Silvia Rosivalová Baučeková: Kráčajúc po Kilburn High Road

Osudové lokality v románe NW od Zadie Smith[1]

Priestorový obrat v literárnej vede a priestor v literárnej tvorbe

Ak by sme mali definovať formatívne fenomény literárnej vedy dvadsiateho prvého storočia, jedným z nich by určite bol dôraz na priestorovosť. Miesto a priestor sa v priebehu posledných rokov ocitli v centre záujmu nie len geografie, ale aj literárnej vedy, kultúrnych štúdií, a ďalších humanitných vied. Za jeden zo základných textov tohto priestorového obratu možno považovať knihu La production de l’espace francúzskeho filozofa Henriho Lefebvrea vydanú v roku 1974. Lefebvre v nej geografický priestor chápe ako sociálne konštruovaný. Vo svojej analýze sa snaží nájsť prienik medzi teoretickou konštrukciou geometrického priestoru a reálnou skúsenosťou s fyzickým priestorom v každodennom živote jeho obyvateľov. Geografický priestor nechápe ako neutrálnu kulisu, na ktorej sa odohrávajú sociálne vzťahy, ale ako entitu naplnenú politickým a ideologickým významom. Na myšlienky formulované Lefebvreom vo svojich analýzach mestského priestoru a jeho vzťahu s konaním jednotlivcov nadviazali viacerí filozofi, sociológovia a geografi, napr. Edward W. Soja, Michel de Certeau, David Harvey či Marc Augé. Kľúčovou otázkou, na ktorú sa títo a mnohí ďalší snažia odpovedať je akým spôsobom a do akej miery sa priestor podieľa na formovaní sociálneho konania ľudí, ktorí ho obývajú.

Táto otázka sa v priebehu posledných dvoch dekád stala hybnou silou aj v bádaní mnohých teoretikov a kritikov literatúry. Aj keď je nepochybné, že v naratívnych literárnych žánroch zohráva zásadnú úlohu čas, je to práve priestor, ktorému sa v priebehu dvadsiateho storočia, od modernizmu cez postmodernu až po súčasnosť, dostávala čoraz väčšia pozornosť (Beumont 2016, s. 396). Priestorový obrat v literárnej vede kulminuje v dvadsiatom prvom storočí, kedy sa otázky vyvolané postmodernou dekonštrukciou tradičného chápania dejín, fenoménmi globalizácie a migrácie, ako aj vyššie spomínaným záujmom o vzťah medzi spoločenským konaním, identitou a priestorom, stávajú čoraz naliehavejšími (s. 397). Alexander Beumont v tomto kontexte spomína vydanie príručky Spatiality (2013) od Roberta T. Tallyho Jr. v rámci známej edície The New Critical Idiom vydavateľstva Routledge. Priestorovosť sa jej publikovaním symbolicky zaradila do spoločnosti kľúčových pojmov v súčasnej literárnej analýze, akými sú napríklad modernizmus, satira, postkolonializmus, či adaptácia, ktorým boli venované ďalšie príručky v tejto sérii.

Literárna analýza zameraná na priestorovosť chápe písanie ako kartografický proces. Autori takpovediac mapujú realitu a snažia sa pochopiť svet prostredníctvom zobrazovania miest a priestorov. Priestor sa tiež stáva médiom, pomocou ktorého je možné vytvárať a zobrazovať identity jednotlivých postáv (Beumont 2016, s. 397). Takéto poňatie miesta a priestoru je charakteristickou črtou tvorby britskej spisovateľky Zadie Smithovej. Prostredie predmestského Londýna je v centre záujmu už v jej prvotine White Teeth (Biele zuby, 2000). V jej štvrtom románe NW (2012) sú však už priestor a lokalita základnými stavebnými prvkami, od ktorých sa odvíja dej aj osudy postáv, a ktoré dávajú formu filozofickým dilemám a ideám tvoriacim jadro tohto príbehu. Ako už vyplýva zo samotného názvu[2], prostredie severozápadného Londýna je jednak jednotiacim štylistickým prvkom, ale zároveň aj nástrojom, pomocou ktorého Smithová vysvetľuje to, čo je v románe vysvetlené, a pýta sa na to, čo ostalo nedopovedané.

Smithovej Londýn ako chaotická postmetropola

Dôležitosť prostredia v románe NW je očividná už zo spôsobu, akým je opisované. Dej NW sa odohráva vo štvrti Willesden, odkiaľ pochádza aj samotná autorka. To ako intímne jej je toto prostredie známe sa premieta do hyperrealistického portrétu na stránkach knihy. Smithová čitateľku vedie cez severozápadný Londýn neomylne ako navigačný softvér, menuje názvy ulíc, staníc metra, čísla autobusov, na ktoré musí čitateľka nasadnúť, aby sa stretla s postavami, ktoré nimi cestujú. Okrem verného zobrazenia geografických detailov Smithová nezabúda ani na detaily sociologické. Jej postavy hovoria severolondýnskym slangom s príchuťou krajiny pôvodu svojich rodičov. Pred očami čitateľky sa postupne vynárajú Londýnske monumenty, lokálne budovy, škola, do ktorej chodia všetky deti z okolia, sociálne byty, v ktorých bývajú, obchody so zmiešaným tovarom, second-handy, internetové kaviarne, miestne večierky, grafitmi posprejované budovy, bilbordy, prázdne telefónne búdky. Smithová maľuje detailný portrét súčasného Londýna, ktorý je globalizovaným veľkomestom. Tento Londýn je v istých aspektoch takmer identický s ostatnými globálnymi metropolami, no zároveň je poskladaný zo samostatných, unikátnych a špecifických lokalít.

Na prepojenie lokálneho alebo regionálneho s globálnym v postmileniálnych veľkomestách upozornil aj americký geograf Edward W. Soja. Veľkomestá sú už dlho považované za centrá globalizácie a novej svetovej ekonomiky (Soja 2011, s. 453). Soja si však vo svojom výskume všíma zaujímavé zmeny, ktoré od 60. rokov minulého storočia až do súčasnosti postupne viedli k tomu, že sa postmoderné metropoly transformovali na súčasné postmetropoly. Postmetropoly sú naďalej strediskami „flexibilnej, na informácie bohatej, postfordovskej ekonomiky, globalizácie kapitálu, práce a kultúry a s nimi spojenej revolúcie v informačných a komunikačných technológiách“ (s. 455). Zároveň sa vyznačujú čoraz väčšou kultúrnou diverzitou a hybridizáciou identít, ktorá často vedie k polarizácii spoločnosti. Tá sa pretavuje do čoraz väčšieho dôrazu na bezpečnosť, dohľad a kontrolu v mestskom priestore (ibid.). Tieto spoločenské zmeny idú ruka v ruke so zmenami urbanistickými alebo geografickými. Súčasné veľkomesto už nie je centralizovanou štruktúrou, kde je možné viac-menej jednoznačne odčleniť stred mesta od predmestí. Naopak, dnešné urbánne aglomerácie sú polycentrické. Sú skôr zhlukmi menších metropolitných jednotiek, pričom rozdiely medzi stredom mesta a predmestím sa zotierajú: zatiaľ čo predmestia sa zahusťujú a diverzifikujú, centrá miest sa vyľudňujú, a následne znovu zapĺňajú heterogénnou globalizovanou populáciou a turistami (Soja 2011, s. 460).

V NW Smithová lakonicky komentuje stav súčasného veľkomesta a jej popis je zarážajúco podobný definíciám Edwarda W. Soju. Takzvané centrum mesta zostalo centrom iba v abstraktnom zmysle, nájdeme ho v strede plánika metra alebo turistickej mapy. Pre obyvateľov Willesdenu a ďalších okrajových štvrtí je ale rovnako vzdialené ako exotické destinácie na opačnej strane zemegule. Ich život sa odohráva takmer výlučne na predmestí, ktoré však už zďaleka nemá typický predmestský charakter. Viktoriánske radové domčeky síce zostali, ale takmer všetko ostatné sa zásadne zmenilo. Okolo malých uličiek vyrástli obrovské viacúrovňové križovatky a diaľnice, vedľa miestnych obchodíkov stoja supermarkety a medzi radmi domov sa týčia vysoké veže obytného komplexu so sociálnymi bytmi, v ktorých vyrástli všetci štyria protagonisti Smithovej románu. Jedným z nich je aj Felix Cooper, mladý severolondýnčan karibského pôvodu. Cestou metrom domov Felixovi padne zrak na plánik nalepený na stene vozňa a uvedomí si, že medzi oficiálnou verziou geografie mesta a mentálnou mapou v jeho hlave je priepastný rozdiel:

Felix sa odšuchtal hlbšie do vozňa. Chytil sa bezpečnostnej tyče. Skúmavo sa zahľadel na mapu metra. Nevyjadrovala jeho skutočnosť. Preňho nebol centrom ‚Oxford Circus‘, ale žiarivé svetlá Kilburn High Road. ‚Wimbledon‘ bol vidiek, ‚Pimlico‘ v podstate kúsok utópie. Na modrú bodku Pimlica položil pravý ukazovák. Bolo to nikde. Kto tam žil? Kto tade vôbec chodil? (s. 169)

Polykultúrne mesto a hybridné identity

Najzásadnejšie zo všetkých aspektov Londýnskych predmestí sa však zmenili samotní obyvatelia. Predmestia boli kedysi domovom viac-menej homogénnej populácie bielych Angličanov strednej triedy. Za posledných niekoľko dekád sa však zmenili na nepoznanie, a to najmä v západnej, severozápadnej a severovýchodnej časti mesta. Zatiaľčo obyvatelia okresov v južnom Londýne sú naďalej prevažne belosi strednej a vyššej strednej triedy, v severnom Londýna sa udomácnila veľká skupina obyvateľov černošského, ázijského a iného etnického pôvodu (v angličtine BAME: Black, Asian and Minority Ethnic) (Mace 2019, s. 1032). Tieto skupiny obyvateľov patria vo veľkej väčšine do nižšej strednej alebo pracujúcej triedy (s. 1035). Takáto diverzita vedie k vzniku polykultúrneho prostredia a množstva hybridných identít, ktoré sú často centrálnou témou súčasnej literatúry zaoberajúcej sa Londýnom. Autori týchto „polykultúrnych naratívov“ (McLeod 2011, s. 244) si uvedomujú, že niekdajšie delenie spoločnosti na majoritu a minoritu, domácich a cudzincov, čiernych a bielych už neodráža realitu medziľudských vzťahov v komplexnom svete, ktorým je súčasná postmetropola. Namiesto toho zobrazujú mesto ako priestor, kde sa neprestajne vyvíjajú a transformujú vzťahy medzi rôznorodými jednotlivcami. Konflikty a predsudky sú v týchto nových vzťahoch stále prítomné, ale sú už v oveľa menšej miere založené na vyššie menovaných jednoduchých dichotómiách (ibid.).

Hlavné aj vedľajšie postavy, s ktorými sa stretávame na stránkach románu NW sú priam modelovým príkladom polykultúrnej populácie. Leah Hanwellová, jediná beloška zo štvorice protagonistov románu, je dcérou írskych prisťahovalcov z chudobných pomerov. Ďalší traja protagonisti: Natalie Blakeová (pôvodným menom Keisha), jej alter ego Nathan Bogle, aj Felix Cooper sú Briti karibského pôvodu, ktorí—s výnimkou Felixa—vyrastali v rovnakom bytovom komplexe a chodili spolu do školy. Leah a Natalie sú od detstva najlepšími priateľkami. Nataliin manžel Frank de Angelis je chlapec z bohatej časti Londýna, s ktorým sa Natalie stretla na univerzite. Je to mulat, ktorého jeho extravagantná talianska matka počala s londýnskym turistickým sprievodcom pôvodom z Trinidadu. Michel, manžel Leah, je zas Francúz alžírskeho pôvodu, ktorý do Británie imigroval za vidinou života v rasovo tolerantnejšej spoločnosti a šance vyšvihnúť sa do vyššej spoločenskej triedy. Všetky tieto postavy spája lokalita: severozápaný Londýn, Willesden, Kilburn a bytový komplex Cladwell. Či už sa tu narodili, vyrástli, alebo tu žijú a pracujú ako dospelí ľudia, predmestie má na nich osudový vplyv. Snažia sa z neho uniknúť, no zároveň sa stále vracajú. Pohŕdajú ním, no zároveň je tým, čo ich spája. Miesto, kde žijú z nich urobilo ľudí, ktorými sú, formovalo ich identitu, a Smithová v priebehu celého príbehu opakovane naznačuje, že diktuje aj ich osudy.

Kráčať po Kilburne znamená kráčať životom a smerovať nikam

Cesta Leah Hanwellovej domov z práce je zhustenou sondou do reality postmetropoly. Smithová najskôr predostrie strohé informácie z navigačného softvéru, z ktorých sa čitateľka dozvie, že peši táto cesta Leah zaberie približne 50 minút, že počas nej bude musieť štyrikrát odbočiť, že je pravdepodobné, že na ceste sa vyskytnú prekážky v podobe dopravných obmedzení, a že je povinná dodržiavať všetky predpisy a pravidlá uvedené na značkách a oznamoch. Toto je Londýn inštitúcií, štátnych orgánov, oficiálnych záznamov. Je strohý, vecný, a kladie dôraz na právo a poriadok. V ďalšej kapitole Smithová čitateľku prevedie po tých istých uliciach, avšak tu sa mihajú pred očami vo fragmentárnom slede obrazov, tak, ako ho vníma chodkyňa náhliaca sa do cieľa svojej cesty. Mesto je zobrazené ako chaotická koláž okamihov, ktoré nie je jednotlivec schopný všetky registrovať a spracovať. Neprestajný hluk a ruch ulíc spôsobuje, že vo vedomí sa ukladajú len útržky: útržky rozhovorov, nápisov, udalostí. Smithová v tejto pasáži kopí tieto útržkovité dojmy do mozaiky, ktorá je verným obrazom Londýna dvadsiateho prvého storočia: jeho hedonizmu, multikulturalizmu, konzumerizmu, závislosti na technológiách, posadnutosti dohľadom, kontrolou a bezpečnosťou a priepastnými rozdielmi medzi globálnou elitou a lokálnou chudobou.

Poľské noviny, turecké noviny, arabské, írske, francúzske, ruské, španielske, News of the World. Odblokuj si svoj (ukradnutý) mobil, kúp si sadu bateriek, sadu zapaľovačov, sadu voňaviek, slnečných okuliarov, tri za babku, porcelánového tigra v životnej veľkosti, zlaté vodovodné kohútiky. Kasíno!

…

TV obrazovky v obchode s TV príslušenstvom. TV kábel, počítačový kábel, audiovizuálny kábel, spravím ti cenu, dobrú cenu. Letáky, hovor do zahraničia za menej, naučte sa po anglicky, depilácia obočia, Falun Gong, prijali ste Ježiša za svoj osobný tarifný plán? Všetci milujú vyprážané krídelká.

…

Od nechutne špinavej obchodnej pasáže až po luxusné byty, môj dom môj hrad. Kabriolety, s mäkkou strechou, prevážajú sa okolím, hip hip. Peniaze sa hromadia. Olé! Bezpečnostné svetlá, bezpečnostné brány, bezpečnostné múry, bezpečnostné stromy… (s. 45-46)

Leah prechádza cez mesto peši, a je to práve pešia chôdza, ktorá jej dáva možnosť spoznať mesto z osobnej, každodennej perspektívy. Tá je často dramaticky odlišná od oficiálnej verzie mesta, od funkcie a formy, ktoré mu boli predurčené architektami, urbanistami a inštitúciami. Michel de Certeau by Leah v tejto pasáži opísal ako „bežnú užívateľku mesta“ prežívajúcu prostredníctvom chôdze mesto na elementárnej úrovni (1984, s. 93). Pre de Certeaua sú obyvatelia fyzicky sa pohybujúci po meste viac než len jednotlivcami žijúcimi si svoje životy v určitom fyzickom prostredí. Sú to práve títo obyvateľa, ktorí pretvárajú oficiálne predstavy o meste na jeho reálnu podobu, dávajú mu formu a nevedomky mesto vytvárajú svojím každodenným pohybom v ňom (s. 98).

Kráčanie cez mesto predstavuje základný organizačný prvok celého románu NW. Zatiaľčo Leah sledujeme cestou domov z práce, s Felixom sa vyberieme za jeho bývalou priateľkou do Soho a zas naspäť. Zvyšní dvaja protagonisti románu, Natalie Blakeová a Nathan Bogle sa zas v predposlednej časti, ktorá je v anglickom origináli príhodne nazvaná crossing (teda prechod) vydajú na chaotickú a zdanlivo bezcieľnu púť naprieč Willesdenom. Čítanie tohto románu je prechádzkou alebo túlaním sa naprieč severozápadným Londýnom, pričom miesta, s ktorými sa stretávame, sú kľúčom k osudom a povahám postáv, a naopak, postavy cez svoje správanie a myšlienky vytvárajú prostredie a atmosféru ulíc, po ktorých sa pohybujú. Chôdza a cesta sú samozrejme centrálnou metaforou románu NW. Odkazujú na neúnavnú snahu Leah, Felixa a Natalie pohnúť sa niekam, nasmerovať svoje životy k nejakému cieľu, doraziť do vysnívanej destinácie.

Smithová je však k svojim postavám nemilosrdná. Rovnako ako ich potulovanie sa dobre známymi ulicami, ktoré je často banálne a bezcieľne, tak aj ich cesta k vysnívaným životným métam nakoniec nevedie nikam. Leah sa vydala za muža, ktorého miluje, má vlastné bývanie, stabilnú prácu, vymanila sa z chudoby, no napriek tomu cíti nepokoj. Má pocit, že sa príliš skoro usadila a tým sa vzdala možností, ktoré jej život ponúka, cíti úzkosť zo starnutia a z toho, že času neúprosne ubúda. Felix sa po turbulentnej mladosti, ktorú strávil ako narkoman na uliciach severozápadného Londýna konečne rozhodne zmeniť svoj život. Úspešne abstinuje, nájde si novú priateľku a zamestnanie v autoservise. No cestou domov zo stretnutia s bývalou milenkou, ktorým chcel dať symbolickú bodku za temnou kapitolou svojej minulosti, ho na ulici napadnú dvaja náhodní útočníci a pri hádke ho zavraždia. Význam lokality pre Felixov príbeh je zdôraznený aj v samotnom momente jeho smrti. Posledná vec, ktorú uvidí je autobus číslo 98, spoj z Willesdenu do centra Londýna:

Po Willesden Lane s hrmotom prichádzal autobus; v tom istom momente, v ktorom Felix zazrel rúčku a čepeľ, videl, ako sa na čísle 98 znovu otvorili dvere, aby prijali poslednú dušu v dohľade—dievča v žltých letných šatách. Bežalo so svojím lístkom zdvihnutým vysoko nad hlavou, akoby držalo dôkaz niečoho, dobehlo práve včas, zvolalo: „Vďaka!“ a dvere sa za ním pekne zavreli. (s. 175)

Autobus v tomto osudovom momente zatvára dvere a ide ďalej. Felix už však v ňom pasažierom nebude, jeho krátka cesta sa skončila a do cieľa sa mu doraziť nepodarí.

Posledná z trojice, Natalie Blakeová, svoju mladosť zasvätila neúnavnému štúdiu a práci a v nádeji na nový, lepší život, prebudovala celú svoju identitu. Vďaka svojej ambicióznosti a húževnatosti sa prepracovala zo sociálneho bývania v zanedbanom obytnom komplexe Caldwell do luxusnej vily v exkluzívnej štvrti, absolvovala právo a stala sa úspešnou advokátkou, vydala sa za atraktívneho muža z najvyššej spoločnosti a má dve krásne deti. Napriek tomu, že dosiahla všetky tradičné méty a žije zdanlivo dokonalý život, nedokáže v ňom nájsť uspokojenie. Stále sa cíti jednou nohou v bývalom živote, v Kilburne a v nájomnom byte svojej mamy. Kým bola zasnúbená, nikdy neprespávala v honosnom dome svojho budúceho manžela v elitnej štvrti Marylebone, ale každý večer sa vracala do ošumelého podnájmu ku kamarátke Leah. Táto rozpoltenosť Natalie prenasleduje po celý život. Bod zlomu nastane pri hádke s manželom na konci románu. Rozčúlená a zúfalá Natalie vybehne z domu a vydá sa na cestu čoraz ďalej od jej nového luxusného domova a smerom späť ku koreňom, do Willesdenu:

Otočila sa a kráčala späť smerom ku Caldwellu. Chôdza bolo to, čo práve teraz robila, chôdza bolo to, čím teraz bola. Nebola ničím menej a ničím viac než fenoménom kráčania. Nemala žiadne meno, žiadny životopis, žiadne črty. Všetko sa to zlialo do paradoxu. (s. 308)

Cestou stretáva bývalého spolužiaka Nathana, ktorý sa teraz živí ako pasák a díler drog. Nathan je presným protikladom Natalie: chlapec bez ambícií, ktorý nevyužil žiadnu z drobných šancí, ktoré mu život ponúkal a prepadol sa do ešte väčšej chudoby a beznádeje, než v akých vyrastal. Cez Nathana Smithová predstavuje Natalin možný alternatívny osud. Nathan je Natalie, ktorá nikdy neopustila Kilburn a nechala sa ním pohltiť. Ich spoločná cesta cez Willesden je pre Natalie akousi križovatkou (čo je druhý význam anglického slova crossing): bude ďalej pokračovať vo svojej ambicióznej pretvárke, alebo sa nechá stiahnuť späť do beznádeje Kilburnu? Klimaxom Natalinho úteku je moment, keď stojí na moste Hornsey Lane. Most Hornsey Lane je známy ako most samovrahov a Natalie na chvíľu zvažuje, či by sa ukončením svojho života nevyhla voľbe medzi dvoma neprijateľnými možnosťami. Vylezie hore, ale z mosta neskočí. Otočí sa, Nathana nechá na ulici a vracia sa domov, naspäť k svojmu manželovi, k deťom, k bezpečnému životu s jeho pohodlím a pokojom, ale aj pretvárkou a neúprimnosťou. Zadie Smithová necháva koniec románu otvorený. Natalie a Leah pokračujú v ceste, obe sú znova pri svojich manželoch, aj keď možnosť rozvodu je otvorená v oboch prípadoch, obe sú späť vo svojich domoch a vo svojich zamestnaniach. Či sa im ale podarí nájsť spokojnosť a doviesť svoje životy do nejakého cieľa zostáva otázkou. Malá nápoveda sa azda skrýva v názve románu. Ako si všimol anonymný recenzent na blogu ArtsEater[3], NW odkazuje aj na anglické slovo nowhere—nikam.

Použitá literatúra

BEUMONT, Alexander. 2016. Literary studies after the spatial turn. Journal of Urban Cultural Studies, 2016, roč. 3, č. 3, s. 395-405.

CERTEAU, Michel de. 1984. The Practice of Everyday Life. Berkeley: University of California Press. Preklad: Steven Rendall.

LEFEBVRE, Henri. 1974. La production de l’espace. Paríž: Éditions Anthropos.

MACE, Alan. 2019. Whiteness, class and place in two London suburbs. Ethnic and Racial Studies. 2019, roč. 42, č. 7, s. 1032-1049.

McLEOD, John. 2011. Writing London in the twenty-first century. In: The Cambridge Companion to the Literature of London, red. Lawrence Manley. Cambridge: Cambridge University Press, 2011, s. 241-260.

SMITH, Zadie. 2000. White Teeth. Londýn: Hamish Hamilton.

SMITH, Zadie. 2013. NW. Bratislava: Artforum. Preklad: Michaela Rosová a Marka Jurášová.

SOJA, Edward W. 2011. Beyond Postmetropolis. Urban Geography, 2011, roč. 32, č. 4, s. 451-469.

TALLY Jr., Robert T. 2013. Spatiality. The New Critical Idiom. Oxon: Routledge.

[1] Tento článok je výstupom z výskumu realizovaného v rámci riešenia projektu VEGA 1/0447/20 s názvom „Globálne a lokálne v post-mileniárnych anglofónnych literatúrach, kultúrach a médiách“.

[2] NW (North West, teda severozápad) je kód, ktorým sa začínajú poštové smerovacie čísla pre adresy v severozápadnom Londýne. Do tohto PSČ spadajú okresy Barnet, Brent a Camden, a časti štvrtí City of Westminster, Ealing, Hammersmith and Fulham, Harrow, Islington a Kensington & Chelsea

[3] Zadie Smith’s ‘NW‘ ArtsEater: musings about books, films, art & music https://artseaterdotcom.wordpress.com/2012/09/30/zadie-smiths-nw/

Publikované: 19/11/2020