmieriť tieto dva pohľady a získať tak niečo veľmi cenné. Schopnosť uznať veci ako bezvýznamné v čase, keď význam majú, keď sa dejú, sa vo všeobecnosti pokladá za známku zrelosti a nadhľadu. Old soul. Stará pravda. Takto ju opisuje ľudová múdrosť. Majster Eckhart, stredoveký dominikánsky mysliteľ, ju nazve odpútanosťou  a naznačený paradox vyrieši obrazom dverí a pánt. Vnútorný človek ako pánty ostáva nehybný a rozvážny, zatiaľ čo sa dvere (zmysly a pocity) hýbu sem a tam významnosťou terajšku. Odpútaný si požičiava kunderovské okuliare, len aby uvládal pohyb dverí a napokon uvidel poza ne, konečný význam všetkých navštívení.

„Rodil ťa nejaký študent“ vraví mi mama nenútene pri nedeľnom obede presne o dvadsať šesť rokov neskôr, akoby to bola jedna z tých triviálnych skutočností, o ktorých sa rozpráva vo výťahoch. „Naozaj?“ odpoviem rovnako bezpríznakovo a ďalej fúkam na vývar. Mimovoľne sa vyrovnám, aby mi nohavice netlačili nedávno zahojenú ranu.

Publikované: 19/11/2020