Magický román mexickej prozaičky je pozoruhodným literárnym upozornením na dôležitosť znamení v našich životoch. Ak stratíme citlivosť pre zázračnú reč znamení a skrytých významov, prídeme o veľa. A zostaneme za bránami skutočného poznania.
Pod ochranou včiel
Tento príbeh začína nájdeným dieťaťom. Už od čias starozákonného Mojžiša ide o silný motív. Nečakaný objav nového život v zárodku bez toho, aby bol zrejmý jeho pôvod, prináša očakávania. Napriek tomu, že pre niektorých takýto nález znamená starosti a pre iných ide o obyčajnú náhodu. Tento „nalezenec“ sa volá Simonopio. Staručká slúžka Reja ho našla pod mostom v mestečku Linares v mexickom štáte Nuevo León. Má znetvorenú tvár, ale pozoruhodné je niečo iné. Je ukrytý pod rojom živých včiel, ktoré sa od tej chvíle už navždy stanú jeho poznávacím znamením i ochranou. Reja už nedokáže ani presne povedať, ako dlho je na svete a keby jej niekto povedal, že sa zrodila zo zeme ako strom orecha, uverila by tomu. Starej žene takmer zrastenej s hojdacím kreslom sa vo finále života nečakaným spôsobom plní pozemská misia. „Nevěděla, proč je ještě naživu nebo prečo taká otálí s odchodom, když už teď nebyla nikomu k užitku a tělo jí dočista vyschlo, a tak nechtěla vidět ani být viděna, nechtěla slyšet ani mluvit a cíti chtěla pokud možno co nejméně.“ (s. 11)
Rozprávačom príbehu je syn miestneho veľkostatkára Francisa Moralesa, ktorý sa po rokoch vracia do rodného domu. Práve Morales sa nájdeného chlapca ujal. Stará sa o neho ako o vlastného. Moralesov najmladší potomok jediný rozumie Simonopiovej divnej reči, pretože tá sa nepodobá na žiadnu inú. Má v ňom spoľahlivého strážcu, dôverníka, brata, učiteľa i priateľa.
Schopnosť vnímať svet
Simonopio je vo všetkom jedinečný. Svojím výzorom vyvoláva odpor, ale vzbudzuje aj obdiv, lebo dokáže vytušiť všetko, čo má prísť – od počasia až po hrozné zločiny. Hoci ho náhradní rodičia chcú mať doma, Simonopio patrí von, do hôr. „Simonopio měl číst ve světě kolem sebe, ne v knihách.“ (s. 232) Je krehký, ale napriek tomu stojí uprostred rodiny ako pevný bod – so svojím inštinktom, veľkorysosťou, oddanosťou i odvahou k nečakaným rozhodnutiam. Hoci sa cítil byť krátkozrakým a hluchým, vďaka včelám získaval cit a schopnosti vnímať svet vo všetkých jeho rozmeroch. Nie vždy ho sprevádzali, počas mrazov ich chránil v úli. Stačila mu však istota, že vždy, keď to bude potrebné, vypočujú jeho volanie a priletia mu na pomoc. „Včely s ním měly svatou trpělivost. Na konci cesty na něj čekalo něco duležitého, něco, co se mu vždycky snažili předat, sdělit, vysvětlit tak, aby to pochopil.“ (s. 309)
Simonopiov príbeh postupne dostáva presnejšie historické vymedzenie. Svet je práve na prahu prvej svetovej vojny. V Mexiku je diktatúra prezidenta Diaza revolučne nahradená novým režimom Francisca Madera, ale aj nový vládca bol po rozporuplnej pozemkovej reforme zavraždený. Mexičania si v novej vlne občianskej vojny ubližujú medzi sebou. Medzi ľuďmi kolujú desivé historky o zmiznutých, unesených ženách a vypálených domoch. V živote dynastie Moralesovcov sa odrážajú všetky komplikované súboje a trápenia tej doby: antiklerikálne vládne ťaženie proti katolíkom, agrárne reformy i nečakané masové zomieranie spôsobené epidémiou španielskej chrípky. Vyhrocujú sa sociálne rozdiely a dovtedy zabudnutí bezzemkovia cítia príležitosť pomstiť sa bez ohľadu na to, či to bude spravodlivé a súce ako základ lepšej budúcnosti.
História, tragédia i vykúpenie
Šepot včiel popri tom všetkom besnení pôsobí ako zvuk iného sveta. Musel ustúpiť násilníkom a nárekom ich obetí, ale jemný, nežný šepot skoro až rozprávkového charakteru pretrváva nad všetkým ako jediná nádejná cesta. Ide o metaforu zmierenia a ľudskej dôstojnosti, ktorá sa, zdanlivo naveky, prepadla vo vzájomnom vraždení. Súčasne ide o spôsob harmónie medzi človekom a prírodou. Tento vzťah už nemôže mať nič spoločné s vlastnením či ovládnutím. Nejde iba o veľký historický šepot porážaný hlukom agresie, ale i o šepot v ľudskom vnútri, znamenie vnútorného prebudenia a osvietenia. Poslom dobra v Simonopiovom štýle bude vždy hroziť opovrhnutie. Až s veľkým odstupom sa ukáže, že na ich strane je pravda i právo. „Jdu za včelami, starý obzor nechávám za sebou. Jdeme vpřed, už sa neohlížíme, pretože jediné, na čem nám na této cestě záleží, je náš cíl.“ (s. 521)
Román mexickej spisovateľky sa stal literárnou senzáciou. Moderná predstaviteľka marquezovského magického realizmu v mexických farbách má zmysel pre jemné prestupy z rozprávkovej fantázie do hĺbkového zvažovania čo s ľudským údelom. Nechýba história, ľudská múdrosť, tragédia i vykúpenie. Presne v tomto zložení je namiešaný život. Priaznivci dobra šepot včiel našťastie vnímajú, a tak sa dočkajú veľkých vecí.
Sofia Segovia
Šepot včel
preložila Romana Bičíková
Host, 2021
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
