Skĺbiť profesionálnu, pracovnú rovinu so súkromnou, intímnou si vyžaduje množstvo energie. Umenie rovnováhy je o to ťažšie, ak človek pracuje v odvetví, ktorému spoločnosť nič neuľahčuje, práve naopak. Stanislava Chrobáková Repar vo svojich odborných i umeleckých textoch dlhodobo upozorňuje na existenčné problémy kultúry, na jej vytesnenie na okraj spoločnosti, do „sivej zóny“ nezáujmu kompetentných inštitúcií a ľudí. Autobiografická kniha Balans (2020), ktorá vznikla počas autorkinho pobytu vo Fínsku, opäť poodhaľuje nepriaznivé podmienky, v akých sa na Slovensku (ale i v Slovinsku) robí nezávislá (štátom nezriaďovaná) kultúra.
Kompozične je kniha zložená z dvoch striedajúcich sa pásiem; Epistolae tvoria reflexívne ladené denníkové zápisky z rokov 2012 – 2015, z obdobia, keď autorka pôsobila v slovinskom vydavateľstve; Torzá, texty z rokov 2018 – 2019, predstavujú poetické fragmenty, sondy so sklonom k lyrizácii a asociatívnosti myslenia, ktoré sú reakciou na fotografické zábery okien vo Fínsku. V oboch pásmach sa do popredia dostáva najmä problém kultúry, napr. jej mylné zamieňanie za „bezduchú zábavu“, teda za to, „čo ťa duševne mrzačí, namiesto aby ťa pozdvihovalo. Čo hrá s falošnými kartami a je len pozlátka. Čo človeka (konzumenta zábavy!) odsudzuje do polohy pasívneho štatistu a jeho ľudský horizont vôbec nerozvíja. Čo je len výsledkom top-rebríčkov a trhových záujmov, ale s kultúrou a tvorivosťou nemá nič spoločné. Bohužiaľ, vlastné vedomie o kultúre sme si celkom rozložili a kultúru stotožnili so zábavou a relaxom. Lenže aj na kultúre treba pracovať.“ (s. 29). Autorka do opozície k lacnej zábave kladie kultúru v pravom zmysle slova, akési „škaredé káčatko“, ktoré „dnes vlastne nikto nechce, hoci len ono a práve ono predstavuje spomínanú živú kultúru; (…) Iba v nej sa uplatňujú kritériá, ktoré sú v prvom rade estetické a kultúrne.“ (s. 31). Priamo, kriticky a ostrým tónom uvažuje o prevládajúcom egocentrizme a materializme v spoločnosti, ktorá „vysoké“ umenie uchopuje ako niečo nepodstatné, nepotrebné, nehodné dostatočnej finančnej podpory i hlbšieho záujmu; na druhej strane sa čoraz častejšie uprednostňuje rýchla a lacná zábava pre čo najširšie publikum (čím menej aktivity a nutnosti myslieť, tým lepšie), s čím autorka nesúhlasí, pretože práve kultúra je to, čo kultivuje ľudí (a v konečnom dôsledku civilizáciu ako takú).
Stanislava Chrobáková Repar nevedie polemiku so spoločnosťou len v abstraktnej, odosobnenej rovine; tému boja za prežitie v oblasti kultúry konkretizuje reálnymi ľuďmi, ktorí sú „bez riadneho zamestnania a s minimálnymi alebo nijakými sociálnymi istotami.“ (s. 120). Protagonistom textov je tak „prekariát“, spoločenská trieda všetkých „prekérne pracujúcich, tzv. prekariánov, sociálne zraniteľných a nechránených,“ (s. 120).
Súčasťou „prekariátu“ je i sama autorka (spisovateľka, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa, editorka, vydavateľka atď.); verejnú líniu textov zintímňuje permanentná prítomnosť osobnej roviny výpovede, zdieľanie vlastných existenčných (nedostatok financií, neistá práca), ale aj existenciálnych problémov. Ku kultúre sa tak pridávajú témy hľadania domova, pretvárky neprajných kolegýň v práci, strachu o starnúcu matku a synovu budúcnosť, obavy z odcudzenia, manželskej i osobnej krízy.
Hranice medzi osobným a verejným priestorom sa v textoch stierajú, oddeliť ich je takmer nemožné. Zdanlivo nezlúčiteľné línie autorka presvedčivo spája opakujúcimi sa motívmi okna (dverí, rámu, hraníc) a balansu (rovnováhy, miery). Zatiaľ čo pohľady z/do okien a dverí kladú pred nás výzvu na akciu (prekročiť pomyselné hranice), početné odkazy na ústredný motív balansu zdôrazňujú nevyhnutnosť dosiahnutia miery: „Najdôležitejšia sa mi zdá byť, v podstate vo všetkom, miera. Čo nie je to isté ako norma. Nikdy nie je raz navždy daná, vždy znova závisí od situácie a jej citlivého odhadu. Nie je toto základná abeceda života? Rešpektujeme ju dostatočne?“ (s. 11 – 12). Balansovanie je dosahovanie stavu vyrovnanosti medzi rozlične pôsobiacimi silami; či už ide o zamestnanie (vedieť si nabrať toľko povinností, koľko unesieme), osobný život (každý vzťah si vyžaduje istú mieru rovnováhy) alebo spolufungovanie oboch rovín, autorka upozorňuje na to, že udržiavanie balansu je nikdy nekončiaci sa proces. Náročnosť vlastného hľadania rovnováhy autorka v textoch nezahmlieva, po dlhšom období únavy a rezignácie sa jej nakoniec podarí dopracovať „k istému „oslobodeniu“ od tej nešťastnej zlatej klietky kultúrnych investícií. Ľahšie sa mi dýcha, keď sa tak veľmi nerozdávam a trvám na svojej hodnote.“ (s. 196).
Ťaživé, „veľké“ témy sa v knihe prepletajú s obrazmi úsmevných banalít, každodenných strastí a radostí; prekvapivá okupácia kúpeľne mravcami alebo tajné návštevy internetového portálu Sashe s hand-made výrobkami od výmyslu sveta celkovú atmosféru frustrácie odľahčujú, poľudšťujú. Rovnako výlety do prírody, prvý sneh či milý email dokážu niekedy život presvetliť natoľko, že sa rozprávačka/autorka aspoň na chvíľu uvoľní a povie si: „Nech to para tlačí!“ (s. 70). Oproti kritickým pasážam, ktoré sú písané intenzívne, dynamicky a so zápalom, na miestach s podobnými témami dochádza k uvoľneniu, k pokojnejšiemu a pomalšiemu plynutiu rozprávania (podobne je to pri rôznych úvahách, zamysleniach).
Balans je knihou odhaľujúcou, otvára okno do skutočnej kultúry. Umožňuje nám nahliadnuť do zle nastavených spoločenských mechanizmov, pochopiť situáciu ľudí pracujúcich bez istôt, zamyslieť sa nad významom kultúry/umenia v našom živote. Zároveň však do istej miery odkrýva aj život a myslenie ženy/spisovateľky, ktorá sa nebojí s čitateľmi podeliť o úskalia vlastného hľadania balansu a znepokojivé uvedomenie si, že „sme ustavične tak veľmi zaneprázdnení, takí zavalení robotou a vlastným sebamanažovaním v záujme vyžitia a prežitia, že paradoxne nemáme čas na život – a žijeme ho len úchytkom.“ (s. 159).
Stanislava Chrobáková Repar
Balans
Literárne informačné centrum, 2020
Martina Buzinkaiová je doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove a literárnou kritičkou.
