„Kliatba večnej Meluzíny
čiernou päsťou obloky mi rozbije.
Jazva vrytá na hodiny.
Nezaznejú náhle temné pašije?
Vôňu myrhy necítiš?“ (1)
Takto znejú úvodné verše básnickej zbierky Čierne stretnutie takmer neznámej autorky Eleny Kamenickej (do čitateľskej pozornosti ju vrátila bádateľka Andrea Bokníková zahrnutím autorkiných veršov do antológie poetiek prvej polovice 20. storočia s názvom Potopené duše). Citovaný úryvok lícuje s názvom zbierky a tým aj nastavuje čitateľské očakávania – už od začiatku máme dočinenia s niečím temným, zlovestným, neľútostným. Ono „čierne stretnutie“ je evokované v podobnom vizuálnom akcente obrazu „čierna päsť“, teda za oknom je nepreniknuteľná noc.
Noc samotná nemusí prinášať negatívne konotácie, no len čo si všimneme auditívny rozmer predmetného textu, situácia sa trochu upresní. Auditívnym pendantom čiernej farby je v tomto prípade ticho, evokované prostredníctvom výrazného kontrastu. Je tu síce počuť hvízdanie meluzíny a búchanie oblokov, to sa však deje vonku – v interiéri, kde sa lyrická aktérka nachádza, ostáva scéna dosť tichá na to, aby sme mohli sluchom zachytiť zhmotnenie všetkých (čiernych) obáv – tie „temné pašije“.
Navyše tu funguje takzvaný prírodno-psychický paralelizmus (známy v našej poézii predovšetkým z básní Ivana Kraska). Teda to, čo sa odohráva „vonku“, je vyjadrením „vnútra“. Zvuky tlmené hmatateľným rozdelením priestoru na interiér a exteriér sa k čitateľstvu dostávajú akoby z diaľky, sú „len“ ozvenou, majú paradoxnú povahu – zároveň sú tlmené, no o to intenzívnejšie pôsobia. Ticho, ktoré je v týchto veršoch skôr iba implikované, je teda predovšetkým temné a zlovestné. Inde to však Kamenická vraví jasnejšie – za fasádou toho, čo máme pred očami, sa v tichu často skrýva celé univerzum: „Ty nevieš, koľko sĺz, nádejí, / rúhavých modlitieb / jediný pohľad môj tají!“ (2) a: „Nemý môj úsmev – pevný val!“ (27).
Takže obraz z úvodnej básne (texty v zbierke nemajú názvy, sú nadpísané iba číslom – preto tie číselká za úryvkami v tejto eseji) je len expozíciou k samotným „čiernym stretnutiam“. Tie sú napokon radom nepríjemných situácií, rozďavenou priepasťou ticha – „v takéto chvíle padajú, vädnú sakury“ (10). Aké bezútešné! Hrdinka sa síce snaží uniknúť, no aj báseň o liečivej sile veršovania sa napokon končí precitnutím do reálneho sveta: „ohromená nemým ránom / o mesiac si oprem dlaň“ (11). Subjektkino „ohromenie“ je ďalšou podobou zlovestnosti ticha – tu je ohromená návratom do reality, inde však ticho rezonuje najčastejšie v podobe vyplnenia momentu dezilúzie, prameniaceho z uvedomenia si nemožnosti zmysluplnej realizácie partnerského vzťahu.
Preto sa aktérka vyznáva: „ja túžim striasť sa večnej ženy“ (9) – chcela by mať vo svojom vlastnom živote toľko voľnosti, aby nebola nútená napĺňať predpísanú (rodovú) rolu. Lenže (jej) to nejde – jej život je sériou „čiernych stretnutí“ s mužmi: „Ľúbiš ma, ľúbiš? / Vďaka Ti za dar danajský!“ (20). A niekedy je to ešte horšie, ak sa stretne… s básnikmi! Tí totiž (pomyslite na Jána Smreka či Emila Boleslava Lukáča) ženy povýšením na piedestál paradoxne ponižujú, konzervujú do podoby sochy – bez vnútorného sveta, bez možnosti vypovedať.
Kamenickej aktérka však pozná mužské triky, vidí poza mužské úmysly, v tichu básne im vkladá do úst slová, ktoré počula už nespočetnekrát. A má pripravenú kontru: „Myslel si niekedy na to – až zostarnem…?“ (13) – táto jej replika je obžalobou mužskej ješitnosti a nasleduje za vypomlčkovaným riadkom, ktorým v neúnosne dlhej pauze zhmotňuje ticho spomínaný Krasko. Napokon aj u Kamenickej platí, že takéto ticho je predovšetkým ťaživé, neodmysliteľne previazané s emblematickou čiernou farbou autorkiných veršov.
Okrem toho subjektka dobre vie, že keď sa vo vzťahu rozhostí ticho, je dokonané: „Dnes Tvoje sľuby – zajtra tíš. / Zajtra ma aj Ty zatratíš. / Nuž, dopime ten blen“ (3). Každý vzťah pre aktérku už od začiatku obsahuje zárodok konca, preto ani nepotrebuje, aby muž tie osudové slová vyslovil: „v očiach až zhorkne Ti chuť mojich básní, / zamlč, že tieň môjho sna si už zlomil“; a ďalej: „zamlč, že posledným bozkom ma zlátiš“; a napokon: „pochopím bez slova, že Ti ma netreba. / Tíško sa rozplyniem na čiernych snehoch“ (18).
To tiché rozplynutie sa na konci (všetkého) nápadne pripomína záver Eliotovej básne Prázdni ľudia: „Teda takto sa svet končí / Nie treskom ale skučaním“ – nič bombastické, skôr akési neuspokojivé vyšumenie, teda namiesto záverečnej detenzie, uvoľnenia či dokonca katarzie, tempo diktuje napätie, tenzia, tvoriaca pointu i klimax textu. Ono „skučanie“ má pendant aj u Kamenickej: „Prístavné sirény ponúkli riešenie. / Tak tíško, bez krvi / vyhasli plamene od smútku zdedené.“; „Hrdzavé vrtule preťali mlčanie“ (23).
V samotnom závere zbierky by sa mohlo zdať, že sa lyrická aktérka vzmáha, čomu nasvedčujú posledné verše predposledného textu: „a predsa nepadnem! A predsa žijem!“ (29). Vzápätí však nad našou hrdinkou opäť triumfuje to ničotné, ohlušujúce, absolútne ticho, ktoré je neodvratným vyústením všetkých „čiernych stretnutí“ – ticho ako rezonancia „rozplynutia sa na čiernych brehoch“:
„Ruky mi zbeleli
a túhou vrástli do neba.
Neplačte.
Usínam.“ (30)
Vraví sa, že ticho lieči. A niekedy o poézii, že upokojuje. Verše Eleny Kamenickej však dokazujú, že literatúra a umenie môžu aj vzrušovať a vyrušovať. Predstavte si Picassovu Guernicu – obraz, ktorý svoju látku (teda prvú svetovú vojnu) spracúva tak, že na svoje obecenstvo doslova útočí. Inak povedané: nenecháva nás na pokoji. Kamenická potom vo svojich veršoch ukazuje, že rovnako rozrušujúca dráma sa môže odohrávať v znepokojivom tichu, prameniacom nie z veľkej historickej udalosti, ale z malej osobnej drámy. Ostatne, pre konkrétnu (subjektnú) osobu majú práve takéto drámy rozmer nezriedka bytostný, existenčný.
Autorka Čierneho stretnutia nám tak pripomína, že zraňovanie nastáva v našich každodenných životoch. Nezraňovanie však nie je ani u Kamenickej o uzavretí sa do seba – lyrická aktérka sa napokon znova a znova púšťa do interakcií s inými, novými ľuďmi. Skôr by som povedal, že tu zaznieva apel na to, aby sme si dali pozor na naše vlastné, potenciálne zraňujúce konanie. A v priestore tohto ticha máme napokon čas uvažovať nad tým, ako sa vieme aj my podieľať na tom, aby tých čiernych medziľudských stretnutí bolo čo najmenej.
Em Mikšík (1988) má za sebou štúdium slovenského jazyka a literatúry na FiF UK, pôsobenie v pozícii odborného asistentstva na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy i šéfredaktorčenie časopisu Knižná revue. Cíti hrdosť za autorstvo monografie K jasu a tiesni mierim s podtitulom Poézia Ivana Laučíka v interpretáciách. Píše o poézii, rediguje, recenzuje a tvorí obsah projektu @instapretacia.
