Ukážka z knihy Whiskey, krv a striebro, ktorá vyšla začiatkom mája vo vydavateľstve ArtisOmnis. Úryvok je z poviedky Jednoduché kúzla.
Keď ma Leo ráno zobudil, mal som na sebe stále košeľu aj obe zbrane. Nalial do mňa kávu a dotiahol ma na raňajky. Väčšina hotela ešte spala, keď sme kráčali ku Škode 420, ktorú včera zohnal. Bola robustnejšia než americké autá, ale celkom iným spôsobom. Miesto pridlhej kapoty mala výraznejšie blatníky a sálala z nej akási poctivosť, ktorú by ste v Cadillacu nenašli, ani keby ste ho premaľovali nabielo. Nasadol som cez dvere spolujazdca a uvedomil si, že mám pred sebou volant. Leo sa vtedy rozžiaril ako malý chlapec, spokojný, že sa mu vydaril jeho žartík.
„Ideme do Anglicka?“
„V Československu sa jazdí naľavo. Prečo myslíte, že som strávil polovicu dňa zháňaním auta?“
„Možno sa vám nepozdávala farba.“
„V skutočnosti som hľadal niečo, čo by bolo rovnako výkonné ako ten váš prastarý Chevrolet, ale prišlo mi neľudské nejakému úbožiakovi ukradnúť invalidný vozík.“
Veterán vyzeral uvoľnený a omnoho pokojnejší, ako keď nás obklopovala delegácia z Hollywoodu. Vyrazil popri rieke na východ, cez rovinu, po ktorej sa aj teraz preháňal silný vietor.
„Máte nejaký plán, ako sa dostaneme cez hranice?“
„Som občanom Československa s odznakom légie,“ odvetil Leo. „Vo vašom prípade však budem musieť použiť iné metódy.“
„Myslíte úplatok?“
„Ale kdeže,“ zasmial sa. „V tejto krajine neexistuje korupcia. Neexistovala a ani nebude.“
Trvalo necelé dve hodiny, kým sa nad riekou objavil nízky skalnatý chrbát, na ktorého konci som zazrel siluetu hradu a pod ním zhluk červených striech a veží, ktoré pomedzi ne vytŕčali. Už z diaľky vyžarovalo toto miesto akýsi pátos. Bolo podstatne menšie ako Viedeň a učupené
medzi kopcami a riekou, ale aj tak pôsobilo o čosi výraznejšie. Nemalo toľko upravených predzáhradiek a anglických trávnikov ako L. A., akoby sa miestni jednoducho rozhodli vyhodiť spred svojich domov všetku pozlátku a pestovali radšej húževnaté jablká a cibuľu.
Na hranici sme sa zdržali iba na okamih. Veterán presne vedel, čo robí, a stačil mu jediný pohľad, aby našiel toho správneho colníka, ktorému vtlačil obálku do ruky.
„Verili by ste, že som toto mesto navštívil iba raz v živote?“ povedal, keď nasadol naspäť do auta. Ledva sledoval cestu, ktorá nás viedla na predmestie na južnom brehu. Zdalo sa, že od svojej rodnej krajiny nedokáže odtrhnúť oči.
„To ste mi sprievodca,“ skonštatoval som a pripálil si cigaretu. Moju pozornosť pritiahla ruina hradu nad mestom. Cez prázdne okná presvitala ranná obloha a nad nekrytými múrmi poletovali kŕdle vtákov. Celá pevnosť stála na kopci ako akýsi strašidelný pomník minulosti.
Keby čosi také strašilo nad Tichým oceánom, dávno by na hrad niekto primontoval svetelnú tabuľu.
„Čo sa stalo tamto?“
„S hradom? Vyhorel, prečo?“
Fajčil som a cítil hlboko v žalúdku čosi neprirodzené. „Mali by sme sa mu vyhnúť, ak sa tu nechceme zdržať.“
Leo mi venoval znepokojený pohľad. „Mierime do centra a odtiaľ ďalej na východ.“
„Zamierte rovno na diaľnicu,“ odvetil som, no Leo sa iba hlasno zasmial. Viezol nás po oceľovom moste cez rieku. Čím som bol bližšie unaveným múrom na nábreží, tým častejšie som rukou zamieril k revolveru a kontroloval, či ho mám stále pri sebe.
„Vedeli ste, že po Veľkej vojne sme tomuto mestu v légiách hovorili Wilsonovo mesto?“ prehodil Leo s úsmevom patriota, keď sme zišli na široký bulvár medzi električky a ospalé skupiny ľudí, ktorí práve začínali nový deň.
„Podľa Woodrowa?“
Zaradili sme sa za konský záprah a spomalili. Ľudia pokojne kráčali okolo nás a zhovárali sa. Míňali sme omnoho viac obnosených kabátov ako honosných oblekov.
„Presne tak,“ prikývol Leo. „Až neskôr ho premenovali na Bratislavu.“
Vo vzduchu som zacítil ťažký dym z rafinérie pri prístave. Obchádzali sme centrum a mierili na východ. Pomedzi historické domy s veľkými portálmi tu už stihlo vyrásť niekoľko moderných stavieb, ktoré považovali ornament za zločin. Oproti komplikovaným fasádam s reliéfmi vyzerali akosi povýšenecky, hoci samy podliehali rovnako prísnej geometrii. Uliciam to však pridávalo vážnosť a odmeranosť, ako keď sa k sláčikom odrazu pridá trúbka.
Minuli sme štvrť viníc a vzdialili sa od mesta. Poskakujúc po nerovných cestách sme mierili k modrému horizontu, z ktorého vystupovali nízke vrchy. Rozhodol som sa radšej dospať opicu. Napadlo mi, že celá Bratislava je akýmsi zadným vchodom, ktorý si žije svoj život len pár míľ od miest, ako je Viedeň, a bude mu trvať ešte dobrých pár rokov, kým si nájde tú svoju pozlátku, za ktorú sa ukryje.
Pri najbližšom výmoli, pri ktorom mi skoro vypadla cigareta z úst, mi zase napadlo, že potrvá minimálne ďalšie storočie, kým na tomto mieste vyrastú diaľnice a rýchlostné cesty, kde človek nebude musieť obiehať konské záprahy so znudenými mužmi s opratami v rukách.
Kým sa zvečerilo, ocitli sme sa na kľukatej ceste, obklopení horami. Večne studené dediny sa striedali s hlbokým lesom a ja som robil všetko pre to, aby som prekonal nevoľnosť, ktorú vo mne vyvolával. Ani v okolí Puma Lake a ani v tej najodľahlejšej časti Los Angeles som necítil toľko tajomnej prítomnosti ako na týchto miestach. Za oknami sa striedali mohutné smreky a borovice a ja som mal pocit, že sa za každým stromom čosi skrýva.
Leo viackrát zastavil, aby skontroloval mapu, a znepokojene ma sledoval. „Vyzeráte, že vám ten včerajší večierok dal riadne zabrať, Orchard.“
Pokrútil som hlavou a oprel sa o horúcu kapotu motora.
„To nie je kvôli whiskey.“
„Viem,“ povedal po chvíli, stále ponorený do mapy. „Ale obávam sa tej skutočnej odpovede.“
„Sám ste vraveli, že ste už videli kadečo.“
„Som prostý muž, Orchard,“ ohlásil sa spoza papiera. „Ak mi cez cestu prebehne čierna mačka, odbočím nie preto, že by som bol poverčivý, ale preto, že ma tak vychovali. Je to jednoduché,“ vyhodnotil, skladajúc mapu. „Sú to zvyky, ktoré mi pripomínajú, kto som a kde som vyrastal.“ Prešiel sa bližšie k okraju cesty, z ktorej bol výhľad na dolinu a rieku, ktorá sa ňou ticho plazila na juh. „Nestínaj dub, je posvätný. Nezabíjaj sovu, je múdra. Nehádž kamienky do plesa a podobne. Detské rozprávky. A teraz? Pozerám na vás, ako sa krútite, bledý a stále si naprávate ten svoj kanón. Akoby mi odrazu niekto povedal, že tá čierna mačka mi skutočne prinesie smolu a les sa skutočne urazí, keď zlomím dubový konár. Nejde mi to do hlavy o nič viac ako tie Halsayove okultné kraviny. Bez urážky.“
„Pokiaľ má profesor pravdu, čaká vás zásadný vnútorný konflikt,“ usmial som sa a prehrabol som sa vo svojom kufri.
Leo vytušil, čo hľadám, a do ruky mi položil hliníkovú ploskačku so znakom leva, dvojkríža a dvoma erbmi po bokoch. „Povedzte mi pravdu, Orchard. Fakt veríte tým veciam o putovnom vedomí?“
Napil som sa Leovej ovocnej pálenky a chvíľu počkal, kým ma prestane striasať. „Je to príliš komplikované,“ povedal som nakoniec a chcel som fľašku vrátiť. Odmietavo zamával dlaňami. „Podobné veci majú zväčšia omnoho jednoduchšie vysvetlenie. Veľmi pochybujem o tom, že stretneme akéhosi mocného mága-hypnotizéra.“
„To je škoda. Trochu som dúfal, že to bude niekto ako Halsay. Priznám sa, že by som bol najradšej, keby za tým všetkým stál nejaký chlap, ktorý len prečítal nesprávnu knihu alebo čosi také.“ Leo si pripálil cigaretu. Prvú, ktorú som videl v jeho rukách. „Viete, dúfal som, že je to všetko len obyčajný ľudský plán.“
„To, že to má na svedomí človek, je jasné,“ súhlasil som. Veterán mi venoval prekvapený pohľad. Fajčili sme pod vysokým smrekom, ponorení v chladnom tieni, ktorý sa mi zdal pohodlnejší než naše auto. Keď som v ňom stál, mal som pocit, že celá táto krajina vyrástla z podobného tieňa, ktorý vrhol veľký dub na okolitú lúku. Boli ste v ňom skrytí a hoci ste cez listy ledva videli na oblohu, dával vám pocit jednoduchej slobody − vedomia, že ste tiež iba hlina, ktorú niekto naučil fajčiť a mať zbytočne veľa ideálov. „Nech už sa deje čokoľvek nadprirodzené, vždy v tom bude mať prsty niekto, kto chcel čosi úplne prízemné,“ vysvetlil som.
