Patrícia Gabrišová: Dnešné menu: Výdatná porcia českých dejín

Bohumil Hrabal: Obsluhoval som anglického kráľa

Zaužívaná fráza dejiny patria víťazom je výsledkom tradičného ponímania  svetovej historiografie kladúcej dôraz na zobrazovanie tzv. veľkých dejín, a teda prelomových historických udalostí či významných osobností. Tento koncept závisel neraz od panujúcich spoločenských podmienok – je prirodzené, že kronikári či historici často zaznamenávali deje takým spôsobom, akým to vyhovovalo vládnucej väčšine.

V  oficiálnych dejinách  obyčajný človek,  na prvý pohľad bezvýznamný jedinec so svojimi snami, túžbami či plánmi do budúcnosti, nemá takmer žiadne uplatnenie. V úsilí o objektívne skúmanie historickej skutočnosti sa v historiografii v šesťdesiatych rokoch minulého storočia uskutočnil zásadný obrat a pozornosť historikov sa najnovšie upriamuje na procesuálne javy a hĺbkové celospoločenské premeny trvajúce niekoľko stáročí.

Svetoznáma spoločenská novela českého spisovateľa Bohumila Hrabala Obsluhoval som anglického kráľa (prvé vydanie z roku 1971) prináša svojský pohľad na české dejiny prizmou jedného ľudského osudu.  V istom zmysle sa dá chápať ako literárne spracovanie historiografickej koncepcie dejín každodennosti. Vydávanie diela reflektujúceho zmenu politickej paradigmy je o to príznakovejšie, že vzniklo v totalitnom režime – pôvodné vydania boli samizdatové, oficiálne vyšlo až v revolučnom roku 1989.

Začalo to pikolíkom

Obsluhoval som anglického kráľa tematizuje život čašníka Jana Díťěte od mladosti až po starobu. Dítě prechádza viacerými kariérnymi stupňami a životnými rolami – od stánkového predaja párkov cez pikolíka až po pozíciu hoteliéra v prestížnom hoteli Paríž, milionára a trestanca. Priezvisko Dítě nesie viaceré charakteristiky nomen-omen zahŕňajúc v sebe fyzické špecifiká – nízka postava, chlapčenský vzhľad, ako aj psychologický aspekt – Jan kvôli  komplexu menejcennosti pôsobí na prvý pohľad detsky, naivne a zraniteľne. Zároveň ide o odložené dieťa, a teda o postavu z nižšej spoločenskej vrstvy bez hlbších rodinných väzieb. Potvrdzovanie vlastnej hodnoty je u Dítěte spojené s vytváraním si optimistických vízií o budúcnosti.

Nie náhodne je zvolená aj práca v oblasti služieb – čašník sa v rozličných situáciách učí prispôsobovať, byť viditeľný a zároveň neviditeľný a najmä vždy po ruke, ako možno vidieť na uvedenej ukážke :

Dávajte pozor, čo vám teraz poviem.

Keď som prišiel do hotela Praha, vyťahal ma šéf za ľavé ucho a hovorí :Si tu pikolík, tak si pamätaj ! Nič si nevidel, nič si nepočul ! Opakuj to !

A tak som povedal, že v podniku som nič nevidel a nič nepočul.

A šéf ma vyťahal za pravé ucho a povedal : A pamätaj si tiež, že všetko musíš vidieť a všetko počuť ! Opakuj to !

A tak som udivený opakoval, že všetko budem vidieť a všetko počuť.

V porovnaní s plasticky modelovaným hlavným hrdinom je postava hlavnej ženskej protagonistky Lízy typizovanou, určenou na vykreslenie  ideológie nacizmu.

Líza ako predstaviteľka dokonalej árijskej rasy nadšene podporuje Hitlerovo úsilie o vybudovanie Tretej ríše. Je možné na nej najviac vidieť inklináciu k nacistickej ideológii, to znamená presadzovanie rasistických a antisemitských tendencií v rámci  Protektorátu Čechy a Morava či šírenie myšlienok o etnickej a rasovej čistote a význame nemeckého národa. Tomuto svojmu presvedčeniu je do smrti oddaná a prejavuje sa vo všetkých oblastiach života.

Medzi individuálnym a spoločenským

Na novele sa najvýraznejším spôsobom prejavuje princíp kontrast na viacerých úrovniach. V ústrednej dejovej línii je silne prítomný protiklad medzi individuálnym a spoločenským. Dítě reprezentuje bežného človeka s pohnutým životným osudom vydedenca s mimoriadne ambicióznym plánom na kariérny postup. Jeho postoj k vládnej moci je do istej miery pasívny, respektíve je podmienený vzťahom k žene. Požiadavky režimu zdanlivo prijíma bez výhrad, dokonca si po sobáši zmení meno na nemecké Johann von Ditie a chce sa stať skutočným árijcom. Vzťah s Lízou je len čiastočne založený na spoločnom ideologickom či hodnotovom základe, do Lízy sa zamiluje ako do obyčajnej ženy, pretože sa prvýkrát v živote cíti byť rovnocenný, z čoho pramení aj túžba po ocenení a spoločnom živote.

a vtedy som si všimol, keď to hovorila, že jej hľadím z očí do očí, že k nej nemusím vzhliadať ako k ostatným ženským, ja som mal vždy smolu, že všetky ženské, ktoré sa v mojom živote okolo mňa točili, všetky boli väčšie ako ja, ale medzi ženskými asi pravé obryne, vždy keď sme stáli, tak som sa im díval a krk alebo na poprsie a videl som, že je práve tak maličká ako ja, že jej svetielkujú zelené oči a že je práve tak postriekaná pehami ako ja, ale tie hnedé pehy v jej tvári s tými zelenými očami tvorili tak krásny súzvuk, že som videl, ako je zrazu krásna …

Takýmto spôsobom je naznačená možnosť kolaborácie s režimom  – prirodzená potreba jedinca patriť do určitého spoločenstva, zdieľať podobné názory a byť prijímaný. Hrabal na príklade literárnych postáv ukázal nebezpečenstvo totalitných systémov, ktoré zväčša navodzujú dojem trvalej celospoločenskej nápravy a univerzálnej prosperity pre široké masy ľudí.

Aj napriek konformistickému prístupu Dítě na vlastnej koži zažije zmeny politických režimov a z nich vyplývajúce závažné dôsledky. Jeho splnený sen o živote milionára sa v socialistickom Československu nezlučoval s vtedajšou propagandou o proletárskom spôsobe života.

Od individuálneho ponímania jedinca postupuje Hrabal k spoločenskému a čitateľovi sa načrtá obraz českých dejín od súžitia v 1. Československej republike až po vojnové roky a nástup komunistického režimu v roku 1948. Pozornosť je zacielená primárne na hotelierske prostredie, no zároveň autor zobrazuje celú škálu typov a figúrok priamo odpozorovaných zo života.

Vidieť a nevidieť, byť videný a nebyť videný – všetko a zároveň nič nie je dôležité.

S uvedeným korešponduje aj metóda narácie – priamy rozprávač v prvej osobe singuláru je zároveň falošným rozprávačom. Historické udalosti sú interpretované subjektívne, miestami redukované len na pocitové spektrum protagonistu. Ide samozrejme o legitímny postup narácie, premyslenú autorskú hru, ktorá si vyžaduje kritickejší čitateľský prístup.

Výrazný kontrast spočíva medzi nižšími vrstvami a high society, ktorú Dítě spoznáva, snaží sa plne vyhovieť jej požiadavkám a miestami ju naznačuje s dávko uirónie.  V hoteli Paríž ho sprevádza postava hoteliéra Skřivánka, dokonalého odborníka vo svojom remesle, s bohatými skúsenosťami a znalosťou psychológie správania. Formulka Obsluhoval som anglického kráľa je v Skřivánkovom prípade symptomatická a tiež odzrkadľuje spoločenský vývin, a to od prejavu najvyššej priazne cez postupné strácanie spoločenského významu až po pohŕdanie a dešpekt, a to výlučne z politických dôvodov. Záver novely je tragikomický – naznačuje, že celé Dítěho úsilie o získanie bohatstva či spoločenského uznania mu v konečnom dôsledku najviac uškodilo. A to sa mu podarilo obsluhovať aj habešského cisára !

Okrem spoločenského a historického aspektu je v novele citeľný filozofický rozmer – Hrabal sa zaoberá základnými otázkam otázkami ľudskej morálky.  Kľúčovou je otázka mravnej zodpovednosti a ľudskej dôstojnosti – do akej miery sme zodpovední za prečiny iných, ak sa slepo prizeráme nespravodlivosti?

Možným riešením je zmierenie sa so životnými okolnosťami a akceptácia životného údelu. Základná otázka postoja jednotlivca k dejinách je podnetom pre ďalšie uvažovanie.

Jednou z ústredných tém novely je vytváranie spoločenských stereotypov. Delenie spoločnosti na spoločnosti na my – oni, dobrí – zlí, Nemci – Česi a ďalšie opozície sa vo vyhrotenej situácii – blížiaca sa vojna, zvyšovanie napätia medzi štátmi – sa priamo podieľa na šírenie nebezpečných ideológií. Dítěho komplex menejcennosti spočívajúci v nedostatočnom spoločenskom prijatí je príkladom toho, akým spôsobom sa dá ľahko podľahnúť totalitnému režimu.

Rovnako tak pompézne oslavy politických predstaviteľov v sprievode krásnych žien  v hoteli Tichota sú odzrkadlením nezdravej, materialisticky založenej spoločnosti.

Záver

Hrabalove majstrovské diela – Príliš hlučná samota (1980)  Ostro sledované vlaky (1964) či Slávnosti snežienok (1978)  – aj s odstupom času nestrácajú na čitateľskej príťažlivosti a aktualite. Rovnako pútavé je nedávne filmové spracovanie novely z roku 2008 v podaní režiséra Josefa Menzla, ktoré sa v kľúčových otázkach drží literárnej predlohy.

Hrabal pri zobrazovaní prostredia krčiem či hotelov vychádzal zo životnej empírie – jeho nevlastný otec František vlastnil pivovar a krčmová atmosféra bola pre Hrabala častým zdrojom inšpirácie. Aj vďaka tomu sú jeho postavy autentické a odpozorované zo života. Primerane zvolený je hovorový štýl, ktorý autor demonštruje životnú filozofiu bežného človeka – prežiť a žiť čo možno najlepšie, ako sa dá. Využitá metóda automatického písania je funkčná v zmysle zobrazovania linearity deja, zvýrazňuje sa nimi aspekty zážitkovosti a dejovosti. Formálne je text rozčlenený do 5 samostatných kapitol pripomínajúcich memoárovú prózu, narátor však voľne vstupuje do interakcie s čitateľom a rozprávanie je mimoriadne živé a pútavé.

Hrabalovo dielo je v neposlednom rade fiktívnym bedekrom po reštauračných zariadeniach českej histórie – v podmanivej hotelierskej atmosfére prúdi život s opojnou, no trpkastou príchuťou a v neposlednom rade sa tvoria dejiny. A je úplne irelevantné, aké sú a komu aktuálne patria – či víťazom, porazeným, veľkým, malým, vodcom či pikolíkom  – týkajú sa nás všetkých, bez ohľadu na to, či ich aktívne meníme, alebo sa im len nemo prizeráme. Vyjadrenie postoja ku skutočnosti patrí k základným ontologickým otázkam – ľudskej slobody, dôstojnosti a zodpovednosti za vlastné činy.

Aj o tom je pýcha a pád človeka.

Zdroje :

HRABAL, Bohumil. Obsluhoval jsem anglického krála. Vydanie z roku 1989.

Filmové spracovanie z roku 2006 : https://www.csfd.sk/film/221330-obsluhoval-som-anglickeho-krala/prehlad/