Najväčšia bezradnosť prichádza v bode keď vieš, že nemáš ani boha, ani rodičov. Alebo aspoň jedného z nich. Bez mamy je to ťažko!
Bez mamy nám bolo ťažko ako aj na jar, tak aj na jeseň a možno nám bude aj po lete. Vlna za vlnou sa valí ako jedna báseň. A my, kamaráti zo ZUŠ Slovenská umelecká obec, len tak do prázdna voláme: „Mami, kde si!?!“
Popostielať a zobrať si do ruky raňajku. Popostielať a nepremýšľať nad víkendom. Zbláznime sa, ak všetko nestihneme v tejto medzere. Medzere s názvom leto. Niekde ma tešila nadpráca. Teraz sa mi myseľ točí skôr okolo prekarizácie. Už som dospelá. Ale som sama sebe boss, tak v čom je problém?
Problém je v strachu. V strachu, že teraz je ten jediný čas stihnúť, čo sa dá. Termíny sa posúvajú len s nevôľou, teda tie určené z hora, aj napriek tomu, že sme si pol roka vyšívali a cvičili jogu (podľa internetov) alebo v regáloch Tesca či na Pošte (podľa skutočnosti) prenášali balíky.
Čo je príliš? Myslím, že už dlho spávam vedľa slova príliš. Vime ho naspamäť.
Bežíme. Napíname svaly. Myslíme. Ale nie s čistou hlavou.
Pracujem, len tak potichu, ako ja zvyknem a vidím všetkých svojich kolegov. Tak toto je tá kultúra. Jednou nohou v kreatívne zaviazaný klientovi o hlavu a druhou v tekutom piesku umenia? Báječný point, báječný štart. Tak a teraz bež! Bež cez sály, kulturáky, štúdia, divadlá, námestia, úrady, hory, lesy, lúky, pláne. Bež!
Vysoký skipping. Nízky skipping. Sed-ľah. Ľad-sed.
Vybudujme si telo odolné voči všetkému. Svaly bolia. Z nadľudského prepínania síl.
Vysoký skipping. Nízky skippig. Sed-ľah. Ľad-sed.
Prepínania slín. Vyartikulujme čo sa dá, kým sa dá, lebo keď sa dať nebude, bude zle, bude neskoro.
Vysoký skipping. Nízky skippig. Sed-ľah. Ľad-sed.
ZUŠ pre dospelých otvára svoje brány medzi druhou a treťou vlnou. Medzi druhou a treťou vlnou je náš semester.
Vysoký skipping. Nízky skippig. Sed-ľah. Ľad-sed.
Najväčšia bezradnosť prichádza v bode keď vieš, že nemáš ani boha, ani rodičov. Alebo aspoň jedného z nich. Bez mamy je to ťažko!
Možno keď nás tento kultúrny maratón položí na lopatky, možno takí unavenučkí a zosušení, možno takí budeme hodní pozornosti našej mamy. Už však žiaľ ako kultúrne pamiatky.
Mária Ševčíková – herečka, performerka, slamerka. Pôsobí vo vodách autorského divadla, filmu či reklamy. V skúmaní obsahu a formy pokračujem aj prostredníctvom, na Slovensku zatiaľ neusadenom, Slam poetry. Najzásadnejšie sa realizuje v rámci divadelného zoskupenia GAFFA. Žije v Bratislave.
