Albertovi Einsteinovi sa pripisuje známy výrok „ak to nevieš vysvetliť jednoducho, potom tomu dostatočne nerozumieš.“ Einstein nie je známy tým, že by sa mýlil, no v tomto prípade by som si dovolil s ním polemizovať. Keď majú vedci zrozumiteľne vysvetliť zložitý problém, nie vždy to dokážu, no nie je to preto, že tomu nerozumejú dostatočne. Niekedy je problém proste príliš komplikovaný a na jeho vysvetlenie je potreba i čosi, čo nemá každý vedec a vlastne to každý vedec ani nepotrebuje: spisovateľský kumšt. Nemyslím tým spisovateľský talent, aký je potrebný pri beletristických prácach, ale jednoduchú schopnosť pútavo písať. A to nie je – a ani nemusí byť – súčasťou sady zručností, ktorými oplýva každý vedec.
Ak sa však nejaký z nich rozhodne, že chce svoje poznatky podávať ďalej, širšej verejnosti, potrebuje sa najprv naučiť formulovať svoje myšlienky zrozumiteľne a pútavo, naučiť sa písať. A to sa dá len tak, že bude veľa čítať. Ja by som raz chcel vedieť dobre písať, a preto sa snažím čítať čo najviac. A nie len odbornú literatúru, tá pri vytváraní schopnosti pútavo priblížiť čitateľovi problematiku veľmi nepomôže. Na mojej poličke sú preto knihy, ktoré obdivujem predovšetkým preto, ako zrozumiteľne a zaujímavo podávajú čitateľovi svoj príbeh.
Frank Herbert: Duna
Musím sa priznať, že Dunu som objavil len pred pár rokmi. Že táto kniha existuje, a že by sa patrilo si ju prečítať, som vedel dlho, no nikdy som sa k nej nedostal. Zmenilo to až slovenské vydanie, ktoré sa objavilo v roku 2018 s nádhernou obálkou, ktorej autor je talentovaný mladý grafik František Hříbal. Tomu sa nedalo odolať. Spočiatku sa mi Duna zdala so svojimi púštnymi červami, magickým korením, súbojom medzi Atreidesovcami a Harkonnenovcami, čarodejnicami z Bene Gesseritu a strhujúcim svetom tajomných Fremenov trochu komplikovaná, no trvalo to doslova len niekoľko strán a kniha ma úplne pohltila. Svižný a veľmi zaujímavý dej, skvele napísané postavy a logický, do seba zapadajúci príbeh. Duna sa okamžite stala jednou z mojich najobľúbenejších kníh. Fascinujúce na tejto sci-fi bolo pre mňa predovšetkým to, že technológia ako taká, ktorá zvyčajne býva v tomto žánri v centre pozornosti, je v Dune len v pozadí a jadrom príbehu sú veci ako politika, boj o moc, ľudské vzťahy či rôzne morálne dilemy. Núti ma to navyše premýšľať o tom, čo sa asi stalo s umelou inteligenciou, ktorá vo svete Duny prakticky neexistuje. Pokúsili sa stroje zničiť človeka a tak je akákoľvek vyspelejšia počítačová technika zakázaná a vedomosti o nej dávno stratené? A možno práve dôraz na medziľudské vzťahy robí Dunu tak výnimočnou a stále aktuálnou knihou. Napriek tomu, že bola napísaná pred 55 rokmi, je až neuveriteľné, ako dobre sa dnes stále číta a – žiaľ! – aká je svojim upriamovaním na environmentálne problémy stále aktuálna. Pri čítaní o vyschnutej púštnej planéte bez vody mi neraz napadlo, ako málo si my ľudia vážime ten raj na zemi, ktorý nám naša domovská planéta poskytuje. Snáď to tu raz nebude vyzerať ako na Arrakise. To, že sa Duny predalo viac ako 20 miliónov a že patrí medzi najvýraznejšie diela žánru sci-fi a fantasy zároveň, naozaj, ale naozaj nie je len náhodou.
Norman Davies: Evropa ve válce 1939-45
Keď sa na slovenský trh dostala kniha Normana Daviesa Európa vo vojne (v roku 2007), študoval som históriu. Zo všetkého najviac ma bavili politické ideológie a druhá svetová vojna. Napísal som už i svoje prvé texty o dejinách tohto konfliktu a v mojej drobnej odbornej knižnici dávno prevládali knihy o fašizme. Aj tak som si ale stále nebol úplne istý tým, na čo by som sa chcel špecializovať. Bavili ma dejiny Keltov, čo-to zo stredoveku, či ruskí revolucionári a anarchisti 19. storočia. Norman Davies ma ale definitívne presvedčil, že sa fakt chcem venovať dejinám druhej svetovej vojny a fašizmu. Dejiny nie sú čierno-biele a priniesť výklad, ktorý by bol jednak zrozumiteľný aj pre laickú verejnosť a jednak by spĺňal vysoké štandardy odbornosti a nezjednodušoval až príliš, je veda sama o sebe. Davies to ale dokáže. Nie je len dobrý historik, je aj talentovaný spisovateľ, ktorý dokáže čitateľa úplne vtiahnuť do deja, a to napriek tomu, že často píše o naozaj komplexných problémoch. Kniha je nabitá faktami i množstvom čísel (najmä počtami mŕtvych), no Daviesovi sa podarilo to všetko dať do kontextu, ktorý mnohým prácam o druhej svetovej vojne tak veľmi chýba. Vytvoril tak obraz konfliktu, ktorý búra mnoho mýtov „západnej“, ale i „východnej“ historiografie a mnoho vecí uvádza na pravú mieru. Dnes mi je jasné, že jeho kniha ma mnohé nedostatky a to napriek tomu, že v žánri popularizačných prác sa istým zjednodušeniam úplne vyhnúť nedá. Sú historici, ktorých práce mám omnoho radšej, a dokonca by som povedal, že sú aj lepšie, než tá Daviesova (Richard J. Evans, Max Hastings, Ian Kershaw či Michael Burleigh a mnohí ďalší). Ak by som mal odporučiť jednu jedinú knihu o druhej svetovej vojne, nebola by to táto. Napriek tomu som medzi svoje obľúbené knihy zaradil práve Európu vo vojne od Normana Daviesa. Bola to kniha, ktorá na mňa mala v tom čase veľký vplyv.
Robert M. Sapolsky: Chování – Biologie člověka v dobrém i ve zlém
Chovanie Roberta Sapolskeho je kniha, ktorá na mňa v posledných rokoch zapôsobila asi najviac. A nebolo to len preto, že moje znalosti z neurobiológie, endokrinológie, genetiky či evolučnej psychológie a mnohých ďalších vied sú tak minimálne, že hraničia s nulou. Spôsob, akým dokázal Sapolsky vysvetľovať tie najkomplikovanejšie súčasné vedecké poznatky a teórie nie raz zapríčinil, že som čítal s otvorenými ústami a neveriacky som krútil hlavou. Chovanie je čo do počtu strán obrovská kniha a nie je to rozhodne ľahké čítanie. Je tak nabitá faktami, že písmenka na stranách sotva držia pokope, aby ich udržali. Často sa mi pri čítaní stávalo, že i keď som mal chuť pokračovať, musel som knihu odložiť a nechať si to, čo som práve prečítal, uležať v hlave. Avšak spôsob, akým autor vystaval svoj text je absolútne inšpiratívny, priam brilantný. Je vtipný, trefný, komplikované veci vysvetľuje najjednoduchšie, ako sa dá, no zároveň sa nehrá na niekoho, kto má recept na pravdu a vie všetko. Ukazuje, že svet a teda nevyhnutne i poznanie, ktoré nám prináša veda, sú ohromne komplikované a nie na všetko máme odpovede. Príčiny ľudského chovania sú takmer nevysvetliteľné a všetko závisí od kontextu. V poslednej kapitole, jednej z najsilnejších v rámci celej knihy, Sapolsky ponúkne argumenty, prečo na sebe pracovať a neustále sa zdokonaľovať, prečo sa snažiť dosiahnuť mier, správať sa k sebe navzájom dobre, byť slušný a pokúšať sa meniť svet k lepšiemu. Lepšie dôvody, než tie, ktoré ponúka Sapolsky/veda, nájdete len ťažko.
Publikované: 13/11/2020
Jakub Drábik sa narodil v Košiciach. Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami z dejín juhovýchodnej Ázie v 20. storočí. Absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University pod vedením prof. Rogera Griffina, v akademickom roku 2017/2018 zas na Central European University v Budapešti pod vedením prof. Constantina Iordachiho. Momentálne pracuje na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019) a množstva odborných a vedeckopopulárnych štúdií a článkov. Je členom International Association for Comparative Fascist Studies.
