Ľubomír Jaško: Belle Époque bez falošnej krásy

Skvelý anglický prozaik Julian Barnes znovu podnikol literárne vylodenie vo Francúzsku, aby aspoň takýmto spôsobom zachránil svoju vlasť od pokušenia úplne sa izolovať od kontinentu a histórie.

Osud „pohľadného“ fúzača

Barnes je všeobecne známy ako veľký frankofil. Napriek tomu ho táto téma nepripravila o rozum, odpusťte, vlastne žánrovú a tematickú pestrosť. Zaujal čitateľov aj poroty literárnych súťaží existenciálnym románom, kriminálkou založenou na skutočnom zločine aj zvláštne vyrozprávaným milostným príbehom. Všimol si Flauberta, A. C. Doylea a Šostakoviča. Nepletie sa autorom životopisov do ich práce. Inšpiruje sa históriou, ale pridáva k nej kúsky hravých fikcií. Spája to, čo ešte nikto iný pred ním nespojil. To je najcennejšia Barnesova kvalita.

Muž v červeném kabátě je opäť do dokonalosti dovedenou postmodernou kombináciou prístupov a žánrov. Autor si môže dovoliť luxus občas prehovoriť v prvej osobe, hoci na iných miestach sa kniha zdá byť veľmi dôslednou životopisnou freskou či dokumentom zaujímavej doby. Barnes píše sám o sebe, keď sa priznáva k prvotnej inšpirácii pre napísanie tejto knihy. Navštívil londýnsku Národnú portrétnu galériu. Tam ho zaujal obraz Doktor Pozzi doma, namaľoval ho maliar amerického pôvodu John Singer Sargent. Portrét muža v červenom vyprovokoval Barnesovu zvedavosť i fantáziu. Nejde skôr o župan, spod ktorého vytŕča zvláštne nariasená spodná bielizeň? A kto vlastne bol „pohľadný“ fúzač, ktorý tak sebavedomo hľadí cez pravé rameno? Zatvoril sa do archívov, aby zhromaždil množstvo materiálu o lekárovi parížskej spoločenskej smotánky a zakladateľovi francúzskej gynekológie. Barnes zapracoval tak poctivo, že bez výčitiek označil Muže v červeném kabátě za non-fiction. Nič nie je vymyslené. Všetko pochádza zo spomienok, denníkov, korešpondencie, lekárskych časopisov a dobovej tlače.

O dobe bez falošného kúzla

Doktor Pozzi nevstupuje na scénu sám, ale ako súčasť vydarenej trojice mužov, ktorí v lete 1885 dorazili do Londýna. Na cestu sa vydali za účelom „nákupu intelektuálnej a dekoratívnej povahy“. Okrem Pozziho prišiel do Londýna aj vojvoda Edmond de Polignac, zlatokop, ktorý si chcel nájsť bohatú americkú manželku. Zostavu dopĺňa gróf Robert Montesquiou-Fezensac, priemerný básnik a zberateľ kuriozít. Najviac priestoru a pozornosti sa však predsa len dostáva doktorovi Pozzimu, protestantovi s talianskymi koreňmi. Jeho mnohovrstevný život umožňuje Barnesovi vyrozprávať obraz krásnych čias Belle Époque. „Doba nesmírného bohatství boháčů, společenské moci aristokracie, nekontrolovatelného a překomplikovaného snobství, zbrklé koloniální ctižádostivosti, uměleckého mecenášství a soubojů, v jejichž míře násilí se odrážela spíše osobní prchlivost než uražená čest.“ (s. 159)

Autor túto dobu zbavuje kúzla mýtickej a vzrušujúcej krásy, ktorú jej pripísali neskorší romantici. Ide totiž aj o dobu najnižších pudov, vrátane ohovárania, vrážd, nenávistného nacionalizmu a vypätého extrémizmu, ktorý ukončila ešte extrémnejšia prvá svetová vojna. Prebúdzala sa stará Gália „krvi a pôdy“ aj túžba pomstiť sa Prusku. K tomu sa pridávali záchvaty antisemitizmu (Dreyfusova aféra). Neveselý obraz dopĺňa politická korupcia a to, čomu dnes hovoríme „fake news“. K zabíjaniu chýbal len krôčik.

Svetlejším bodom boli vrcholy umeleckej tvorby, základy kubizmu, impresionizmu a symbolizmu. V tejto konkurencii morbídnosť britského viktoriánskeho umenia nepôsobí najlepšie. „Nové francouzské umění bylo naproti tomu nezkrotně moderní, ať už šlo o náměty či o techniku, což mnohé Francouze pochopitelně pohoršovalo.“ (s. 42)

Aj Pozziho vedecké aktivity na poli gynekológie sú fascinujúce. Pri návšteve Spojených štátov v klinike Mayo (áno, už vtedy existovala) sa nadchýna pre nové operačné techniky a moderný prístup k pacientkam. V nemocnici Broca sa postaral o ventiláciu, sprchy a na svoju dobu priamo revolučné operačné priestory. Pozzi vo svojej inauguračnej prednáške cituje Shakespeara a sympaticky preukazuje úctu božskej postave Súcitu.

Strach alebo komunikácia?

Barnesova mozaika záveru 19. storočia je majstrovsky posplietaná z neskutočného množstva skutočných vzťahov a súvislostí. Jednotliví aktéri sa milujú (nezávisle na pohlaví a dovtedajších predsudkoch) aj nenávidia, strieľajú po sebe v absurdných súbojoch alebo vedú iné súboje v novinách a básňach, kradnú si milenky, milencov či úspech.

V Pozziho okruhu pacientov, sokov, mileniek a kolegov sa objavujú známe mená (Oscar Wilde, Sarah Bernardtová, bratia Goncourtovci) aj tí, ktorí zapadli prachom zabudnutia. Práve Wilde uveril už vtedy v základné pravidlo slávy v modernom svete: neexistuje zlá publicita, len publicita. Napriek tomu sa ukázalo, že sláva dandyov a ľudí extravagantných póz zvykne byť najpominuteľnejšia. Barnesov Muž v červeném kabátě je nekompromisnou paródiou prázdnej estetiky, ktorá sa chce vyblázniť sama v sebe. Kvôli tomu je odsúdená k hanebnému zániku.

Inou otvorenou otázkou (alebo až ranou?) je dilema existujúca pri hľadaní mostov do minulosti. Briti, Francúzi a spolu s nimi mnohí iní by ju radi omietli nanovo fasádou svojich prianí, romantických snov a preludov. To nikam nevedie.

Barnes sa v závere svojej interesantnej (výnimočne je takýto archaizmus dovolený, však?) knihy nebráni širším až geopolitickým interpretáciám. Anglická politická elita nie je schopná vcítiť sa do mysle Európanov. „Šovinizmus je jen určitou formou nevědomosti.“ (s. 307) Jedinou zmysluplnou cestou je zostať otvoreným pre zlyhania aj vrcholy. Akceptácia všetkého, čo bolo, je lepšia ako útek v štýle brexitu. Skúsme to v skratke: komunikácia je lepšia ako fóbia.

Julian Barnes
Muž v červeném kabátě
preložil Petr Fantys
Odeon, 2021