Na novú krajinu moje telo zareagovalo odmietavo
Na novú krajinu moje telo zareagovalo odmietavo.
Po prekročení hraníc pociťujem nevoľnosť,
tlak na hrudníku. Nemôžem hovoriť cudzím jazykom,
puchne mi z neho hrdlo. S miestnymi sa nestýkam
viac ako je nutné, snažím sa nepriliehať.
Mestom, v ktorom žijem, sa začne šíriť strašná choroba.
Povedal mi to potkan, keď sme spolu čakali na zastávke.
„Bojím sa nákazy,“ povedala som.
„Neboj sa, choroba postihne len schopných jedincov.“
Vyššia stredná
Z domu začali odchádzať veci.
Náhle sa zdvihli a rozbehli
do všetkých svetových strán:
do záložne na severe
do antikvariátu na východe
do bazára nábytku na juhu
do sekáča na západe
V skrinke na sladkosti sú namiesto
keksov a čokolády
lekárske správy.
Na nedeľný obed stále chystáš kohúta na víne,
aj keď je to iba vodové kuracie vytiahnuté z mrazáka.
XXX
Prvýkrát sme sa o nich dočítali v novinách.
Chceli sme sa iba predstaviť, vysvetliť, že neublížime.
Musí to byť niekde tu:
rozrytá zem
obhryzená kôra stromov
v blízkosti kaluže
zaschnuté blato s kúskami srsti
Je v nás toľko hluku.
Zbierali sme ho celé tie roky
a teraz z nás vyteká,
presakuje do podhubia aj do podzemných vôd.
Les všetkých varuje.
Les nás k sebe nepustí.
Autorka je predovšetkým pozornou čitateľkou a dobre sa orientuje v súčasnej slovenskej poézii – básne čítam ako vcelku vydarené imitácie textov K. Kucbelovej či M. Ferenčuhovej alebo V. Dianiškovej. Aj v básňach Kristíny Janáčkovej dominuje motív strachu, uzavretosti a ohrozenia, text XXX dokonca obsahuje explicitné odkazy na poéziu K. Kucbelovej (zb. Vie, čo urobí – 2013) – v motívoch zvierat, blížiaceho, respektíve „postupujúceho lesa“, ale aj v spôsobe jazykového stvárnenia. Textom však chýba hlbšia motivácia, nie sú natoľko naliehavé a problém je v nich vytvorený umelo (báseň Na novú krajinu moje telo zareagovalo odmietavo, kde dialóg s potkanom vyznieva nechcene absurdne) alebo nie je dostatočne rozvinutý (báseň XXX). Ako problematická sa javí aj prílišná opisnosť prispievajúca k explicitnosti, zúženie interpretačných možností súvisí aj s využívaním jazykových konštrukcií z „lekárskeho“ kontextu, ktoré sú v súčasnej poézii frekventované: „Na novú krajinu moje telo zareagovalo odmietavo. / (…) / pociťujem nevoľnosť / tlak na hrudníku. / Nemôžem hovoriť cudzím jazykom, / puchne mi z neho hrdlo.“ (až príliš evokuje zb. M. Ferenčuhovej Ohrozený druh – 2012). Text Vyššia stredná pôsobí autenticky vďaka téme internátneho života s problémami sťahovania sa, premeny intímneho sveta (v texte ho zastupujú napr. motívy skrinky, ktorej obsah sa mení) spojeného s prípravou na budúceho povolanie subjektu (lekárky či ošetrovateľky). Svieži, každodenný jazyk zvyšuje atraktivitu textu, pričom nechýba ani dávka (seba)irónie – autorka by si však mala dať pozor na „kostrbatosť“ štýlu a zamerať sa na adekvátne rozvinutie motívov.
Napriek výhradám sú texty Kristíny Janačkovej kultivované a formálne čisté. Autorku podporujem v hľadaní vlastného hlasu a básnického výrazu – na začiatok by mohlo byť výzvou nájsť tému, ktorá sa jej bytostne dotýka. Namiesto inšpirácie poéziou iných, ponúknuť vlastné videnie seba a sveta.
Tipy na čítanie:
Eva Strömová: Temná abeceda. Kordíky: Skalná ruža, 2017.
Justyna Bargielska: Píšeš báseň? Ostrava: Protimluv, 2013.
Katarína Hrabčáková
Vyštudovala som mediálno-kultúrne vedy na nemeckej univerzite vo Freiburgu. V súčasnosti pokračujem v magisterskom štúdiu literárnej a kultúrnej teórie v nemeckom meste Tübingen. Popri štúdiu pracujem ako analytička pre fact-checkingový projekt Demagog.SK. Úspešne som sa zúčastnila literárnych súťaží Literárny Zvolen, Literárna Senica Ladislava Novomeského a Cena Rudolfa Fábryho. Som viacnásobnou účastníčkou literárneho projektu Medziriadky.
