Mária Modrovich: Rozhovor s členkou kultu

(úryvky z knihy)

VII.

…?
Vieš čo, potom sa mi už zdalo, že jeho hlavný životný cieľ je ísť ľuďom na nervy.
…
Určite mal aj nejaké dobré vlastnosti, ale neviem si na ne spomenúť.

VIII.

…?
Raz sa ma na vernisáži jedna novinárka opýtala, či si myslím, že krása zachráni svet, či je krása východiskový bod mojej tvorby. A vieš, ako to je, normálne na podobne hlúpe otázky odpovedáš nejakou floskulou, spomenieš pár významných mien, zacituješ kúsok teórie. Prišlo mi zle od žalúdka. Pred očami sa mi ako na blikajúcej obrazovke mihali diela mojich kolegov, dizajnové stoličky, estetické vizuály všetkého, od detských šiat po rodinné domy. Krásne obrázky, protiklad obyčajných, hnusných, tuctových vizuálov. Vysoké umenie verzus brak. Pozerala som na dokonale upravenú novinárku v slušivej blúzke a padala na mňa ťažoba. Odpovedala som niečo v zmysle, že krásno nám dnes diktuje všetko: pásiky na ponožkách, siluetu auta aj toastera, obľúbených autorov. Pokiaľ si ráno v miske nearanžuješ vločky s ovocím do fotogenického záberu, si idiot, ktorý svojím nevkusom robí svet horším. Rýchlo žmurkala a pritakávala, snažila sa skryť rozpaky. Správne pochopila, že na ňu útočím. Mala som čo robiť, aby som jej vkusnú blúzku neovracala.

Vtedy mi už bolo zaťažko fotiť. Alebo čítať prózu. Vlastne robiť čokoľvek… Všetko bolo prepchaté veľkými, temnými myšlienkami, ktorými sa obklopujeme v snahe zachytiť krásno alebo v snahe pretvoriť všetko veľké, ťažké a škaredé na krásu. Ale človek, keď prestane veriť veľkým ideám, sa cez deň musí nejako zabaviť, a preto som okrem pozerania seriálov čítala blog mladej mamičky‐fotografky. Fotila nádherné, zamyslené dievčatá aranžované v očarujúcich prírodných scenériách. Mala niečo cez dvadsať a tiež uprostred zmätku hľadala krásu. Jej texty boli plné žiaľu a lásky, dobro striedalo zlo, ale láska, alebo aspoň nádej, musela v každom príspevku nakoniec zvíťaziť. Sledovala som jej blog s vedomím, že čítam niečo tupé a predvídateľné, skrátka že je hlúpa. Napriek tomu som každý deň čakala na nový príspevok. Bola moja osobná telenovelová hrdinka. Stretla napríklad chlapca s odlišnou povahou, než boli jej bývalí, a ja som jej držala palce. Alebo ju trápila výchova malej dcéry, písala, aké ťažké je vychovávať dieťa sama a ja som plakala s ňou. Boli sme v napätí, ako každá situácia dopadne (ona aj my čitatelia) a ona nás ubezpečovala (seba aj čitateľov), že nakoniec všetko dobre dopadne. Verila, že ak človek hľadá krásu, musí ju nájsť. A ja som vedela, že v skutočnosti nič „nedopadá“. Bolo mi jasné, že mrhá časom a energiou písaním oduševnených, dômyselne skladaných viet, a že starostlivo vybraté a odfotené fotogenické zátišia, ktoré texty sprevádzali, sú tiež len vyprázdnenou propagáciou krásy a lásky. V jej prípade mi to nevadilo. Rozumela som jej – bola mladá a ako sama priznala, beznádejná romantička. Nakoniec, každý stále hľadá nejaký zmysel. N. hovorí, že hľadanie zmyslu je jadro problému. Prečo mi to v jej prípade nevadilo? Pretože bola úprimná, chýbal jej sofistikovaný kalkul starých bardov. Veľakrát som jej chcela napísať, nech sa netrápi, že situácia, ktorú práve rieši, sa sama rozplynie. Ale o čo by bola moja reakcia menej hlúpa?

Najvtipnejšie bolo, že som sa zahĺbila do jej výplodov, čítala, ako si dievčinka za splnu mesiaca píše lístočky, ktoré jej majú pomôcť materializovať chlapca podľa jej predstáv – dlhovlasého umelca so zlatým srdcom, ktorý by mal vzťah k jej dcére – a pristihla sa, ako jej fandím! Úprimne! A potom som sa pristihla pri rozpísanom komentári k jej príspevku, písala som nejakú trápnu radu. Vymazala som komentár a znovu sa tvárila, ako som nad vecou.

Nikdy to celkom nezmizlo. Vrodená alebo naučená romantickosť. Didaktickosť. Trápnosť. Vyber si. Podľa N. sú súčasťou vedomia, ktoré je len kópiou, súčtom všetkých vedomí. Romantické predstavy, vzorce a riešenia, ktoré nie sú ani moje, ani mladej blogerky. Ale žijeme s nimi celý život. Len ak vymažeme – zabijeme – svoje a kolektívne vedomie, oslobodíme sa.

My, ženy z Jedľovej doliny, sme v podstate Spoločenstvo II. Prvé spoločenstvo N. opustila, lebo, ako hovorí, ľudia v ňom boli úplne šialení. Muži aj ženy. Žiadali od nej kombináciu Freuda a Buddhu. Snažili sa zastaviť tok myšlienok, a pritom dookola rozoberali svojich partnerov, deti, rodičov, prácu, telá, staré zranenia. Mysleli si, že N. je zázračná energetická liečiteľka, ktorá ich svojou múdrou a láskavou prítomnosťou postaví na nohy. Ale ona nikoho nelieči. Len opakuje, že všetko je hlúposť, všetky naše predstavy o sebazáchrane, o novom živote. A najväčší nezmysel je hľadanie zmyslu.

Prestať sa snažiť. Prestať sa snažiť. Prestať sa snažiť.

…
Úprimne, tento kompliment nepočujem prvýkrát. Alebo je to rovno ponuka?

…?
Určite nie.

…?
Ani predchádzajúce.

…?
Nie je jednoduché stále niekoho odmietať. Nestála som o pozornosť mužov.

…?
Väčšinou podobný priebeh. S niekým som sa zoznámila, napríklad s priateľom kamarátky a najneskôr pri druhom, treťom stretnutí mi dal najavo svoj záujem. Časom som si nacvičila trik, ktorým som sa bránila. Neviem, či ho dokážem dobre popísať, nikdy som o ňom nikomu nehovorila. Vnútorne som akoby zvädla. Zamkla som sa.

…?
Nie každý muž. Ale bolo ich dosť.

…
Nevhodné z viacerých strán. Niekoho mal alebo som ja bola vzťahu, prípadne z mojej strany jednoducho nebol záujem. Potom som si v hlave prehrávala naše konverzácie a pýtala sa sama seba, čo sa stalo. Chovala som sa provokatívne? Flirtovala som?

…?
Na seba, samozrejme. Chyba musí byť na mojej strane, hovorila som si. Možno nie je na vine moje správanie ako také, ale určite vyžarujem niečo nevhodné, čo spôsobuje ich záujem. Čo je spoločný menovateľ mužov, ktorí ma balia? Predsa ja. Radšej som začala praktikovať zvädnutie.

…?
Aj keď som si nebola istá, nechcela som neriskovať. U seba ľahko nájdeš vinu, keď hľadáš.

…?
Párkrát sa mi to stalo aj z druhej strany. Niekto sa mi páčil a mylne som predpokladala, že aj ja jemu. Neodhadla som situáciu a vyštartovala som po ňom. Cítili sa strašne trápne, ako inak. Myslela som, že sa prepadnem pod zem.

…?
Ako vyplašení kamzíci.

…?
Jednoducho to na človeku vidíš! Nenávidela som samu seba
v pozícii vyplašeného kamzíka. Zamrzla som, nedokázala odporovať a muži – a občas nejaká žena – mylne považovali dvere za dokorán otvorené. Preto som sa poistila vnútorným zámkom. Vedela som byť vyslovene škaredá, keď bolo treba. Keď som mala čas sa pripraviť dokonca úplne neviditeľná.

…?
Zaskočená tou ponukou, ale, bohužiaľ, stále neodolateľná.

…?
Vráť sa na začiatok nášho rozhovoru, nájdeš odpoveď.

…?
Aký manifest?

Publikované: 05/06/2020