Autor fotografie: René Miko

Veronika Husovská (1985) pochádza z Prešova. Študovala na VŠMU v Bratislave a od roku 2011 je členkou hereckého súboru v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Hosťovala vo viacerých slovenských divadlách (Radošínske naivné divadlo, Štátne divadlo Košice a i.). Aktívne sa venuje aj spevu v muzikáloch, ale aj v rôznych hudobných projektoch. So svojím manželom, Martinom Husovským (Komajota), tvoria undergroundové elektronické duo MISSandTROOPS. Spolu s ním a so svojou sestrou Katarínou Koščovou naspievali album pre deti s názvom Uspávanky (2009). V roku 2002 vyhrala 1. Prešovský študentský Liverpool (súťažná hudobná prehliadka), neskôr začala spievať v kapele Dušana Pappa Ullanbatar Band (semifinále Coca-Cola Pop Star 2004). Svoje herectvo realizuje aj prostredníctvom účinkovania v rozhlasových hrách.

Tvoje meno sa nepopierateľne spája s umením. Viem o herectve, bábkoherectve a speve. Ktorá z týchto oblastí ti je najbližšia a ktoré som ešte nespomenula?

Odmalička milujem umenie. Keďže som absolvovala základnú umeleckú školu aj vo výtvarnom odbore, tak sú pre mňa veľkým relaxom štetec a farby. Maľovanie, šitie, prerábanie nábytku, lepenie mozaiky. Má to pre mňa dvojitý osoh. V prvom bode terapia, relax a v druhom, niečo, čo po mne aj reálne fyzicky ostane v porovnaní s prchavosťou momentálneho okamihu divadelnej tvorby, do ktorej vložím enormné množstvo energie. Venovala som sa aj tancu. Navštevovala som tanečné divadlo Bodies. Toto je jedna z vecí, čo ma mrzí, okrem toho, že neviem hrať na klavíri, že som sa tancu nevenovala viac.

Aké možnosti vyjadriť sa, ti ponúka divadlo?

Najviac asi záleží na tvorivom tíme. Ak pracujete s talentovanými a inteligentnými ľuďmi, s ktorými sa viete vzájomne obohatiť, to je potom krása krás! Najhoršie je, keď sa umelecky nestretnete. Potom je možnosť vyjadrenia sa veľmi chabá a zúžená iba na vykonávanie pokynov, lebo herec musí byť poslušný. Ak ide o režiséra, záleží od človeka, či je ochotný prispôsobiť svoje vnímanie a vychádzať aj z herca, tvoriť z jeho „materiálu“, alebo sa len tvrdohlavo drží svojej predstavy, ktorá nefunguje. Ak si nedá poradiť, potom sa trápime aj my herci a aj vnímavý divák isto odčíta, že tu niečo nesedí. Alebo sa ho inscenácia skrátka nedotkne.

Asi už máš nejaké žánrové divadelné preferencie.

Práve, že nemám. Na divadle ma baví jeho rôznorodosť. Je to niekedy riadne psycho, keď vyjde takzvaný týždeň osobného repertoáru. Ráno rozprávka, večer Onegin. Ďalšie ráno muzikál, večer Kórea (Znovuzjednotenie Kóreí – divadelná hra v Štátnom Košickom divadle, pozn. redakcie), čo je samo o sebe esencia, hrám tam 12 postáv. Ďalšie ráno muzikál, večer komédia a tak ďalej. Po takom týždni je žánrovou preferenciou posteľ alebo trhanie buriny. Ale po tomto prázdnom koronovom období som si záhradničenia užila dosť. Dúfam, že už nikdy nezažijem ani ja, ani nikto z umeleckých pracovníkov takú pliagu, ktorá útočí na celú kultúru a na svet.

Ako je to s divadelnými predstaveniami, ktoré vznikajú na základe literárnych diel? Je to samozrejmosť, musíš alebo máš potrebu si okrem scenára, replík prečítať aj knižné dielo?

Nemusím, ale určite si prečítam. Vždy sa snažím naštudovať si všetky dostupné materiály a informácie k pripravovanej téme, aby som v skúšobnom procese bola schopná vytvoriť plnokrvnú postavu a viesť príčetný dialóg s tvorcom.

Pri sfilmovaných knihách zvykneme začuť hodnotenia typu – kniha bola lepšia ako film alebo film je lepší ako kniha. Pozeráš sa niekedy týmto spôsobom na divadelné predstavenie?

Všetko, samozrejme, závisí od každého konkrétneho diela osobitne. V tomto som na sfilmovanú knihu určite ako divák prísnejšia. Na divadlo asi nie. Divadlo má úplne iné možnosti vyjadrenia ako film. Asi aj trochu podobné s čítaním, keďže často využíva rôzne symbolické, metaforické zobrazenia, ktoré si divák dešifruje sám v sebe podobne, ako keď číta. Divák sám je dôležitý aktívny element v celkovej koexistencii všetkých do seba zapadajúcich ozubených koliesok mašinky v okamihu divadelného predstavenia. Myslím, že správne vystavaná divadelná situácia na javisku dokáže, aj napriek krátkosti času na rozdiel od čítania knihy, vyvolať katarziu a vzrušenie, živý intenzívny pocit tu a teraz.

Autor fotografie: Braňo Konečný

Hrala si už aj v predstavení, ktoré bolo napísané vo veršoch?

Áno, Eugen Onegin a Námestíčko.

Je to náročnejšie ako napríklad civilné dialógy?

Ako sa to vezme. Verš sa pamätá asi lepšie, ale keď má človek na javisku okno, tak čáry-máry voľná tvorba a smrť v očiach kolegov. To je celkom vtipné odvetvie tvorivej improvizácie. Na druhej strane verš sám o sebe je istá forma štylizácie. Civilný prejav v básničke je náročná, ale krásna práca. Určite je to istým spôsobom zložitejšie ako v neviazanej reči.

Literatúra na Slovensku má svojich literárnych vedcov, kritikov, recenzentov. Na jednu knihu často nájdeme recenzie od viacerých renomovaných literátov, môžeme porovnávať ich odborné názory, môžeme porovnávať čitateľské recenzie na rôznych knižných weboch, blogoch a pod. Ako je to s divadlom v tejto oblasti? Ako vyzerá relevantná kritika, odborný výskum a pod.?

Neviem, či som tá pravá, aby som sa vyjadrovala k tejto téme. Samozrejme, čítam všetky divadelné portály a odoberám divadelnú tlač. Rada si prečítam recenziu, ktorá má aj názor a recenzent si dal tú námahu a pozrel si napríklad aj všetky alternácie. Nebaví ma článok, ktorý sa prezentuje ako recenzia, ale dočítam sa tam akurát to, kto je tvorivý tím a o čom bola hra. Potom je tu však druhý extrém, keď autor recenzie nájde odkaz na nejakú filozofickú myšlienku pomaly v každom geste a odčíta hlboké posolstvo či symboliku aj tam, kde o nich tvorcovia ani v náznaku neuvažovali.

Pri tejto otázke ťa prosím o presnú informáciu. Herci sa učia texty naspamäť, iste to vyžaduje veľa času. Aký najdlhší text si sa musela naučiť? A aký najkratší? Alebo možno – ako dlho ti trvalo jeho uloženie v pamäti?

S učením je to tak – čím častejšie a viac sa učíte, tým jednoduchšie a rýchlejšie to ide. Teraz po karanténnom mozgovom prázdne to bolo veľmi, veľmi, ale veľmi náročné. Totálna neurologická hmla… Ja zvyčajne potrebujem celú noc „na uloženie do ramky“.

V jeden deň sa učím, spím, na druhý deň aranžujeme a potom sa to uloží v rámci situácie a konania až na veky. Samozrejme, plus-mínus. Čo sa týka dlhých monológov, tie už z hlavy asi nikdy nevygumujem. Doteraz viem naspamäť monológ Niny Zariečnej z Čajky, list Tatiany Oneginovi. A to aj veľkú časť po francúzsky. Záverečný monológ Constance Talmadge z Nemých kráľovien… Asi preto, že som si v nich urobila veľa mnemotechnických pomôcok, lebo som bola vydesená až na kosť, že ma výpadok textu vyhodí aj herecky. Rozsahovo sa pohybujeme v rozmedzí jedna, dve A4.

A najkratší?

To sú väčšinou holé vety, ktoré mám v muzikáloch, kde hrám company (dav, skupina, pozn. redakcie). Tak sa mi sem-tam ujde nejaká replika. Priznám sa, že pre herca je nesmierne osviežujúce striedať aj veľkosť postáv. Niekedy ťahám predstavenie ako hlavná postava a niekedy hrám dav. Takéto predstavenia si viem veľmi užiť, lebo necítim tlak a stres z veľkej zodpovednosti, čo, samozrejme, neznamená menší energetický vklad alebo sústredenosť. Len je to príjemné a osviežujúce byť tak „ľahko“ s kolegami na javisku.

Autor fotografie: René Miko

Bola si aj účastníčkou Hviezdoslavovho Kubína?

Áno, pravidelne som sa zúčastňovala. Boli sme veľmi úspešná partia recitátorov z literárno-dramatického krúžku Marušky Kuderjavej.

Čo si recitovala? Radšej prózu či poéziu?

Ja som poézia. Jednoznačne.

Hosťovala si v Radošinskom naivnom divadle (RND), tuším v štyroch hrách. A v tomto divadle sa od roku 1963 uvádzajú iba hry Stanislava Štepku. Videla si ho ako autora, zažila si spoluprácu s ním, v čom podľa teba tkvie príťažlivosť jeho autorského rukopisu, že sa divákovi neopotreboval a už toľko rokov si vie získavať publikum?

Na roky v RND spomínam s veľkou radosťou a vďakou. Bolo to nesmierne krásne obdobie v spoločnosti úžasných ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi. Pamätám si, že mi po konkurze prišiel poštou osobný nádherný list od pána Štepku, ktorý mám, samozrejme, odložený doteraz. Možno práve takéto krásne gesto charakterizuje celú jeho poetiku. Papierová obálka, voňavý papier, pero, osobitosť, výnimočná špecifická poetika, nostalgia, mladosť a tradícia zároveň. Diváci sa radi vracajú k dôverne známemu. Každý si rád pripomenie obdobie, keď počúval platňu Jánošíka. Je to pôvabná istota, že si do divadla idem po radošínsky zážitok. A ten aj dostanem. Ja sama som ani nedýchala, keď sme precestovali Slovensko krížom-krážom v autobuse RND a pán Štepka rozprával a spomínal. Toto sú pre mňa vzácne chvíle. Počúvanie príbehov a historiek takýchto obdivuhodných ľudí. Som vďačná, že ich vo svojom živote môžem zažívať.

Aktuálne ťa môžu diváci vidieť v Goldoniho komédii Sluha dvoch pánov. Čím nás dokáže rozosmiať?

Špecifickým režijným postupom Mareka Zákosteleckého, ktorý kladie dôraz, povedala by som až na bábkarskú štylizáciu a presnosť v hereckej práci na javisku v rámci osobitých a veľmi vtipných mizanscén. Ako vyštudovaná bábkoherečka túto českú vlnu svojskej poetiky obľubujem. Nemôžem vynechať ani hudobný humor Martina Husovského, ktorý je čerešničkou na našej spoločnej goldoniovskej torte. Ako vraví režisér Mára Zákostelecký: Veselé veci majú vznikať vo veselej nálade. Toto celé skúškové obdobie presne také bolo. A najkrajšie je, ako sme zatiaľ mohli zažiť z reakcií divákov, že to aj cítiť.

Okrem všetkého spomenutého si aj mama dvoch chlapcov. Čítate si spolu?

Keď som mala len jedno dieťa, tak sme si čítali oveľa viac, to sa priznávam. Pri druhom synovi to bolo náročnejšie, lebo je medzi nim päťročný rozdiel. Matej (starší syn, pozn. redakcie) chcel večer počúvať Slávnu päťku, Kryštof (mladší syn, pozn. redakcie) medzitým vyliezol na luster a 128 krát nás prerušil. Teraz si čítajú zväčša sami. Matej miluje komiksy a Kryštof recepty z kuchárskych kníh 🙂 Akurát včera za mnou obaja prišli s knihou Nezničiteľní (Dychvyrážajúce príbehy ľudí, ktorých život visel na vlásku), aby som im prečítala dosť drsný príbeh, ktorý si, podotýkam, sami vybrali. Dúfam, že z toho nebudú mať nočné mory. Starší to paradoxne zvládal o dosť horšie ako mladší.

A dáš nám nejaké tipy na knižky pre deti? Napríklad z tých, ktoré chalanov zaujali?

Matej točí dookola komiks Tintinove dobrodružstvá, Denník odvážneho bojka, Warren Trinásty. Kryštofovi sa veľmi páči kniha Dračia pošta, komiksy Bol raz jeden život. A za mňa odporúčam spomínanú Slávnu päťku, Traja pátrači, Foglarovky – Rychlé šípy aj vyššie spomínanú knihu Nezničiteľní, také vzrúšo a naturalizmus pre deti.

A čo tvoje obľúbené čítanie?

Čokoľvek z vydavateľstva Absynt. Veľmi dôležitá, ale ťažká reportážna literatúra. Ja sa rada týram. (úsmev) Kniha Poslední svedkovia od Svetlany Alexijevič je to najťažšie, čo som v živote čítala, ale odporúčala by som ju ako povinné čítanie. Možno by si konečne ľudia uvedomili príšerné dôsledky nezmyselných vojen. Nie z globálneho hľadiska, ale z takého na dotyk, konkrétne, v najmenšej bunke spoločnosti – v rodine. Ale rada si prečítam aj rozprávky pre starších ako Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej, Harry Potter, Prašina. Milujem hocičo od Márqueza, Baricca, Lorcu, Čechova, Dostojevského, Roalda Dahla.

 

 

(S Veronikou Husovskou sa zhovárala Silvia Kaščáková)