Momentka z Bulharska, 1988
Mama sedí na pláži, mladšia ako ja teraz,
hľadí do objektívu, za ňou hmota,
tak trochu more.
Nebolo v tom zrejme žiadne umenie –
otec vzal foťák, cvakol, zabudol.
No myslím, že dnes všetci traja vieme,
koľko je v tom umenia –
sedieť, mlčať, nemyslieť na to,
kto sa díva, kto by chcel vidieť,
koho už nikdy neuvidíme.
Mama sedí v kresle, usmieva sa,
stále mladšia a mladšia,
a tak trochu tuší, že sa dívam.
Nová situácia
Myslieť na koniec, odchod,
báť sa, zhrýzať –
a nakoniec nezostane nič viac,
len hľadieť na prázdny park,
nefunkčnú fontánu, príliš čisté okná.
Hľadieť kamsi, kdesi,
vagóny, tak nepravdepodobne sfarbené,
stojace v rade na sústrasť.
A už sa len mlčky rozprávať
s nekonečným koľajiskom,
objať jesenný vietor,
stisnúť vlastnú dlaň.
Až teraz si ďaleko.
Poznámky k svadbe v Jeseníku
Sneží. Kúpeľné mestečko rozlepuje oči. Tí sa teda našli, povie človek, ktorý už dávno nič nehľadal.
Ľudia sa zídu do šíku obálok a kytíc. Čo robiť? Podať ruku, objať, skondenzovať prežité do niekoľkých viet, len nech to nevyznie banálne, nesmie.
Pýtajú sa, pripíjajú, pýtajú sa, pripíjajú – na človeka, čo tu už nie je, na človeka, čo tu už nechcel byť.
Hotelová izba: svet sa rozpohybuje – dokolečka – dokola – a to ohlušujúce, piskľavé ticho.
Snežilo. To by mohlo hovoriť za všetko. Dlaň do snehu (pamatáš si lad?), čoskoro bude treba odísť, vrátiť sa.
Staré situácie
Zas, zas – električky, parky, voda.
Opakuješ sa v neurčitých slovách,
opakuješ sa, neustále nazeraný na,
ťaháš sa za cudzí nos,
opakuješ sa v neznámych dlaniach,
stroho.
No sú miesta, kam musíš chodiť naďalej,
nanovo ich pomenúvať,
žiť.
Je ťa priveľa, no nikdy nie dosť.
Zima 2003, nevedomie
Lítam z hokejkú po zamrznutom rybníku,
porád dopredu, dozadu nevím,
hrbole, konáre, jamy, šetko jenno.
Som Bondra, strílam, som Gáborík,
šlahnem do volakoho, som Chára,
lítam a móžem byť hocdo.
Pannem na černý lad.
Nič ma nebolí, šak som neni z cukru.
Naučil som sa príkladnú valčíkovú trojku,
viem prekvapivo ladné twizzle,
ak treba, skočím aj nevzhľadného Salchowa
(dúfam, záleží totiž na dopade).
Lenže čo všetko sa už nenaučím, na dokonale rovnom,
dokonale umelom povrchu.
Utieram hladkú hranu noža – porežem sa,
ako vždy, nepoučím sa.
Deti, dievčatá s nehybnými výrazmi
ma míňajú, tíchnu, akoby ich nebolelo nič.
Vedia všetko, čo ja nie.
No vzad dokážem nabrať úžasnú,
závratnú rýchlosť.
Autorka ilustrácie: Zuzana Fejerčáková
Viliam Nádaskay (1994) pracuje v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Bol členom autorského kolektívu vedeckej monografie Literárne krajiny Bratislavy (2023). V rokoch 2019 – 2025 bol redaktorom internetového časopisu Platforma pre literatúru a výskum. Vydal tri zbierky básní Vynechaný spoj (2018), Zmyslov zbavovaný (2021) a Strmhlav, sliepňajúc (2024), všetky vo vydavateľstve Vlna/Drewo a srd. Preložil básnickú knihu Ilyu Kaminskeho Hluchá republika (2023, vyd. Skalná ruža).
