Keď sa blíži rok ku koncu, človek rád bilancuje. Hodnotí ho, aj keď precválal ako splašený koník. Aký teda bol? Taký ako tie predošlé? Ťažko sa to píše, ale áno. Taký ako tie predošlé: ukričaný, plný davov pred tribúnami, nespokojný a plný vymedzovania sa voči tým druhým. My a oni. Rozdelená spoločnosť. Uvažujem, či bola taká aj v rokoch, keď som bola mladá ja. Vtedy som ju vnímala skôr ako schizofrenickú – vonku sa nesmelo hovoriť to, čo sa hovorilo doma. Ak to porušíš, neplač. Spomínam si, že na začiatku sedemdesiatych rokov sa normalizácia ešte len rozbiehala – a už si brala prvé obete. Otec mojej priateľky prišiel o miesto námestníka riaditeľa: na toaletách v práci utrúsil pred kolegom politický vtip, aký sa vtedy hovoril iba doma. Tak sa žilo v chorej dobe plnej pretvárky.
Dnes sa nikto pretvarovať nemusí. Môže kričať do sveta svoju pravdu, a to nielen doma za humnami, na dvore či v krčme, ale rovno do celého sveta. Svoju pravdu oznamuje na sociálnych sieťach. Go, ego, go, go! píše Tomáš Janovic vo svojej knihe aforizmov Jajkele pri káve s Tomášom Janovicom a Miroslavom Cipárom (Petrus 2018). Skvelý Janovic, ktorý pár slovami prinúti človeka pozrieť sa do zrkadla. A možno sa ľudia už do zrkadiel nepozerajú. Napokon – ani niet dôvodu. Ukričanci aj tak – zrkadlo-nezrkadlo – nastavujú ostatným svoju tvár, svoj mohutný krik. Veľa kriku spôsobuje chaos, v ktorom zaniká melódia a súlad. A tak otvoriť si dnes počítač a surfovať na sociálnych sieťach je číry masochizmus. V ďalšej knihe aforizmov Jajkele medzi nami (Petrus 2021) píše Janovic: Kto nenávidí slovne, o chvíľu nenávidí aj činmi. Akoby to Janovic predvídal: o rok nato sfanatizovaný mladík vraždí dvoch mladých ľudí preto, lebo sú iní ako on, a sám si siahne na život. O dva roky ďalší fanatik a nenávidiaci človek strieľa v Handlovej na premiéra. A Janovic na to: Fanatikovi je jedno, aký fanatizmus ho prichýli do podnájmu. Počas môjho života som sa ešte nestretla s takým fanatizmom ako v súčasnosti. Wikipédia ho charakterizuje ako „krajný stupeň oddanosti nejakej myšlienke alebo veci, založený na slepej viere v správnosť svojich názorov a činov. Sprevádza ho neznášanlivosť voči inému presvedčeniu a názorom, neschopnosť zaujať kritický postoj k sebe a svojim skutkom.“ Až takí dôležití sa vidíme? Nepripustíme, že sa môžeme mýliť? Kde sme nabrali tú odvahu pasovať sa za mozog zemegule? Väčšina agresívnych prejavov na sociálnych sieťach je plná pravopisných chýb. Okrem základného posolstva svojho tvorcu nám tieto statusy hovoria aj toto: pozor na mňa. V škole som ledva prešiel z ročníka do ročníka. Som jednoducho sprostý, ľahko ma opiť rožkom, lebo moje vedomosti sa fakt nemajú o čo oprieť… Politik, ktorý naláka takéto exempláre do svojho košiara, si mädlí ruky.
O čo horšie je však čítať zlobu na sociálnych sieťach, ktorá pramení nie z hlúposti jednotlivca, ale z cieleného útoku! Hlupáka ešte možno presvedčiť, že sa mýli, no zlobu nie. Vynikajúce svedectvo o hoaxoch v posledných rokoch prináša kniha Davida Púchovského Republika hoaxu (IKAR 2024). O cielených hoaxoch zasahujúcich naše uvažovanie. O útokoch na ľudskosť. Či chceme alebo nie, žijeme v dezinformačnej vojne. A dezinformátorom sa darí. Dajme si na záver ešte jeden Janovicov skvost: Veľký Stalin v Kremli by nič nedosiahol bez malých Stalinov v ľuďoch.
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej próz je najnovším výber poviedok v češtine Vykřičník v trávě (Jas). Z kníh pre deti je to trilógia Modré srdce s kečupovým fľakom, Kam zmizol môj brat?, Nenápadní sú vždy naj (Slovart), Naja naja a ja (Perfekt), 77 nezvyčajných dní (AlleGro) a Leto s Marge (Slovart).
