„Som len kronikár vlastnej duše. Opieram sa o pamäť svojho tela.“ (s. 207)
Toto je vyznanie spisovateľa, ktorý netvorí estetické chuťovky z pokladov svojej fantázie, ale je absolútne zapletený do krutej skutočnosti. Lágrová literatúra je presne takáto – oddaná konkrétnosti. Je to svedectvo a dokument. Nemusí sa spoliehať na žiadnu inú silu, len na silu pravdivosti.
Šalamovove poviedky zo stalinských trestaneckých táborov patria popri Solženicynovi k najdôležitejším svedectvám o gulagoch. Solženicyn svojím monumentálnym Súostrovím Gulag vytvoril dielo, ktoré sa stihlo stať iným názvom pre tento druh prózy. Otvára veľké a podstatné otázky. Skúma, ako sa mohlo stať, že spoločenský systém perverzne (a organizovane) likvidoval ľudské osudy. Odhaľuje mašinériu útlaku a jej veľkých aktérov.
Šalamov zostáva pri kronike duše a pamäti tela. Jeho skúsenosť je prvoradá. Tu nehrozí spisovateľský narcizmus alebo akýkoľvek iný druh samoľúbosti. Vždy a znovu ide o svedectvo, ktoré nemôže a nesmie byť iné.
Varlam Šalamov, syn pravoslávneho duchovného hneď po Októbrovej revolúcii v roku 1917 zakúsil chuť sľubovaného raja. Celá rodina upadla do nemilosti. Prvý raz bol zatknutý v ilegálnej tlačiarni, kde tlačili Leninov list s varovaním pred Stalinom. Dostal tri roky nútených prác na Urale. V druhej vlne stalinských čistiek ho odsúdili na päť rokov galejí v ľadovom pekle na Kolyme. Trest mu predĺžili o desať rokov. Zachránilo ho absolvovanie ošetrovateľského kurzu. Ešte i po skončení trestu bol však nútený zostať blízko Oimiakonu. Poviedky si zapisoval do skromných zošitov skromnými grafitovými ceruzkami.
Šalamovove poviedky postupne vytvárajú veľmi bohatý obraz táborového života (alebo lepšie prežívania). Nie je miesto na idealizáciu. Najpodstatnejšie skutočnosti sú jednoznačné: hlad, zima, tvrdá práca a bitka. Pamäť tela nikto neoklame, v jej archívoch sú uložené všetky krivdy a útrapy. Už niet miesta na špekulácie o dôvodoch tohto údelu.
Úloha prežiť ničí všetky iné ambície a očakávania. Súčasne znamená byť stále v strehu. Poľaviť, hoci na chvíľu, znamená stať sa obeťou táborových kriminálnikov, strážnikov alebo pracovného zaradenia. Tábor je samostatným svetom. Má svoju hierarchiu a elity. Kto nedokáže rýchlo a vecne zákonitosti táborového života pochopiť, riskuje svoj koniec. Napriek tomu platí absurdné „prežiť sa dá len náhodou“.
Nepochopiteľného je viac. Absurdná je svojvôľa náčelníkov, smiešne odmeny za prácu, nesplniteľné normy i zdanie organizovanosti v programe likvidácie ľudí. Krútiť hlavou však nemá zmysel – je to luxus a ďalšie riziko.
Hladovanie v tábore je viac ako výlučne telesné strádanie. Hlad sa zmenil na nástroj moci a poníženia. „Všetky ľudské pocity – láska, priateľstvo, závisť, milosrdenstvo, čestnosť – nás opustili s mäsom, ktoré sme stratili počas dlhodobého hladovania.“ (s. 38)
Intelektuáli majú v táboroch obzvlášť zlé vyhliadky. Kriminálnici odsúdení za skutočné násilnosti a zlodejstvá sa stali súčasťou represie voči „politickým“. Argumentom v sporoch je päsť a palica. Donucovacím prostriedkom zaucho a úder pod zuby.
Inteligenti sa menia na zbabelcov, ktorí v kriminálnikoch začnú dokonca vidieť „učiteľov života“ a bojovníkov za práva ľudu. Duch je zlomený a ustráchanosť si preživší odnášajú so sebou aj na slobodu. Umenie prežiť nemá žiadne estetické parametre. Nepôsobí pôvabne ani ušľachtilo. „Proti zverovi treba postaviť zvieraciu prešibanosť.“ (s. 180) Ak nechceš zomrieť, musíš využiť každú príležitosť ako zostať nažive.
Šalamov uprostred zbierky poviedok v krátkej eseji vysvetľuje pôvod a zmysel svojho písania. Čitateľ už prestal dôverovať umeleckej podrobnosti. Požiadavkou súčasnej literatúry je vlastná krv, vlastný osud.
Ak spisovateľ píše krvou, nepotrebuje zbierať materiál a nepotrebuje služobné cesty. „Celé peklo a nebo sú v duši spisovateľa a spolu s rozsiahlou životnou skúsenosťou mu dávajú nielen mravnú prevahu, nielen právo písať, ale aj právo súdiť.“ (s. 197)
Podstata Kolymských poviedok je v umeleckom skúmaní strašnej témy, vzdialenom obyčajnému informovaniu a hromadeniu faktov. Šalamov vášnivo verí, že próza má byť prostým predostretím všetkého, čo je životne dôležité. Hlavnou otázkou zostáva likvidácia človeka s pomocou vlády. Autor ju vidí ešte ako vážnejšiu než tému vojny. Lebo vo vojne sa zvyknú tyrani zblížiť s ľudom. Písanie z pobytu na hranici medzi životom a smrťou je drásajúce. Neexistuje chvíľa, v ktorej by si „účastník boja“ (a spolu s ním čitateľ) oddýchol. Keď nastane kratučký okamih, v ktorom táborová hrôza zastane, nad kraj padne tma a v blízkom lese počuť slobodné zvieratá, telo rýchlo prepne zo stavu beztiaže do bolestivého režimu hladného štvanca.
Literatúra zvykne byť víťazstvom ducha. V prípade Kolymských poviedok je bez preháňania svedectvom tej najzákladnejšej vášni po živote.
Varlam Šalamov: Kolymské poviedky
Preklad: Anna A. Hlaváčová
Premedia 2017
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
