Marián Milčák (1960) je slovenský básnik, prekladateľ, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg. Debutoval básnickou zbierkou Priestupný rok (1989). Za najnovšiu zbierku Teserakt(2018) získal Prémiu Klubu nezávislých spisovateľov.V spolupráci s Petrom Milčákom preložil výber z poézie Zbigniewa Herberta Fortinbrasov žalospev (2009) a zbierku básní Czesława Miłosza To (2014).Je autorom literárnovedných monografií O nezrozumiteľnosti básnického textu (2004), Mýtus a báseň (2010) a spolueditorom dvoch dielov autorských interpretácií Ako sa číta báseň (2013 a 2016).

Ivan Mojík charakterizuje Vašu poéziu takto: „Slovo je – v Milčákovom chápaní – zaťažené toľkými významovými možnosťami, že čitateľ má čo robiť, aby sa predral húštinami symbolov k cieľu, ktorý mal autor na mysli. Zostáva teda iba jedno: ísť cestou intuitívneho vciťovania.“ Je kľúčom k vašej poézii najmä intuícia alebo skôr poctivo nadobudnutá čitateľská kompetencia?

Niekde som sa dočítal, že pre Blaise Pascala sa citová intuícia stala základom všetkého poznania. Dospel k nej aj napriek tomu (alebo vďaka tomu?), že sa venoval hlavne matematike a fyzike. Pred rozumovým poznaním preferoval vhľad a „metódu citu“. Nazdávam sa však (aby sme sa vrátili k literatúre), že vhľad a intuícia nie je len súčasťou čitateľskej kompetencie, ale jej podmienkou. Dá sa to možno formulovať i tak, že bez intuície nemožno rátať s tým, čo ste nazvali „poctivo nadobudnutou čitateľskou kompetenciou“. Stanislav Rakús, vynikajúci prozaik a teoretik, zdôrazňuje dôležitosť talentu nielen na strane autora, ale aj na strane čitateľa. Jeho „múzický“ čitateľ je rovnocenným partnerom, ide tu v podstate o základné otázky komunikačnej estetiky, o čítanie a interpretáciu. Naráža sa tu okrem iného i na nezrozumiteľnosť a enigmatickosť básnického textu. Je optimálne, ak výsledok procesu čítania a úsilia „porozumieť“ básni dospeje k istej (komunikačno-estetickej) homeostáze. Nezrozumiteľnosť básnického textu je akceptovateľná len v prípade, že text ostáva významovo otvorený. Funkčnosť „zástupného“, nezrozumiteľného jazyka nemá text zbaviť možnosti interpretácie, naopak, treba ho vnímať ako príležitosť a výzvu. Pochopiteľne, jestvujú poetiky, ktoré vylučujú naše (racionálne) zmocňovanie sa významov, isté ich verifikovanie a privlastňovanie si zmyslu, ale v ich komunikačnej stratégii je čosi oveľa dôležitejšie: iniciovanie, evokovanie a zrod nových obsahov v čitateľskom vedomí, čo proces čítania spätne oslobodzuje. Paralelu možno objaviť napríklad v abstraktnej maľbe. Ivan Mojík, ktorého citujete, tu zrejme reaguje na zbierku Pevné hviezdy– text, v ktorom som si chcel otestovať reflexívno-alegorický ráz básnickej výpovede. Tento typ lyriky v našej tradícii zanecháva (vďaka Jánovi Buzássymu, Ivanovi Kupcovi a iným) výraznú stopu. Som rád, že Ivan Mojík nachádzal v kontakte s mojou poéziou kľúč v „intuitívnom vciťovaní“, čo je jeden z možných a akceptovateľných prístupov. Sám však uplatňoval vo svojich básňach nesamozrejmý, komunikačne náročný, až absolutizujúci surrealistický princíp.

Do slovenskej poézie ste priniesli hypostazovaný subjekt, koncept prebratý od Zbigniewa Herberta, „zhmotnený“ napr. v postave pána Cogita. Pomáha vám použitie takého subjektu slobodnejšie modelovať lyrickú výpoveď?

Bolo to trochu inak. Nejde len o Herbertov a môj koncept. Pojem hypostazovaný subjekt som použil v jednej zo svojich odborných štúdií. Všimol som si tento nepomenovaný fenomén a jeho výskyt v poézii viacerých popredných básnikov. Zjednodušene povedané ide o nahradenie subjektu „ja“ v prvej osobe subjektom „on“, „ona“ v tretej osobe. Tento typ subjektu pripomína postavu v próze. Jednou z najvýraznejších tendencií v súčasnej poézii je vytváranie istej druhovej tenzie, v tomto prípade aplikovanie niektorých epických prvkov v rámci ozvláštňujúcich autorských stratégií. V súvislosti s „epickým“ hypostazovaným subjektom možno hovoriť aj o poézii iných autorov. Spomeniem aspoň Erika Grocha (Baba Jaga), Milu Haugovú (Alfa), Teda Hughesa (Vrán, Krá) a samozrejme Zbigniewa Herberta (pán Cogito). V mojom prípade je takým subjektom Black Elk (indiánsky šaman). Po istom čase sa tento termín udomácnil v teórii básnického textu. Pán Cogito sa ocitol v mojej poézii až po smrti Zbigniewa Herberta, autora neimaginatívnej (ale umelecky hodnotnej a možno i nedocenenej) poézie. Povedal som si, že autora vzkriesiť nemôžem, ale pripomínať neopakovateľnosť jeho tvorby áno. Czesław Miłosz to kedysi vo svojej básni napísal výstižne: ľudia sú malí, ale veľké je ich dielo. Netrúfam si odhadnúť, do akej miery možno za pomoci hypostazovaného subjektu modelovať slobodnejšie lyrickú výpoveď. Viem však, že je to jedna z možností, ako sa vyhnúť zjednodušujúcej recepčnej (a z môjho hľadiska aj neprípustnej) identifikácii autora s jeho lyrickým subjektom.

Podľa Jána Gavuru je jednou z najvýraznejších čŕt vašej tvorby motív smrti, neprehliadnuteľná je aj prorocká dikcia. Má vaša poézia ambíciu byť v istom zmysle memento mori, hlasom volajúcim po zmene zmýšľania?

Motív smrti je ťažiskovým, ale riskantným motívom v tvorbe mnohých básnikov. Príchod na svet a odchod zo sveta sú kľúčové okamihy ľudského života. V tomto zmysle nie je smrť nad životom, aj keď sa nám to javí inak. Smrť je prirodzenou súčasťou našej existencie. Vďaka smrti si vážime život a uvedomujeme si jeho krehkosť. Naša civilizácia podporuje mýtus o napredovaní ľudstva, ale často zabúda na disparitu materiálneho a duchovného pokroku. Tabuizuje telesnosť a smrť, čo sa v praxi prejavuje niekedy až príliš ťaživo. Možno nielen ja, ale aj mnohí iní majú trpké skúsenosti s umieraním najbližších, najmä ak je súčasťou tejto empírie strata empatie u tých, ktorí by mali človeka liečiť, alebo mu aspoň umožniť dôstojný a menej traumatizujúci odchod. V praxi však pozorujeme, že smrť jednotlivca neparalyzuje chod a fungovanie spoločnosti. Naopak, spoločnosť, ktorá považuje smrť za niečo negatívne, ju ignoruje a tvári sa, že sa nič nestalo. Za touto maskou sa môže skrývať až chorobná úzkosť a strach. Poézia možno hľadá spôsob, ako smrti čeliť, pokúša sa o jej detabuizáciu, hľadá jej prirodzenosť, skúša byť „školou“ umierania a teda zmierenia sa. Musí sa však vyhnúť sentimentu i jeho opaku, odmeranej ľahostajnosti a chladu. Kľúčom, ako kompenzovať a uniesť ťaživé a temné stránky života sa pre mňa stal návrat k otázkam: Kto som? Prečo som tu? Ak som tu, prečo musím zomrieť? Je smrť definitívna alebo život pokračuje v inej podobe? Existuje Boh? Ak Boh jestvuje, celá perspektíva sa mení. Smrť je len bránou do novej kvality života. Tu sa pýtanie nekončí. Vynárajú sa ďalšie otázky, ale nie na každú máme odpoveď. Samotný akt tvorby mi (pri uvedomení si vlastnej smrteľnosti a ťažkých podôb umierania) istým spôsobom pomáha žiť a prežiť. S tým súvisia aj mnohé moje básnické „parafrázy“ a reflexie biblického textu. Je logické, že sa tu okrem iného (keďže evanjelium je radostná zvesť) ozýva i memento mori. Volať po zmene zmýšľania by však bolo nepatričné, trúfalé a zbytočné. Ako autora ma zaujíma skôr ambícia vyprovokovať čitateľa k uvažovaniu a zároveň mu dopriať umelecký zážitok.

Vaša najnovšia zbierka Teserakt (Modrý Peter, 2018), za ktorú ste získali Prémiu Klubu nezávislých spisovateľov, podľa Petra Prokopca „ponúka funkčné prelínanie vedeckej a filozofickej roviny“. Ponúka však aj spojenie esteticky „nízkych“ motívov s „vysokou“ filozofiou a pátosom (napr. v básni svet). Čo bolo zámerom tejto syntézy?

Čítam s radosťou filozofické knihy a veľa esejí napríklad z kvantovej fyziky, ale bolo by opovážlivé, keby som tvrdil, že všetkému rozumiem. V tomto type literatúry nachádzam estetický i spirituálny rozmer. Texty o kvantovej fyzike sa dajú pokojne čítať aj ako básnické traktáty. Moja kniha Teserakt (podľa slov súčasnej literárnej kritiky) problematizuje lineárny obraz sveta a pokúša sa o širšiu, reflektujúcu syntézu filozofie, vedy a poézie. Ak by som mal odpovedať na vašu otázku veľmi stručne, musel by som povedať, že zámerom tejto syntézy bola syntéza. Na čitateľovi je, aby posúdil, či je táto syntéza funkčná, či sa čítanie mení na hlboký umelecký zážitok. Teserakt je štvorrozmerná analógia kocky a údajne ju vymyslel kontroverzný a excentrický matematik a spisovateľ Charles Howard Hinton. Jeho starý otec sa zaoberal históriou a topografiou Spojených štátov, otec bol lekár a radikálny zástanca polygamných vzťahov. Charles sa zaujímal o matematiku, teozofiu a štvorrozmerný priestor. Pod vplyvom Hintonových názorov údajne vznikol Wellsov román Stroj času. Hinton zostrojil nadhadzovací stroj na baseball, učil na univerzite, ale bol aj odsúdený za bigamiu. V jednom človeku sa spojila mystika teozofie so sklonom k polygamii. Podobne v literatúre, či už ide o poéziu, prózu alebo drámu, autor neraz strategicky spája jednoduché s komplikovaným, to, čo patrí do zóny vysokého s tým, čo vnímame ako nízke. Teserakt chce byť metaforou toho, čo nás presahuje. Kvantová fyzika, veda, spiritualita a umenie sú si v mojom chápaní blízke a sú súčasťou tohto presahu.

Za mnohými vašimi literárnymi aktivitami je spolupráca s vaším bratom Petrom Milčákom. Spoločne ste napríklad zostavili dva diely autorských interpretácii Ako sa číta báseň (Modrý Peter, 2013 a 2016), určené predovšetkým študentom. Aké hodnoty môže priniesť interpretačné čítanie poézie súčasným tínedžerom?

Interpretačné čítanie podmienené talentom je (na rozdiel od neinterpretačného čítania) zamerané na vedomé a opakované operácie s textom, pri ktorých čitateľ smeruje k zámernému a cieľavedomému objasňovaniu významu básnického textu s dôrazom na jeho estetickú hodnotu a umeleckú presvedčivosť. V školskej praxi sa kladie menší dôraz na kritickú a hodnotiacu povahu interpretačného čítania. Pozornosť sa sústreďuje na pochopenie textu, na sledovanie jeho významovej komplexity, aby to, čo čitateľ číta, „dávalo zmysel“. Pri absolutizovanom zameriavaní pozornosti na komunikatívno-významovú interakciu medzi autorom a čitateľom sa zabúda na hierarchicky najdôležitejší parameter hodnotenia básnického textu, na jeho umeleckú neopakovateľnosť a originalitu. Výsledkom autoritatívneho, „školského“ prístupu býva neraz strach zo zlyhania a rezignácia. Veľmi záleží na každom učiteľovi literatúry, aby svojich žiakov a študentov získal pre literatúru. Mnohí mladí ľudia nečítajú súčasnú poéziu, lebo o nej nevedia. Ich predstava o poézii sa končí často niekde v období romantizmu. V dvoch dieloch autorských interpretácií sa spolu s bratom Petrom pokúšame o istú inštruktívnosť. Potešilo by nás, keby sa talentovaní študenti zbavili rešpektu nadobudnutého na stredných školách a v krátkej budúcnosti prikročili ktvorivej interpretácii. Len pri generovaní vlastného textu, keď sme nútení formulovať postrehy a poznámky o poetike a postupoch uplatňovaných v básni, sa približujeme k istej objektivite a pravde. Dopracujeme sa k záverom, ktoré nie sú z učebníc, ale máme ich z prvej ruky. Ak máme talent, intuíciu a vhľad, stávame sa pre autora rovnocenným partnerom, či už je naše konečné stanovisko k textu afirmatívne, alebo odmietavé. A to nie je málo.

(S Mariánom Milčákom sa zhováral Jozef Horvát)

Publikované: 07/05/2020