Silvester Lavrík (1964) – prozaik, dramatik, režisér, príležitostný publicista a výtvarník, pôvodne učiteľ slovenčiny a výtvarnej výchovy. Pracoval ako učiteľ, kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre, bol tiež umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne alebo riaditeľom Rádia DEVÍN. Debutoval zbierkou poviedok Allegro barbaro (2002), po ktorej nasledovali ďalšie prozaické knihy Zlodeji (2005) a Perokresba (2006), monodráma Villa Lola (2004), romány Zu (2011), Naivné modlitby (2013) a román Nedeľné šachy s Tisom (2016), za ktorý získal Cenu Jána Johanidesa. Napísal viac ako 20 divadelných hier. V roku 2007 mu knižne vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry. V roku 2019 mu vyšiel historický dokuromán Posledná k. & k. barónka a v roku 2024 román Predpoveď na zajtra : hľadanie rovnováhy románom. Žije a pracuje striedavo v Bratislave a v Bánovciach nad Bebravou.
Vaša ostatná kniha Predpoveď na zajtra (Dixit 2024) je príbehom, ktorý zasahuje viacero časových plánov: jednak sa odohráva v rokoch 2020 až 2023, čiže v čase pandémie a na začiatku vojny na Ukrajine, rámcujú ju však udalosti z roku 2045 a 2065, v ktorých načrtávate možný vývoj sveta po nukleárnej katastrofe. Prečo ste sa rozhodli, po prevažne historických témach vašej doterajšej románovej tvorby, pustiť do takéhoto typu prózy?
Nevnímam to ako iný typ prózy, fyzikálny čas plynie zdanlivo synchrónne, no pre prežívanie a jeho zachytávanie v rozprávaní je orientácia v merateľnom čase len jedna z výziev, s ktorými sa treba popasovať. To, čo dnes vnímame ako udalosti z hlbokej histórie bolo v čase, keď som si začal uvedomovať, že svet tu bol aj pred mojím narodením, len nedávna minulosť, či v prípade barónky dokonca mnou samým žitá prítomnosť. Ibaže vedome nespracovaná. Pokiaľ ide o Nedeľné šachy, ústrednou témou bola pre mňa trauma z vedomia, že som, ako občan Slovenskej republiky, ako syn svojich rodičov a vnuk prarodičov, či sa mi to páči alebo nie, dedičom aj fašistickej minulosti. Pokiaľ ide o Poslednú barónku, to isté som pociťoval voči boľševickému odkazu, ktorý na klérofašistickú minulosť nadväzoval. A obe cynicky, koristnícky a brutálne šliapali po všetkom cennom, krehkom a vzácnom, čo zdedili z minulosti. Veľa energie vynakladali na to, aby sme zabudli, kto vlastne sme, tu v tejto našej hobitej krajinke pod Tatrami. Predpoveď na zajtra v jednej svojej rozprávačskej línii, tej, ktorú prezentujú obyvatelia Chudej Lehoty, je víziou spoločenstva, ktoré boj o historickú pamäť, a teda aj zdroje sebaúcty, vzdalo a často bez toho, aby vôbec o svojej kapitulácii vedelo. No prehratá bitka je prehratá bitka a padlých treba pochovať. Ak ich necháme napospas vetru, dažďu, zabúdaniu, tá neúcta sa nám vypomstí. Vždy, každému, na každom sa vyvŕši inak. Jedni ostanú mrzutí, druhí zatrpknutí, tretí v idiotskom naivizme veria, že inde by sa im žilo lepšie, krajšie, ľahšie. Pre svoje skryté trápenia, nepomenované, no veľké, nájdu avatarov, ktorým ich zavesia na krk. Potom sú tu postavy, ktoré sa z tejto mentálnej letargie vymaňujú, pomáha im láska, ale keďže hrajú s cinknutými kartami, navyše švindľujú, raz sa im darí viac, raz menej, inokedy zase vôbec. No trestu neujdú. Takou postavou je pre mňa Vladimír a jeho priatelia z mladosti. No a nakoniec sú tu postavy, ktoré v kontraste s týmito pohrobkami čias, keď boli mladí a krásni, no biedu svojej doby nevnímali, prinášajú do príbehu intímne rozmery ľudských osudov typických pre ušľachtilé povahy. Udalosti ich potom zušľachťujú ešte viac a kontrast medzi tými, ktorí pod tlakom nakoniec vždy zlyhajú, narastá. No a potom je tu ešte širší a hlbší kontext – rovina (ne)začlenenosti Slovenska do európskeho kontextu v dobe, keď veľa vžitých predstáv o sebe samých musíme zavesiť do tej istej skrine, kde už visia kroje, ľudácke uniformy, zväzácke rovnošaty a ostatné rekvizity našej minulosti. Nechce sa nám, veď je to súčasť nášho kultúrneho odkazu a tak sa vzpierame, sami sebe naprotiveň, iným na posmech. Ďalšou spoločnou črtou mojich románov, ale aj ostatného písania je skutočnosť, že veľké dejinné udalosti ma zaujímajú predovšetkým ako rámec individuálnych histórií. Baví ma sledovať, ako kto historické výzvy zvládol, za akú cenu obstál, či mapovať, ktoré z ilúzií sa nám stali pascou, lepidlom na muchy. Zoberme si napríklad také USA – čo také strašné by sa nám stalo, keby sme sa v úradoch rozprávali trebárs po nemecky alebo po maďarsky a slovenčinu pestovali ako domáci jazyk? Portoričania, Holanďania, ale trebárs aj Slováci sú najskôr americkí občania, až potom pestujú vianočné, svadobné a neviem aké zvyky. Darmo zatvárame oči, skôr či neskôr takto dopadne aj slovenčina a slovenskosť. Čím skôr si uvedomíme, že svojím spôsobom žijeme v skanzene, tým skôr ako spoločenstvo naviazané na jazyk a národ dospejeme a zladíme krok s požiadavkami doby. Ponúkať čitateľom paralely k tomu, čo žijeme dnes, naivne presvedčení, že až s nami ľudstvo zažíva tie naozaj vážne výzvy, je ďalšia moja obsedantná zábavka. Uvedomujem si, že toto je odpoveď, ktorá neodpovedá na literárnu rovinu položenej otázky priamočiaro, zrejme ani nekorešponduje s literárnovednými kritériami používanými pri reflektovaní písania v slovenčine, no k písaniu pristupujem práve takto. Najskôr téma, ktorá má v sebe zakódovaný štruktúrovaný problém, potom si vyberiem jej nositeľov, reprezentantov, teda postavy a tie sa nechám trápiť sa neriešiteľnými a nemožnými situáciami, ktoré musia nejako zvládnuť, ak sa chcú ocitnúť aj na ďalšej strane románu aj aktívne, nielen ako odkaz. Snažím sa popritom nemoralizovať, nesúdiť a netriediť postavy na porazených a víťazov, túto prácu prenechávam čitateľom, hlavne tým múzickým. Napríklad pri téme slobody si intenzívne uvedomujem, že tí, ktorí žijú z ruky do úst, slobodu v politickom slova zmysle k svojmu prežívaniu nepotrebujú. Zdravý človek zase netuší, čo je to báť sa nového dňa, a chorý, boľavý a utrápený sa ho obáva, hoci po ňom túži zo všetkého najviac. A to nehovoriac o tom, koľko osamelosti, strachu a bolesti prežíva každú noc. Fascinuje ma, koľko energie vynakladá človek, aby to, čo žije, sám pred sebou mohol považovať za normálne, ak už rovno nie dobré. Kolektívna pamäť, spôsob tradovania udalosti nie je amorfná masa navzájom vyladených asociácií. Je to kakofónia, ktorú len plynúci čas premení na harmonický alebo disharmonický šum, ktorý potom vnímame ako to, čomu sa zvykne hovoriť zeitgeist, teda duch doby.
Vízia budúcnosti, ktorú ste v úvode a závere knihy vykreslili, sa mi zdá skôr pozitívna ako negatívna, hoci nazvať knihu utopickou by bolo asi neprimerané. Chceli ste, aby bol váš román nositeľom nádeje? Vnímate budúcnosť skôr optimisticky alebo pesimisticky? Pomohlo vám písanie knihy pri uvažovaní o budúcnosti?
Odpoveď na túto otázku prezrádza dôležité momenty deja, ale dobre, skúsim odpovedať ako súkromná osoba, nie ako autor, a potvrdzujem, že pravdu máte v tom, že môj román nie je žiadna overtúra k dystópii. Nositeľom nádeje pre mňa osobne sú slobodne mysliaci a zodpovedne konajúci ľudia. Ideálne je, ak sú citliví, šikovní a vytrvalí, ale zároveň dostatočne odolní a otužilí, aby ich presila nepriaznivých okolností, hlúposť protivníkov a cynickosť toho, čo sa zvykne nazývať vyššou mocou, či bezohľadnosť a bezcharakternosť reprezentantov moci, neporazili. Opäť si uvedomujem, že odpovedám skôr ako občiansky aktivista než ako prozaik, ale odpovedám tak preto, lebo si to naozaj myslím, verím v to a keď o tom píšem v publicistike, hovorím na občianskych zhromaždeniach, zverejňujem to takisto preto, lebo tomu verím. Aj toto je publicistika, tak odpovedám prvoplánovo, no nechcem urážať vaše otázky a potenciálnych čitateľov povrchnými hláškami. No a v literatúre, či už je to dráma alebo próza, hľadám výrazové prostriedky, ktoré sú uveriteľnosti príbehu a motivácii jeho postáv u čitateľa nápomocné. Aby som sa však nevyhol odpovedi na vašu otázku úplne – áno, som presvedčený, že ľudstvo svoju prostoduchú, tradicionalisticky obťažkanú ľahkovážnu žonglovačku s vlastnou budúcnosťou prežije. Budú to mladí a vzdelaní ľudia, ktorí nám, starým, unaveným klaunom, podajú kužele, čo nám pri tej trápnej exhibícii, čo najmocnejší muži sveta, celí v bielom, predvádzajú tak nešikovne a trápne (Trump, Putin, Orbán, Fico…), pretože im veľakrát už popadali a ešte popadajú a oni to vo svojej obmedzenej nadutosti a sebastrednosti skúšajú znova a znova. Keby to nebolo do zúfania, bolo by to iba smiešne, lebo zábavné určite nie.
Podnadpis knihy znie Hľadanie rovnováhy románom. Našli ste pri písaní rovnováhu? Malo pre vás jej písanie aj akúsi terapeutickú funkciu? Myslíte si, že ponúkne aj čitateľom priestor na reflexiu pandémie, či možnosť z odstupu vnímať náš súčasný svet?
Pri istej sume životných skúseností a ešte predtým, než si vek začne brať svoju daň v podobe zabúdania, idealizovania a infantilizácie reálne prežitého, je oprávnené žiadať od seba samého, aby sme začali hľadať vyváženosť medzi svojimi očakávaniami a vlastnými možnosťami. Nie vždy sa to darí a nie vo všetkom, nikoho nenabádam k rezignácii, napríklad ak mám hovoriť za seba, mám pocit, že hoci som sa nikdy v živote nenudil, dokonca ani počas povinnej vojenskej prezenčnej služby, a to som v uniforme strávil dva vrcholne otravné roky (!), väčšinu svojej životnej energie som investoval do vzťahov a práce, ktoré ma obohacovali. Môj život je stále zaujímavý a dokonca každým dňom zaujímavejší. Precítiť to, čo práve prežívam, vedieť sa tešiť na to, do čoho chcem investovať svoj čas, investovať ho do zmysluplných vzťahov, aktivít, plánov… Prácu, vzťahy, záľuby nakomponovať tak, aby to nebolo len koristnícke parazitovanie, nekonečná zábava. Nechcem žiť nepravý čas čakania, v ktorom v pondelok ľutujeme, že je po víkende, v utorok sa z tej sebaľútosti spamätávame, v stredu s nechuťou niečo spopáckame, vo štvrtok sa začíname tešiť na víkend, v piatok sa ho už nevieme dočkať a keď konečne nadíde, od roztopaše nevieme čo skôr a nakoniec ho celý prehajdákame a ešte sa ideme sťažovať, že za celý týždeň sme nič nestihli a obviňujeme stredu, že je taká krátka. Je mi trápne o tom nahlas hovoriť, ale stále ma baví pracovať tak, aby z toho bol aj nejaký nadpersonálny, spoločensky zaznamenateľný osoh. Viac než polovicu svojho života som riaditeľom niečoho, čo má čosi spoločné s kreativitou, vzdelávaním a umením – reklamná agentúra, divadlo, rádio, škola -, nie preto, že by ma bavilo manipulovať s ľuďmi a užívať si moc, ale preto, lebo považujem za dôležité žiť spoločensky prospešný život. No ako riaditeľ sa musím držať vety, ktorou som sa predstavil kolegyniam a kolegom pri menovaní do svojej aktuálnej riaditeľskej pozície: nie som tu na to, aby som sa vám páčil, ale preto, aby som svoju robotu robil dobre. To znamená aj istú mieru nepopulárnych opatrení, krokov, ktoré niektorí môžu považovať za autoritárske a tak ďalej. Nakoniec, podstatnú časť svojej práce som odviedol ako režisér a to je podobné postavenie a zodpovednosť, len človek operuje na inom teréne. Podobné je to aj preto, lebo nakoniec príde niekto zvonka a ten povie, či ste svoju úlohu zvládli alebo nie. Neznamená to, že mi konvenuje drakonické presadzovanie vlastných predstáv. Aj cesta k cieľu by mala byť zaujímavým a obohacujúcim zážitkom, a pre všetkých, nielen pre horského vodcu, no viem, že bez vízie, bez predstavy výsledného tvaru a stavu sa do žiadnej misie nepúšťam. Tvorivá činnosť má v sebe zakomponované aj omyly, hľadanie, polemiku a niekedy aj otvorené spory a konflikty. Toto všetko sú silné impulzy narúšajúce vnútorný pokoj, vyváženosť medzi emóciami a ráciom, pamäťou a emóciou. No a v divadle, rozhlase, škole a pri verejnom pôsobení to bez ľudí nejde. A tak sa od práce s ľuďmi uchyľujem k písaniu – o ľudskom prežívaní. Písanie mi poskytuje legitímnu možnosť prežité spracovať, pomenovať a nechať za sebou, lebo veď každý deň prináša nové výzvy. Nehovorím, že mám písanie namiesto terapie, ale pravdou je, že hľadať mená zdrojom problémov a konfliktným situáciám, ktoré spôsobujú, je pre mňa veľkou výzvou, jej zvládanie mi prináša vysokú mieru intelektuálneho naplnenia, a teda odpoveď na vašu otázku znie – áno, po napísaní Predpovede na zajtra cítim istý typ úľavy pochádzajúci z vedomia, že som za starnúcich heterosexuálnych kresťanských bielych mužov, ak už nie splatil spoločenský dlh, tak som ho aspoň nezvýšil. A nechal som čitateľa nazrieť do vzorcov nášho myslenia, konania, priznal niektoré typy závislostí a nepýtam rozhrešenie, len ponúkam možnosť nahliadnuť do nášho sveta. Nikomu to nepovedzte, ale tento román je vlastne taký trójsky kôň do manosféry mojej generácie (1964). Ale podtitul románu nehovorí primárne o mojom hľadaní rovnováhy. Hovorí o rozkolísanosti celého nášho sveta, o našej neochote dávať zo seba aspoň toľko, koľko si pre seba pýtame. A opäť musím byť trápne a prvoplánovo angažovaný, ak o tom mám hovoriť priamo – ekono, enviro, etické a ďalšie roviny uvažovania o svete od seba odsúvame, veríme, že to vyriešia vlády, ekonomické fóra, osvietené korporáty, a my si potom, keď všetko dobre dopadne, celí v bielom, sadneme k čisto a bohato prestretému stolu. No a na túto rovinu vašej otázky odpovedať inak než poukázaním na použité sloveso „hľadanie“ neviem.
Značné miesto v knihe zaberajú citáty z televíznych či rozhlasových správ, ktoré tvoria akýsi aktualizačný rámec príbehu. Bolo pre vás dôležité ukotviť nadčasový príbeh lásky do veľmi konkrétneho času a priestoru? Sú pre vás aktuálne udalosti podnetom na písanie?
Doba je rýchla a zabúdame ešte rýchlejšie. Viem to, lebo zabúdanie je jeden z mojich obľúbených športov. Kľúče, mobil, prečo som šiel do chladničky, keby v tom boli majstrovstvá sveta, už dávno som v sieni slávy, rovno na čelnej stene. No je aj iný druh zabúdania, fatálny. Práve on nám potom vyrába vedomie historickej neukotvenosti, pretržitosti dejín, potrebu hrubých čiar a nových začiatkov. Jeho výsledkom je v lepšom prípade spomienkový optimizmus, v horšom prekrúcanie a falšovanie histórie, čo nás opäť len zneisťuje a ženie do patetických gest nacionalizmu, konzervativizmu a oportunizmu. Prítomnosť výberu z denných správ v románe považujem za jeden z neprehliadnuteľných dôkazov, že Predpoveďou na zajtra nemením autorskú stratégiu. No a je tu ešte jeden dôvod, kvôli ktorému som im venoval takú veľkú plochu. Kto sa do tých zvodiek naozaj začíta, zistí nielen to, čím sme v dobe pandémie covidu a útoku na Ukrajinu žili takrečeno rámcovo, ale aj to, že život sa aj v tom vyšinutom období zo všetkých síl usiloval ostať čo „najnormálnejším“. A že sa to prejavovalo v absurditách, banalitách, cynizmus a absurdnosť udalostí, ktorým sa zvyčajne hovorí veľké dejiny, to pitoresknosť doby len podčiarkovalo. Mať možnosť vyberať z toho, čo žijem, vyberať udalosti, ktoré vypáčené z haravary každodennosti a z odstupu vyznievajú úplne inak, než boli zamýšľané v čase svojho trvania, vyzobávať ich ako vrabec nestrávené zrnká ovsa z konského trusu, to považujem za veľkú literárnu príležitosť. Ale aj tak si potom často pripadám ako chlapec, ktorému spadla hračka do vody a on už nemôže nič, len utekať popri rieke. No tak, aby som sa v tých márnych pretekoch snažil udržať si aspoň kontakt s realitou cez detaily, maličkosti. Tak ako si odkladáme suveníry z ciest, srdiečka a lístočky s odkazmi, použité cestovné lístky a obrúsky z čias a miest, ktoré sme navštívili, pozbieral som stružliny, odrezky a šupky z toho, čím sme v tom období žili. Nechcem kolektívnu pamäť predbehnúť ani dobehnúť, nechcem ju reinterpretovať, chcem len nestratiť zo zreteľa fakt, že to, čo žijeme, je jedna vec a mediálny obraz nášho žitia je vec druhá.
Hlavnou postavou príbehu je Vladimír, päťdesiatnik, bývalý herec z reklám a spoločník bohatých dám, ktorý niekedy vystupuje ako arogantný chrapúň, inokedy ako citlivý človek, na inom mieste ako angažovaný intelektuál. Ako sa vám pracovalo s touto postavou? Stala sa vám blízkou? Prečo ste sa rozhodli ukázať Vladimíra v toľkých rôznorodých polohách a ako sa podľa vás spájajú v jednej osobe?
Rozpor, paradox, zdanie, mimikry… to všetko sú mechanizmy, ktoré odhaľujeme zakaždým, keď sa pozrieme pod povrch vecí, javov, situácií, charakterov. Máme na to všelijaké porekadlá a ľudové múdrosti, od vtáka poznáš po perí a človeka po reči až po jablko nepadá ďaleko od stromu, či kto s čím bojuje, s tým aj zahynie. Pri všetkej úcte k múdrosti predkov, už v čase svojho vzniku boli vhodné akurát tak ako textová predloha na vyšívané nástenky pod poličku s maľovanou keramikou. Je až úsmevné, ako ľahko si povrchnosť dokážeme zamieňať s nadhľadom, či rozvahou. Navyše grunt, podstatná časť nášho kultúrneho dedičstva pochádza z dôb, keď platili formálne autority a človeka bolo možné identifikovať podľa jeho oblečenia, nárečia, či situácie, v ktorej sa nachádzal. Vidieť cez plot chlapa s kosou na pleci ešte v dobe môjho detstva stačilo na to, aby sme vedeli, kam ide, čo tam bude robiť a prečo túto výpravu podniká. V konverzačnej rovine potom stačilo opýtať sa: Idete, idete? A odpoveď: Keď musíš, tak musíš, bola dostatočná. Ak sme ho videli na ceste späť, podľa toho, čo niesol v „grastuchu“, sme vedeli, či chová kačice, husi, zajace, ovce, prasce, kravy alebo kone. Tu už nebolo treba slov, stačilo uznanlivo pokývať hlavou. Bola to obsahovo nasýtená, spoločensky produktívna konverzácia. On sa dozvedel, že si ho vážim, ja som sa dozvedel, že v jeho očiach stojím za zmienku, vie, kto som, čo robím, a tak ďalej. Vieme si túto situáciu predstaviť dnes? A pritom akí sme hrdí na to, že nám to, trebárs, v podobe krojov, vydržalo! Je to fajn, ale je to skanzen, nie živá kultúra. Veľakrát sa mi stalo, že ma na prvý pohľad neprístupný a samoľúby človek prekvapil, musela však prísť záťažová situácia, stres, či rovno kríza, aby som sa dozvedel, čo sa pod zdanlivo neprístupným, povýšeneckým, alebo naopak, žoviálnym, či srdečným zovňajškom skrýva. A najzaujímavejšie na tom bolo, že ten človek často prekvapil aj sám seba. No a potom je tu ďalší fenomén – je len malé percento tých, ktorí majú sebaobraz vyladený s tým, ako ich vníma okolie. Absolútna väčšina šesťdesiatnikov na Slovensku je navonok reprezentovaná zasedenými vyhasnutými frflošmi. Tak nás vníma okolie, sociológovia aj politickí marketéri. A sú to tí istí chlapi, ktorí sú milujúcimi starými rodičmi, úžasnými domácimi majstrami a hoci sa s manželkou jednostaj navzájom doťahujú, a frflú. Keď sa náhle pominú, diera po nich ostáva veľká a nárek nad ich stratou neustáva, kým sa nepremení na pietne idealizovanie. Dá sa nevyužiť dramatický potenciál tohto rozporu? Navyše písať o niekom, kto je v poriadku sám so sebou a žije život vyladený s odporúčaniami psychológov, kariérnych poradcov, osobných trénerov a dietológov by bola ukrutná nuda – pre autora aj čitateľa. A fňukať sa mi nechce. Sebaľútosť, demonštrovanie prepiatej citlivosti v duchu stratégie – veď ja nič, ja len nemôžem nepodotknúť -, vrátane jej kultivovaných verzií v literatúre prezentovaných ako kibicovanie dejinám je jeden z najotravnejších spôsobov domáhania sa pozornosti. No a navyše vo vekovej kategórii, do ktorej spadá Vladimír z tohto románu, to ani nie je všeobecne rozšírený jav. Takže nie ja som sa rozhodol takého rozporuplného svojho nehrdinu vystavať, to on sa mi takýto rozháraný natlačil do klávesnice. Ja som mu vybral protihráčov a navodil problémové a záťažové situácie, aby mal šancu zistiť, čo je vlastne zač, čo za život to žije, a či si ho vôbec vie zaslúžiť. Na jeho ospravedlnenie môžem povedať len jedno jediné – sme zanedbaná generácia, klamaná a zavádzaná z propagandistických dôvodov, trochu ako tie ťavie mláďatá v zoo; načo sú nám také široké kopytá, mama? Aby sme sa nezabárali do piesku. A dlhé mihalnice? No aby ti piesok nenafúkalo do očí. A hrby? No veď v púšti nie je voda, bla, bla, bla. No dobre, opýta sa ťaviatko. Ale načo nám je toto všetko tu, v zoo? V takomto svete vyrástol Vladimír. Vedel o starých majstroch, hudobných velikánoch, vzdialených svetoch, no kým bol vo formatívnom období, mal pocit, že informácie o nich sa ho akosi priamo netýkajú. Oni boli obyvatelia jedného Vesmíru, on druhého; postupne síce pochopil, že žije na nesprávnej strane plota, ale keď ten plot padol, život mu to hlavne skomplikovalo.
V románe je veľmi podstatná jeho dialogickosť. Postavy vedú viac-či menej obsažné dialógy, ukazujú vyprázdnenú konverzáciu plnú klišé a opakovania, ale aj krehké približovanie sa k sebe. Dialogické pasáže pritom takmer neobsahujú uvádzacie vety ani interpunkčné znamienka, dynamicky sa striedajú. Ozval sa vo vás v tomto aspekte rozhlasový a divadelný režisér? Uvažovali ste pri písaní týchto častí ako o divadelnej hre? V čom je takéto písanie iné, ako keď je v rozprávaní výraznejšie prítomný rozprávač?
Autorský subjekt býva často utáraný. V mojom prípade celkom určite, veď kto sa pri čítaní tohto rozhovoru dostal až sem, si to určite všimol. Nuž som chcel, aby ho v románe, vo verbálnej rovine, bolo čo najmenej. Tak som len využil skúsenosti z divadla, filmu a rozhlasu, kde dialóg dokáže byť tým najekonomickejším spôsobom artikulovania výpovede. A ponúka aj ďalšiu vec – pestrosť jazyka, syntaxe, motívov, režimov prehovoru. Odlíšiť jalovú konverzáciu od skutočného rozhovoru, poukázať na to, že nielen dramatické postavy od Čechova, ale aj ľudia z mäsa a kostí, naše lásky, kolegyne, susedia, šéfovia, taxikári zvyčajne hovoria nie preto, aby vyjavili, na čom im záleží, čo ich trápi, či teší, ale predovšetkým preto, aby svoje skutočné rozpoloženie, pohnútky, ambície, ciele, dobre ukryli. Veď čo mi má kto čo nakúkať do duše? Ľudia si obyčajne nepamätajú, komu čo povedali a tak sa opakujú a tým sami seba usvedčujú z klamstva, alebo aspoň z nedôslednosti. Nechať hovoriť postavy priamo, v dialógoch, často v dualógoch, bolo intelektuálne vzrušujúce rovnako, ako keby som sa mohol, nikým nevidený, zúčastňovať ich životov priamo. V románe vystupuje pestrá paleta postáv, generačne, sociálne, intelektuálne aj hodnotovo takých rozličných, až sa zdá, že v reálnom živote sa ani nemajú možnosť navzájom stretnúť. Lenže viem, že sa stretávajú a potom to vytesňujú. No a každá z nich má iný jazyk, iný spôsob myslenia, či nemyslenia… Možno ide o literárny voyerizmus, možno o snahu o psychologizáciu postáv bez vnútorných monológov, neviem. Rozhodne mi to pomohlo v tom, aby jazyk románu bol živý, pestrý a vo vzťahu k jednotlivým postavám uveriteľný.
V rozprávaní kombinujete viaceré žánre, štýly, typy textov: tradičné rozprávanie vševediaceho rozprávača, denníkové zápisky, úryvky z iných románov, vedecké články týkajúce sa meteorologických javov, dialógy s minimom uvádzacích viet, aktuálne správy. Ako ste pracovali s touto rozmanitosťou textov? Zbierali ste texty postupne, alebo ste až spätne dopĺňali niektoré druhy textov do takmer hotového príbehu?
Ako štruktúra bol román „vymyslený“ od momentu, keď som si sadol k rukopisu. Samozrejme, že na samom začiatku boli aj iné nápady, ale tie tým, že som ich nakoniec nerealizoval, upadli do chlácholivého zabudnutia. Od prvej chvíle som vedel, že chcem napísať román, ktorý bude záznamom doby a ľudí, ktorí ju žili, v jej a ich každodennosti, no s presahmi, ktoré ju formátovali. Chcel som nám pripomenúť, že v sebe potrebujeme hľadať silu vyrovnávať sa konaním, s ktorého dôsledkami sa budú musieť vysporiadať tí po nás. Áno, topenie ľadovcov etc. Ale je pravdou, že napríklad vedecké a spravodajské texty som zhromažďoval, zapracovával, menil a editoval viacnásobne, no šlo skôr o rozsah, či akcentovanie niektorých funkčných skrytých súvislostí. Isté obdobie som aj zaznamenával počasie, údaje použité v románe pochádzajú z meteorologickej búdky, ktorú mám na záhrade. Dostal som ju ako darček k narodeninám od svojej vzácnej spolupracovníčky Daniely Muranovej. So zvodkami z denného spravodajstva a s inou faktografiou mi výrazne pomohla pozorná a vnímavá Michaela Sányová.
Hlavnou hrdinkou je tridsiatnička Zoja, v príbehu vystupuje aj Vladimírova kamarátka Hela či trénerka jogy Ida. Aj vo vašich predchádzajúcich knihách sú ženské postavy často stredobodom diania. Ako sa vám darí vciťovať do ženských postáv? Je to pre vás z nejakého dôvodu ťažké? Alebo skôr zaujímavé a príťažlivé?
Je to inšpirácia a výzva. A usilujem sa s nimi vyrovnať tak, aby som ich nepremrhal. Veľakrát som verejne deklaroval, že svet žien, či sú to matky, partnerky, dcéry, kolegyne, okoloidúce… je pre mňa zaujímavejší, než svet testosterónu. Svet mužov, to je próza mentálneho rámca môjho uvažovania. Aby mi úplne nezovšednela, či neprerástla cez hlavu ako nejakému manfuencerovi, potrebujem ju nechať atakovať vitalitou sveta žien. Ak hovorím o vitalite, svojím spôsobom sa priznávam aj k tomu, že je pre mňa exotikou. Vždy som rád cestoval, objavoval, no nie ako turista. Turizmus je pre mňa verzia paratizmu. Takže ak niekam idem, idem takrečeno „na pozvanie“, či na výpomoc, a potom sa snažím tak aj správať; vo svete žien som na návšteve, náčuve, stáži, výpomoci… prosto som ten, ktorý tým, že je odinakiaľ, môže byť vnímavejší aj voči takým samozrejmostiam, ako je drobné gesto, úsmev, hocičo. Ako keď sme v cudzom a novom prostredí a zrazu si všímame aj maličkosti, ktoré doma už ani nevnímame. Svet žien ma jednoducho fascinuje svojou komplementárnosťou k svetu mužov a to teraz nehovorím tak, ako je to v Biblii, teda že žena bola stvorená z Adamovho rebra. To poradie je dané len tým, že mojou východiskovou pozíciou zrejme už navždy ostane zorný uhol muža, ktorý si ženu predovšetkým potrebuje vážiť, aby ju potom vládal milovať, obdivovať a byť jej užitočným (komplementárnym) doplnkom jej sveta. Emancipácia áno, ale metodicky cez vzájomnú akceptáciu a dobrovoľnú deľbu úloh, povinností… a želaný stav nastáva vtedy, keď sa o týchto aspektoch netreba rozprávať. Ale romány sa píšu o situáciách, ktoré sú problémové, vzťahoch, ktoré sú pokazené a hierarchiách postavených na hlavu. A píšu sa o nich preto, aby v reálnom živote mali šancu priblížiť sa k emancipovanému normálu. No priznám sa, že sa ma dotklo, keď jedna šikovná a emancipovaná žena v internetovej diskusii k jednému z mojich románov napísala – možno to nie je zle napísané, ale nezaujíma ma to, lebo to písal muž. Tadiaľ cesta k skutočnej emancipácii nevedie. Muži nie sú nepriateľmi žien. Sme všelijakí, najčastejšie babrácky ťarbaví, verbálne nešikovní a emočne podvyživení, ale bez sveta žien bezradní a bezprizorní.
Je počasie vašou obľúbenou témou na rozhovor? Je to pre vás milá každodennosť spájajúca ľudí, alebo otravná a plytká rutina?
Aj aj. Záleží od kontextu – napríklad neznášam, keď ma moderátori a moderátorky v rozhlasovom vysielaní presviedčajú o tom, že nás čaká mizerný víkend, lebo bude pršať, fúkať vietor alebo mrznúť. Jednoducho mi lezú na nervy so svojou vypreparovanou predstavou o ideálnom dni. Pritom si neuvedomujú, ako necitlivo sa dotýkajú profesií ako je lesný robotník, cestár, murár, výhybkárka, predavačka na tržnici, alebo trebárs aj dopravný policajt, vodič sanitky alebo lekárka záchrannej služby, ktorí si to počasie nemôžu objednať, a pracovať musia nech sa deje čo sa deje. A o počasí sa dá rozprávať aj naozaj, nielen v rámci konverzačných floskúl. S kamarátmi máme Klub olympijských beznádejí, veľa sa bicyklujeme po horách, tak vtedy je počasie veľkou témou. V tej podstatnej rovine odpovede na vašu otázku musím však poznamenať, že o počasí hovoríme určite nie dosť na to, ako silno sa podpisuje na tom, ako reálne prednastavuje naše myslenie, konanie a plánovanie. Veď nežijeme v subtrópoch, kde je vitalita okolitej prírody taká silná, že stačí do zeme pichnúť hokejku a do rána k nej dorastie hokejista! To, že musíme stavať sebestačné domy, kúriť v nich, alebo ich chladiť a vetrať, to všetko spôsobuje počasie. Darmo si budeme navrávať, že keď žijeme spôsobom – klimatizovaný byt – auto tiež klimatizované – klimatizované pracovisko, sa nás počasie až tak veľmi netýka. No týka, lebo veď práve tá miera izolovanosti od toho, čo sa deje za oknom, výrazne prispieva k tomu, aké to počasie, ako prejav klimatických zmien, nakoniec máme alebo nemáme. Biele Vianoce? Hej, ale čo som ochotný pre to urobiť? Teda okrem toho, že sklamaný odletím do trópov na druhú dovolenku v roku, hoci som radový referentík, či bezvýznamná sekretáročka v úrade, ktorú sme vôbec nepotrebovali, kým sme si život neskomplikovali natoľko, že keď zaprší alebo nebodaj nasneží, nevieme ani vyjsť z domu? Pritom to nie je tak, že mám rád len jeden typ počasia. Ak mám nohy v suchu a hlavu v teple, alebo naopak (nohy vo vode a hlavu v chládku), mám rád každé počasie. A preto ak môžem, vyberám si k počasiu, ktoré vedome a cielene ovplyvniť neviem, vhodné prostredie. Ale k horám pasuje každé počasie v každej ročnej dobe. Hoci predpoveď na zajtra, myslím tým každé nové zajtra… hm, nuž nie je celkom podľa mojich predstáv. Ale ako hovorievam na občianskych zhromaždeniach – smutných nás nedostanú a veselí sa nedáme.
(So Silvestrom Lavríkom sa zhovárala Eva Palkovičová)
