Ľubica Kepštová je spisovateľka, poetka, redaktorka a prekladateľka. Vyštudovala filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako pracovníčka knižnice a domu detí a mládeže (1985 – 1989). Od roku 1989 pracovala ako redaktorka, neskôr ako zástupkyňa šéfredaktora a v súčasnosti pôsobí ako šéfredaktorka časopisu Slniečko, najstaršieho umeleckého mesačníka pre deti na Slovensku. Ako autorka recenzií o súčasnej detskej literatúre a autorka rozhovorov s tvorcami detskej literatúry spolupracuje s Knižnou revue, s revue Bibiana a s ďalšími časopismi. Prekladá z češtiny a z angličtiny. Napísala napr. zbierku básní Moje srdce má prázdniny (2008) a viacero kníh pre detského čitateľa, napr. Komínový panáčik (2001), Bola raz jedna trieda – a iné triedy (2002).
Má zmysel robiť dnes časopis pre deti, ktorý nevisí na webe?
Myslím, že jednoznačne. Deti, napriek vrúcnemu vzťahu k mobilom a počítačom, stále potrebujú veci, ktoré majú statickejšiu povahu a sú ovládateľné ich priamym, nesprostredkovaným, fyzickým kontaktom a vyvolávajú rozdielne pocity. Tlačená forma časopisu si vyžaduje chvíľu pohody, zamyslenia, do interakcie sa zapája aj hmat a iné zmysly, papier má špecifickú vôňu, listovanie a šuchot stránok vyvoláva nečakané pocity. Dá sa odložiť na obľúbené miesto, ktoré má pre jeho majiteľa špecifický význam a intimitu. Je to priame médium, k jeho aktivizácii nie je potrebný ďalší sprostredkovateľ s technickými funkciami. Medzi tlačeným časopisom či knihou a jej digitálnym zobrazením je podľa mňa podobný rozdiel ako medzi reálnou návštevou výstavy a jej virtuálnou prehliadkou.
–
Jozef Cíger Hronský, Mária Ďuríčková, Ján Turan, Ondrej Sliacky… A aktuálne Ľubica Kepštová. Šéfredaktorky a šéfredaktori časopisu Slniečko. Ako sa cítiš v takej spoločnosti?
S rešpektom a veľkou zodpovednosťou. Ako dieťa, ktoré pomaly starne so svojimi rodičmi a čoraz častejšie sa vracia do najkrajších spoločných rokov. So Smelým Zajkom Jozefa Cígera Hronského som prežívala detstvo, tak ako moja mama. Ona ho poznala už z prvých ročníkov matičného Slniečka, ktoré popri práci na domácom gazdovstva tajne čítavala v stodole, aby rodičia nevideli… Neskôr, ako pani učiteľka a mamina, budovala s otcom hodnotnú domácu knižnicu, v ktorej sme sa ako deti ustavične vŕtali. Mama sa venovala poézii pre deti, otec písal do Mladej tvorby. Hronský bol u nás ako doma. Aj Slniečko.
–
Svietilo ti na cestu…
Bolo to akoby riadením osudu. So spisovateľom Ondrejom Sliackym, dlhoročným šéfredaktorom Slniečka, som sa stretla ešte ako piatačka na Literárnom Kežmarku, kde som súťažila so svojimi detskými veršíkmi. Aká som bola šťastná, keď som mala v Slniečku uverejnenú prvú básničku. Počas štúdia na gymnáziu som už písala do Slniečka ako autorka a v tom čase som sa stretla aj s jeho vtedajším šéfredaktorom Jánom Turanom. Bola to prajná spolupráca, z ktorej som sa nesmierne tešila a učila som sa zo všetkých dobre mienených rád a kritických pripomienok.
–
So Slniečkom si teda mala veľa spoločného ešte pred vysokou školou. Ako sa to vyvíjalo ďalej?
Po ukončení vysokej školy som sa uchádzala o prácu vo vydavateľstve Mladé letá a mala som možnosť stretnúť sa s jeho vtedajším riaditeľom Rudom Moricom. „Vydavateľstvo nepotrebuje mladých autorov, ale dobrých redaktorov,“ vyprevadil ma sklamanú. V tomto smere som vtedy naozaj nemala žiadne skúsenosti. Ale opäť som mala šťastie. O niekoľko rokov neskôr v redakcii Slniečka hľadali tlačovú redaktorku a tajomníčku. Nezaváhala som ani na chvíľu. A tak sa začal môj nový život s veľkou literárnou rodinou. Tej veľkej rodine kraľovala spisovateľka Mária Ďuríčková. Ako odvážna šéfredaktorka obnoveného Slniečka sa mu vďaka „normalizácii“ tešila iba krátko, ale s výtvarným redaktorom a fenomenálnym ilustrátorom Miroslavom Cipárom a grafickým dizajnérom Ľubomírom Krátkym vytvorili tím, ktorý priniesol do Slniečka priekopníckeho ducha. Aj napriek nútenému odchodu zostala krstnou mamou a dobrou sudičkou Slniečka, a bola mu vždy nablízku. Keď som vstúpila do redakčného tímu, stala som sa spojkou medzi Slniečkom a Marienkou, ktorá bývala pod Slavínom na kopci, a tak jej návštevy redakcie, vzhľadom na jej fyzické možnosti, už neboli možné. Naše spoločné stretnutia neboli len o rozprávkach a rozhovoroch o detskej literatúre. Nezabudnuteľné bolo jej rozprávanie o živote, o ľudskej naplnenosti a o statočnosti. Aj dnes, keď v Slniečku pokračujem v jej diele, cítim nesmiernu zodpovednosť a jej všadeprítomný dobroprajný pohľad.
–
Čítala som, že Rudolf Klačko, ktorý v roku 1927 založil a krátko redigoval časopis Slniečko, študoval na gymnáziu v Ružomberku. V súčasnosti tam pôsobím na univerzite a teším sa, že o tom môžem svojim študentom povedať. Čo by ešte mali o časopise určite vedieť?
Prvý šéfredaktor Slniečka – Rudolf Klačko, bol nesmierne vzdelaný človek. Ako pedagóg učil na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, aktívne pôsobil v Matici slovenskej v Martine, kde spoločne s Jozefom Cígerom Hronským zostavil početné čítanky pre ľudové školy. So Štefanom Krčmérym redigoval detský časopis Včelka a na jeho podnet sa stal aj prvým šéfredaktorom Slniečka. Čoskoro ho vystriedala legendárna redaktorská dvojica – spisovateľ Jozef Cíger Hronský a ilustrátor Jaroslav Vodrážka. Do Slniečka vložili niečo, čo v dovtedajšej didakticky zameranej literatúre pre deti nemalo obdoby – umeleckú literatúru plnú láskavého humoru a fantazijného dobrodružstva. Tak vznikol na stránkach Slniečka aj kreslený seriál o Smelom Zajkovi, ktorého autorom bol Jaroslav Vodrážka. Deti k nemu dotvárali slovné repliky a jednou z úspešných detských autoriek bola aj Marka Piecková zo Zvolenskej Slatiny, z ktorej vyrástla spisovateľka a šéfredaktorka Slniečka Mária Ďuríčková. V matičnom Slniečku vyrástli také autorské osobnosti ako Ľudmila Podjavorinská, Dominik Štubňa-Zámostský, Mária Rázusová Martáková, Jozef Cíger Hronský či Martin Hranko. Ilustračne v Slniečku exceloval autor jeho prvej obálky Martin Benka, ale i Ľudovít Fulla, Karol Ondreička, Emil Makovický či Vincent Hložník.
Keďže Slniečko koncepčne vychádzalo z kresťansko-humánnej bázy a akcentovalo národný aspekt, v čase nastupujúcej povojnovej ideológie vedeckého komunizmu a proletárskeho internacionalizmu nemalo v novodobom výchovnom systéme miesto. Slniečko sa stalo ideologickým nepriateľom odsúdeným na likvidáciu.
–
Šéfredaktorské stoličky obsadzujú v Slniečku spisovatelia. Je dôležité, aby časopis viedol niekto, kto sám píše?
Je prirodzené, že v 60. rokoch medzi autormi literatúry pre deti a mládež dominovali učitelia – Jozef Pavlovič, Janko Navrátil, Mária Ďuríčková, Elena Čepčeková… Mnohých predurčovalo na túto dráhu nielen ich literárne nadanie, školená práca s jazykom, ale aj bohaté zážitky a skúsenosti s deťmi, ktoré získavali vo svojom povolaní. Manifest literatúry detského aspektu vyvolal tvorivý prievan, ktorý priniesol uvoľnenie, provokáciu, ale aj odvahu k otvorenejšiemu dialógu s dieťaťom. Mladé letá sa stali liahňou nových autorských a ilustračných talentov, čo vyžadovalo systematickú prácu s autormi, s ich rukopismi či ilustračnými návrhmi. Redakčné tímy pozostávali z autorov, ilustrátorov, ale aj editorov, ktorým nestačilo ovládanie pravidiel pravopisu a štylistiky, ale museli mať aj prirodzený talent vnímať špecifikum autorského rukopisu a rešpektovať jeho originalitu či štýl. Nepoznám však editora, ktorý by neprešiel vlastnou autorskou skúsenosťou. Vždy ale niečo preváži. Šéfredaktor detského časopisu musí byť tandemista. Literárna a ilustračná stránka časopisu má rovnakú vážnosť i zastúpenie.
–
Čo je ešte pre šéfredaktora potrebné?
Potrebný je tvorivý prístup, schopnosť otvorenej komunikácie, „nos“ na talenty. Šéfredaktor musí byť aj dobrý manažér so schopnosťou poznávať a chápať svojich adresátov, ktorými sú v tomto prípade deti, spolupracovať s ich rodičmi, učiteľmi a knihovníkmi a súčasne im dávať víziu, posúvať hranice ich duchovného vnímania, tvorivého myslenia a rozvoja fantázie. A čo je najdôležitejšie – prinášať radosť z umenia a chuť do čítania.
–
Ty sama si poetka a tvoja ostatná kniha básní sa volá Bola raz jedna škola a iné školoviny. Chystáš ďalšiu knihu?
Momentálne to tak nevidím. Píšem občas básne, ale skôr pre dospelých.
Niekedy mám chuť napísať mafstory alebo psychotriler. Ale ja na to nie som správny typ, stále vidím iba Slniečko.
–
Takže nepíšeš veľa básní, lebo vedenie časopisu je ako jedna báseň?
Myslím, že vôbec nestíham. Niekedy je to riadna centrifúga. Keď som pred tridsiatimi tromi rokmi prišla do Slniečka, boli sme v redakcii štyria na plný úväzok. Dnes je to jeden a pol človeka. Aktivít pribúda, pretože aj Slniečko musí bojovať o svoje miesto pod slnkom. Časopisov je neúmerne veľa, dovolím si povedať, že tie kvalitné by sme mohli zrátať na prstoch jednej ruky. Ak nechceme, aby deti podľahli masovému vkusu, či skôr nevkusu, a aby sa Slniečko premenilo na prvoplánový pracovný zošit či zábavník, musíme pracovať ako novodobí priekopníci a objavitelia. Systematické zviditeľňovanie umeleckej detskej literatúry a ilustrácie si v tejto kontroverznej dobe vyžaduje celého človeka. A nie jedného. Takouto priekopníčkou je aj moja kolegyňa Kristína Soboň, ktorá prináša do Slniečka mladistvý esprit, moderný vizuál a nové autorské talenty.
–
Ako premýšľaš pri tvorbe Slniečka o jeho čitateľovi? Uvažuješ o vyšpecifikovanej skupine detí, myslíš na komerčnú úspešnosť, na vlnu aktuálneho diania v spoločnosti, na čitateľskú skúsenosť detí 1. až 5. ročníka ZŠ? (pozn. časopis je oficiálne určený žiakom 1. – 5. ročníka ZŠ)
Slniečko bolo vždy koncipované ako rodinný časopis. V rodine bývalo viacero detí a každé si v ňom našlo niečo iné. Nehovoriac o tom, že v čase svojho vzniku bolo Slniečko ojedinelým fenoménom. Dnes je časopisov pre deti veľa a ich kvalita i zameranie sú pomerne rozkolísané. Treba brať na zreteľ aj rozdiely v čitateľskej zručnosti detí. Keď nerátame malých knihomoľov ani deti z nadštandardne kultúrne orientovaných rodín, najsilnejšie čitateľské ročníky Slniečka sú tretiaci, štvrtáci a piataci. Čiže už predsa len vyspelejší čitatelia, ktorí idú hlbšie do obsahu. Autorské rozprávky, poézia i umelecko-náučné texty sú doplnené zábavnými žánrami s kultúrnou tradíciou – ako je Jožko Mrkvička v súčasnom stvárnení mladej autorskej dvojice Jána Púčeka a Filipa Horníka, komiksové príbehy s ekologickou tematikou, literárne doplňovačky, ukážky výtvarných a literárnych prác detí z celoslovenských aj medzinárodných súťaží a festivalov. Komiks už ani zďaleka nepatrí k poklesnutým žánrom, naopak, je výborným komunikačným prostriedkom pri kultúrno-spoločenských témach či priblížení významných osobností – napríklad komiks o Márii Ďuríčkovej, Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi či talentovanom husľovom virtuózovi Teovi Gertlerovi v podaní špičkovej komiksovej dvojice – scenáristky Sone Balážovej a ilustrátora Dávida Marcina. Nevyhýbame sa ani spoločenským témam, ktoré významným spôsobom zasahujú do života detí a ich rodín, vždy však hľadáme formu, ktorá je na patričnej umeleckej úrovni s primeraným prístupom k detskému adresátovi.
–
Slniečko má tento rok 95. narodeniny. Už ste otvorili v redakcii šampanské?
Pravdupovediac, ešte sme si na to nenašli čas. Nie je to fráza, ale naozaj oslavujeme prácou. Na festivale Zázračný oriešok mala svoju vernisáž výstava Slniečkový kaleidoskop. Vytvorili sme ju v spolupráci s Mestskou knižnicou Piešťany, ja som pripravila libreto a Kristína Soboň vizuál. Ňou sme oslávili polookrúhle výročie Slniečka a budeme pokračovať aj v ďalších slovenských knižniciach a kultúrnych zariadeniach. Teraz nás čaká vernisáž v Revúcej so sprievodným podujatím v Slavošovciach v rámci Mesta kultúry a veríme, že výstavu si príde pozrieť čo najviac detí z okolitých škôl.
–
Keď som ťa oslovila na rozhovor, bola si práve na cestách. Predtým sme sa stretli na literárnom festivale Punktík, teraz sa chystáš so Slniečkom do Prahy, do Slovenskej Ľupče, do Revúcej… Vnímam ťa ako akčnú popularizátorku časopisu a detskej literatúry. Putuješ s časopisom po Slovensku, propaguješ ho aj za hranicami. Vyzerá to tak, že čas v redakcii, ale aj mimo nej je pre teba intenzívny. Máme tu online dobu a ty sa vyberáš na stretnutia osobne. Je to silné, oslovujúce…
Časopis, ktorý má detského adresáta, sa nedá robiť len od počítača. Deti sa dynamicky menia, v niečom ostávajú rovnaké, ale ich pohľad na svet a materiálne podmienky určujú čoraz častejšie nepredvídateľné, ba až absurdné okolnosti, v ktorých musí dokázať fungovať ich rodina, škola. Je to doba obrovských improvizácií a rozdielnych možností. Bratislava nie je celé Slovensko. Chceme vidieť čo najviac detí v ich vlastnom prostredí, zaujíma nás práca učiteľov v mestských aj vidieckych školách, názory rodičov. Od toho všetkého sa odvíja aj čitateľská zručnosť detí, ich potreby a záujmy, aj to, akou formou im vyjsť v ústrety, ako vytvárať časopis, ktorý by s nimi korešpondoval, prinášal im radosť a posúval ich ďalej. Komunikujeme aj so Slovákmi v zahraničí, využívame každú možnú misiu do sveta. V spolupráci s Ministerstvom kultúry a našim vydavateľom – LIC práve pripravujeme nórsku jazykovú mutáciu Slniečka, ktorá posunie slovenskú detskú literatúru a ilustráciu medzi nórske deti v rámci slovenskej kultúrnej misie v Nórsku.
–
Čo konkrétne si sa naučila pri vedení časopisu?
Čas, ktorý som prežila v Slniečku, to sú už Kristove roky. A za ten čas sa človek naučí nesmierne veľa. Od kolegov, autorov, ilustrátorov, od všetkých ľudí, s ktorými sa pri svojej práci každodenne stretáva. A pravdaže aj od detí. Okrem vysokej školy slovenskej detskej literatúry, ktorou ma previedol dlhoročný šéfredaktor Slniečka Ondrej Sliacky, som sa naučila tvorivej medzigeneračnej spolupráci, úcte k mladým, k ich vitalite, talentu a vytrvalosti, ale aj jasnozrivosti a nadhľadu starších.
Naučila som sa však aj iné veci, o ktorých som si myslela, že do sveta detskej literatúry nepatria. Že treba byť obozretný, opatrný a niekedy tvrdý, pretože aj v tomto svete funguje komercia, nezdravé konkurenčné praktiky, nedostatok profesionálnej kolegiality a neúcta k práci toho druhého.
(S Ľubicou Kepštovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)
