Sedemdesiate siedme zaklínadlo

Vesmír je plný prekvapení. Keď sa vám pes zatúla do čiernej diery, musíte si nájsť iného huňáča, ktorý ho z nej vytiahne. Toto vravela starká svojej čarovnej astronautke zakaždým, keď sa chystala na svoju ďalšiu výpravu. Povedali by ste, načo je čarovným bytostiam vesmír, keď si ich môžu vyčarovať za plnú zásteru. Nie je to pravda, čarovný svet je rovnako zvedavý ako ten ľudský a ich kúzla fungujú len po najbližšiu galaxiu naľavo od Síria.

Lea nasadla do svetloplánu, ktorý dostala na svoje dvestopiate narodeniny. Navonok bol veľký len ako smetiarske auto, ale vnútri bol svet stlačený ako vzduch v balóne a preto sa vyrovnal trojposchodovému domu so záhradou. Svetloplán letel na klasický pohon, svetlo sa do neho tankovalo na slnečnej strane Mesiaca. Lea si napravila kozmický oblek, v ktorom bolo všetko, čo potrebuješ – od zubnej kefky po laserovú pílku.

Let bol v skutočnosti Leinou domácou úlohou, mala objaviť novú planétu a zistiť na akej úrovni čarodejníctva sa tam žije. Obvykle to nebolo bohviečo, čarovné bytosti mimo Zeme ledva zmenili kameň na vodu a vrátili čas o hodinu naspäť. Niečo nepochopiteľné. Leu to nerozčuľovalo, na domácich úlohách sa snažila vidieť aj niečo pekné, veď je objaviteľkou ako kedysi ľudia, keď plávali do neznámych končín na drevenej lodi plnej pirátov.

„Len jedno ti hovorím, všade ver svojmu srdcu, nedaj sa oklamať tým, čo vidíš,“ vravela jej starká, kým Lea krútila očami. Stále iba nejaké pravidlá, poučovanie a rady, a pritom je jednou z najlepších víl široko ďaleko. Nemá sa čoho báť.

Palubný počítač ju zobudil práve včas, okienko svetloplánu zakrývala obrovská fialová planéta a aj z tejto kozmickej výšky sa na nej dali rozoznať moria a kontinenty. „Ajhľa,“ povedala si Lea a nasadila si na hlavu prilbu, také boli predpisy pri pristávaní. Svetloplán preletel atmosféru a mäkko dosadol na fialový piesok. Na planéte nebolo ani človiečika, iba obrovské zelenkavé hubiská sa prevaľovali zo strany na stranu, kým jedna fialová búrka naháňala tú ďalšiu. Na zem pršal strieborný dážď a Lea si išla oči vyočiť. Po niekoľkých hodinách ju aj začali bolieť nohy, bola hladná a planétka ju už tak nezaujímala. Čo by asi teraz robila doma?

„Ty si ja?“ ozvalo sa jej v hlave, Lea dobre poznala telepatčinu a preto sa nezľakla. Pred ňou stála taká istá Lea akou bola ona sama a opakovala po nej pohyby. No, to je mi teda záhada, pomyslela si. „Žiadna záhada, sme vesmírne dvojčatá, niekedy sa to stáva. Pravdepodobnosť, že sa vo vesmíre objaví tvoje dvojča je jedna ku kvadriliónu, čo je, vzhľadom na to, aký je vesmír obrovský, celkom dobrá šanca. Som Severina, a starám sa o túto nepriateľskú planétu Violet,“ dodala bez toho, aby otvorila ústa. Dvojička sa s ňou chvíľu spoznávala a potom ju vzala na prehliadku planéty, naozaj prečudesnej. Najprv sa vydali do podzemia, kde pestovali malé stvorenia zvané čičíkovia podhubie zelených slonov na povrchu. Severina jej vysvetľovala, že čičíkovia sú veľmi agresívni a nie je bezpečné sa s nimi rozprávať. Nepriateľstvo im vraj ide z očí. A naozaj, ani jeden z čičíkov sa neusmieval, len kopal a hádzal očami blesky po druhých. Na povrchu sa potom lepšie prizrela lietajúcim korytnačkám Kaba, ktoré menili farbu vždy, keď sa blížila ďalšia búrka. Občas ich bolo možné vidieť ako oddychujú na klobúkoch sloních húb, ale inak sa ich nemohla Lea dotknúť, lebo sú údajne jedovaté a stálo by ju to život.

Čudná planéta, pomyslela si astronautka, na každej doterajšej boli aj dobré aj zlé bytosti, iba tu je to ako v zlom filme. Ešte aj malé modré lienky hrýzli a tak jediné dobro na planéte bola Severina. Tá planéte Violet vládla pevnou rukou a Lea vôbec nechápala, prečo tu ostáva a neodletí na krajšie miesto. Severina ju pozvala na obrovskú hostinu, kde ich obsluhovali bytosti z celej planéty, ktoré sa im neodvážili ani do očí pozrieť. Keď ich jedlo a pitie unavilo, Severina si ľahla na ľavý bok a zaspala.

Nemôžu byť až takí strašní, povedala si Lea a odcupitala do kuchyne. Čosi vnútri jej vravelo, že svetu musíš veriť, aby svet mohol uveriť tebe. Pre istotu použila sedemdesiate siedme zaklínadlo, ktoré ju robilo neviditeľnou a bez obáv mohla ísť kam chce. „Tá striga ju oklamala,“ vravel jeden čičík druhému, kým rezali do šalátu niečo ako fialovú papriku, „že vraj dvojčatá, ha! Ešte pred týždňom na nás vystrkovala tie svoje rohy a bradavice a teraz je z nej rozprávkové dievčatko.“

„Neviem, ako jej to môže všetko zožrať,“ hneval sa druhý a oblizol si dlhým jazykom čelo, „zotročila si celú planétu a táto dobrá víla jej na to neprišla. Do konca života sa tu budeme plahočiť a plniť jej to nenažrané brucho.“

Nebudete, pomyslela si Lea a pre istotu zablúdila aj do iných kútov planéty. Všade to vyzeralo rovnako – smútok a hnev, ťažká drina a poníženie. Tak je to teda, povedala si čarodejníčka a zastala nad práve prebudenou „dvojičkou“. „Rakan panan anafar, ukáž mi hneď pravú tvár!“ vyslovila zaklínadlo a pred ňou v tom momente stála škrata nevídaná, presne ako ju opísali čičíkovia. „Takže my sme vesmírne sestry? To som teda dopadla. Podľa zákona spravodlivosti číslo deväť zbierky kozmických pravidiel ťa odsudzujem na večné vyhnanstvo z tejto planéty. Panan bafar enefeč, nech si odtiaľ v letku preč!“

Darmo sa zlá striga krútila, škriekala a horekovala, kúzlo ju šmarilo o dve planéty ďalej, na mesiac, kde nebolo nič, iba hviezdny prach, ktorý musela ďalších päťsto rokov za trest zametať. Lea sa skamarátila so všetkými tvormi, čo žili na Violete a pekne ich opísala vo svojom zošite. Za domácu úlohu dostala jednotku s hviezdičkou a babka jej napiekla tremelinkové koláče. Mňam.

„Až na tie koláče to celkom ujde, akoby nevedeli, že som na tremelinky alergická. Skôr kebruškovo-cincilonkovité, tie mám naozaj rada.“ V čarovízii momentálne nebolo nič zaujímavé, tak trochu upratala jaskyňu a vyvenčila oranžové strašidielko. Nad Slovenským rajom sa nakopili mraky a vyzeralo to na riadnu decembrovú chumelicu. Pre istotu skontrolovala vchod do stajne jednorožcov, na chlad sú veľmi háklivé, rýchlo sa prechladia a počas letu kýchajú ako divé.

Takto to išlo celý týždeň – čarovízia, zima, upratovanie, čarovízia, jedlo, vodopád a stále dookola. Lea si prezerala katalóg vílej módy 2017 a tešila sa, ako prekvapí všetkých na silvestrovskej veselici. V poštovej schránke sa objavovali novoročné priania, jedno za druhým, pri každom ďalšom pričarovanom spravila schránka cink a zatriasla sa. Už má toho tiež dosť, pomyslela si Lea, každý si musí na konci roka oddýchnuť, nielen ľudkovia. Stromček samozdob, ako si ho sama nazvala, skackal po jaskyni a tešil sa, čo všetko na seba navlečie. „Aj hviezdu, aj salónky aj girlandy.“ „Aj, aj, ajajaj,“ smiala sa mu Lea. Napriek tomu nebolo pod zemou až tak veselo ako na povrchu. Posledné tri dni snežilo a Leu neprišla pozrieť žiadna kamarátka, ktorá by ju zavolala na sánkovačku alebo guľovačku. „Prisámvačku, minulý rok sa išli všetky potrhať, aby mohli so mnou tráviť Vianoce a teraz nič. Sviatočná večera jej samej nechutila, zapla si čarovíziu a pozerala priamy prenos zo súťaže o Snehuliaka roka. Do finále sa dostal fínsky Gulainen, ruský Belkov Belkovič a čínsky Mrk Vo Nos. „Stále to isté, každý rok opakujú tie isté rozprávky aj súťaže.“ Šalát len tak pobabrala, dala si kakao a vtáčie mlieko, ale ani to jej nezlepšilo náladu. Čosi ju trápilo a muselo to ísť von. Všetko vyšlo najavo vo chvíli, keď si sadla k vianočnému stromčeku a postupne otvárala jeden darček za druhým. Vzadu bol neznámy balík, od hanby, že sa nepredstavil, sa červenal baliacim papierom. Keď ho oslobodila od stuhy čo ho zvierala, zjavil sa pred ňou biely zajačik, nie väčší ako snehová guľa. Na krku mal priviazaný list, v ktorom stálo: „Milá Lea! Mrzí ma, ako sme sa naposledy rozišli. Mala si pravdu, nemám ohŕňať nosom, keď ma niekam pozvú, lebo ma nabudúce nezavolajú nikam. Sedím doma, pod Kojšovskou hoľou a premýšľala som, či by si ku mne nezaletela. Zavolala som aj Kalpurniu a Brazoletku. Bude veselo. Na uzmierenie ti posielam tohto malého zajačika, ktorý nemá mamku a preto sa o neho treba dobre postarať. Meno mu vyber sama. Dúfam, že mi odpustíš a čoskoro sa uvidíme. Tvoja Kornélia.“

To čo nasledovalo, si môžete dobre predstaviť. Výskotu a jasotu bola plná jaskyňa, Lea na seba rýchlo navliekla zimnú súpravu, zajačika zabalila do košíka, kde mu ustlala deku, pribalila banán a šalátové listy a o chvíľu trielila do stajne za svojím obľúbeným jednorožcom Carlom, ktorý je stále v dobrej leteckej forme. Čo bolo ďalej? Kopec zábavy a dobrodružstiev. Ale o tom až niekedy nabudúce.

Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.