Viktor Suchý absolvoval v roku 2003 magisterské štúdium slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V diplomovej práci Objavovanie pomalosti (pod vedením PhDr. Juraja Briškára, PhD.) skúmal prístup rozličných autoriek a autorov k objavom, zmyslom, času a rytmu. Na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave viedol semináre zo slovenskej medzivojnovej literatúry, z literatúry pre deti a mládež, teórie literatúry a verzológie. Na Gymnáziu Metodova učil slovenský jazyk a literatúru. Bol redaktorom OSi, Slova a Kultúrneho života, editorom, jazykovým redaktorom a korektorom niekoľkých desiatok publikácií slovenských (napr. Oskár Čepan, Svetlana Žuchová, Peter Krištúfek, Pavol Rankov) aj svetových (napr. Milan Kundera, W. G. Sebald, Helle Helle) autorov a autoriek. Pracoval ako kníhkupec v Ex Libris a Artfore, moderoval literárne podujatia. V kultúrnom a kreatívnom centre Nová Cvernovka vedie alternatívnu knižnicu pod názvom Kabinet pomalosti. Rád navštevuje ostrovy, zrúcaniny, lesy, antikvariáty a kúpeľné mestá.
Publikuje odborné i popularizačné články, recenzie, básne i fotografie. Vo vydavateľstve Modrý Peter mu v júli 2017 vyšla zbierka Básne o počasí – tridsaťtri minimalistických trojverší žánrovo blízkych haiku, aforizmu a hádanke v sprievode ôsmich autorových čierno-bielych fotografií z cyklu Astronómia blízkeho. V dizertačnej práci Zátišie v básni, báseň ako zátišie (pod vedením doc. PhDr. Andrey Bokníkovej, PhD.) skúma rozličné podoby priestoru v poézii slovenských a českých poetiek a básnikov 20. storočia.
Už od vysokoškolských dní objavuješ pomalosť. Neskôr si v kultúrnom a kreatívnom centre Nová Cvernovka založil alternatívnu knižnicu Kabinet pomalosti. Ak si čitateľ čo i len letmo všimne tvoje aktivity, zistí, že napriek výskytu „pomalosti“ v tvojich záujmoch, s ňou nemáš veľa spoločného. Si aktívny človek, ktorý skôr v primeranom tempe ako v pomalosti napreduje smerom k poézii, k životu.
Zdôrazňovaním pomalosti, jej zvýznamňovaním sa len zastávam nenápadného slabšieho, ktorému upierame životný priestor. V skutočnosti ide o zachovanie rovnováhy, o primeranosť. Aby sme vedeli, kedy spomaliť a kedy zrýchliť. Nájsť si správne tempo a prirodzený rytmus. Byť v správny čas na správnom mieste. Pomaly, hlboko, sústredene pozorovať, vnímať, čítať, premýšľať. Rýchlo sa presúvať (ale pomaly cestovať a spoznávať), získavať informácie, efektívne pracovať. Uprednostniť zmysel pred účelom v každej aktivite, akokoľvek sa môže zdať malou a bezvýznamnou. Hlásim sa k pomalej činorodosti a bojujem s vlastnou pohodlnosťou.
Opakom pomalosti je rýchlosť. Synonymom je ťarbavosť? Bolo to tak vždy alebo len v tejto našej wifi dobe, keď nás tlačí šialené tempo práce a pribúdania informácií, získava pomalosť negatívne konotácie?
Špeciálne v našom geografickom priestore sa nám neustále vracia pocit, že meškáme, nestíhame, zaostávame za západnou časťou kontinentu. Naši predkovia spájali pomalosť s vajataním, hlivením a lenivosťou. Sú to krásne znejúce slová, no nechceme byť s nimi a tým, čo označujú, spájaní. Bránime sa zvyšovaním rýchlosti. Za uplynulých sto rokov sme urobili nevídaný civilizačný skok. Myslím si, že sa nám ešte neprestala krútiť hlava, ešte sme si nevšimli, akým živým striebrom, teda ortuťou sme sa stali. Je najvyšší čas si priznať, že čo sa týka tlakov, stresu, nesústredenosti a zahltenosti, už sme všetkých dobehli. Môžeme sa zhlboka nadýchnuť a vnímať drobné rozdiely medzi lemravosťou, motkaním, šmodrchaním (aby som poskytol priestor aj nespisovným slovám) a pokojom, vyrovnanosťou či sústredením.
V dizertačnej práci sa venuješ téme Zátišie v básni, báseň ako zátišie. Zdá sa, že je v nej zakódovaná aj tvoja záľuba vo fotografovaní.
V diplomovej práci Objavovanie pomalosti som sa – v súlade s lyrickým vekom – väčšmi zameral na fenomén a živel času. V dizertácii – ku ktorej som dospel až v zrelších rokoch – sa sústreďujem na vzťah človeka, najmä básnika k priestoru a miestam. Vo fotografii, ktorej sa amatérsky čoraz intenzívnejšie venujem, sa oba rozmery spájajú so svetlom, sú zarámované a uchované na ďalšie pomalé pozorovanie. Napríklad v cykle Astronómia blízkeho snímam predmety vyslobodené z pôvodných časopriestorových určení a pripomínam si, že svetelný rok je jednotkou a mierou dĺžky, vzdialenosti, a teda priestoru, nie času. V posledných mesiacoch ma priťahujú „nemiesta“ medzi miestami – vnútorná periféria mesta. Hnevá, rozosmutnieva i fascinuje ma, koľko budov, ulíc a dvorov v širšom centre Bratislavy sme opustili, zanedbali, nechali napospas skaze, vandalom, odpadu či – v lepšom prípade – počasiu a prírode. V cykle Vyhodené zátišia zaznamenávam, čo všetko ľudia vyložia k smetným nádobám a ako to v spolupráci s vetrom a okoloidúcimi aranžujú. V dizertačnej práci ma zaujíma minimálny, súkromný, intímny priestor interiérov, prestretých stolov s ovocím a zákutí, ako ho nachádzame v básňach Štefana Strážaya, Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej i ďalších poetiek a básnikov inšpirovaných maliarskymi či fotografickými zátišiami.
V tvojej zbierke Básne o počasí sa ocitajú v centre diania predmety a javy, ktoré zvyčajne unikajú našej pozornosti. Juraj Briškár píše o tom, že dôveruješ v potenciálnu zmysluplnosť aj tých najobyčajnejších, často prehliadaných detailov. Ako vzniká táto dôvera? Iste odráža tvoj zmysel pre fotografiu, kompozíciu, súvisí s neponáhľaním, s tvojimi sklonmi k minimalizmu…
Považujem sa za natoľko intenzívneho čitateľa a milovníka poézie, až sa mi opakovane stáva, že si aj čosi zaznamenám, napíšem. Po dlhých rokoch takejto činnosti som sa v slabšej chvíli neudržal a dal zápiskom pevnú podobu trojnožiek – trojveršových básní vychádzajúcich z poetiky hádanky, aforizmu, sentencie a haiku. Dokonca vyšli v podobe knihy, ktorej náklad je po troch rokoch rozobratý a z radosti nad nájdením spriaznených čitateľských duší sa rodí myšlienka na možné pokračovanie, teraz už v podobe dlhších textov. Ale to sa môže vyvinúť ešte všelijako. Je to radostná práca v laboratóriu vlastnej mysle, kde testujem na zvierati – na sebe –, či, ako a čomu dôverovať. Stále mi vychádza nepriama úmera: čím menšia a skromnejšia vec, tým väčšia dôvera a tým silnejší impulz k netradičnému, nepraktickému, povedzme poetickému vnímaniu sveta. K formulovaniu myšlienok, vymýšľaniu a konštruovaniu básnických obrazov, miestečiek a chvíľ.
Akú predpoveď počasia by si zostavil pre kultúru v čase pandémie?
Počasie je dušičkové. Hmlisté, veterné, daždivé. No v záujme zachovania duševného, telesného i duchovného zdravia sa treba dobre obuť, zaodieť a vyjsť von. Nielen čeliť, treba nastaviť celú tvár, ba celé telo. Aj zvnútra. Kultúra je teplým bylinkovým čajom s medom, ktorý nenahradí žiadna masť ani pálenka.
(S Viktorom Suchým sa zhovárala Silvia Kaščáková)
Publikované: 16/11/2020
