Martina Horňáková: Päťdesiat odtieňov románu

Čítať o čítaní je pre milovníka kníh absolútne dobrodružstvo. Sama ich vyslovene vyhľadávam, pretože mi umožňujú zdieľať radosť z písaného slova s mnohými inými ľuďmi naprieč stáročiami. Občas mi dokonca pripadajú ako platonické príbehy lásky. Myslím, že je veľmi jednoduché si čítanie o čítaní zidealizovať, avšak je náročné o ňom dobre písať.

Nemecký literárny vedec, filozof a historik Stefan Bollman sa do hĺbky zaoberá fenoménom čítania z pohľadu žien. A práve túto tému rozpracoval vo viacerých publikáciách. Mne sa do rúk dostal jeho tretí počin Ženy a knihy – Vášeň s následky, ktorý vydal Host v roku 2015. Opis knihy sľubuje panorámu príbehov ženských čitateliek naprieč storočiami s dôrazom na ich vzťah k čítaniu. A v ich vnímaní literatúry sa v podstate zrkadlí obraz ich vlastnej doby a spoločenských možností.

Presnejšie možno túto knižku charakterizovať ako akýsi širší spoločenskovedný pohľad na vývin románu. Bollmann začína v 18. storočí a postupne sa chronologicky prepracúva do súčasnosti. Protagonistkami však nie sú len historické osobnosti ako Jane Austenová alebo Marilyn Monroe, ale i románové postavy (napríklad Ema Bovaryová). Vystupujú tu ale aj muži, ktorých diela sa zameriavali na ženské čitateľky alebo u nich získali veľkú popularitu (Friedrich Klopstock či James Joyce). V kapitole o fanfiction konkrétni ľudia ustupujú do pozadia pred opisom samotného fenoménu písaného dominantne ženami (je škoda, že si autor nedal tú námahu vystopovať okolnosti písania konkrétnej fanfiction!). Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že Bollmannovou snahou je odhaliť akúsi červenú niť tiahnucu sa literárnou históriou, ktorá by nám napovedala viac o osobnom prežívaní literatúry z perspektívy žien.

Jedným z cieľov tejto knihy je vyplniť určité medzery, a to predovšetkým v mainstreamovom vedomí. Nemusí ani padnúť slovo feminizmus, aby sme si mohli priznať, že o ženách spisovateľkách sa toho zo školských osnov veľa nenaučíme. Navyše je sympatické, že Bollmann sa nezameriava na hodnotenie kvality diel, nerozlišuje medzi populárnym a umeleckým/kanonickým. Neobchádza ani žánre veľmi často škatuľkované ako „podradné“, teda fantastiku alebo ľúbostné romány. Zaujíma sa o akékoľvek texty, ktoré mohli byť významné pre ženy ako autorky či publikum. Toto mu značne uvoľňuje ruky, aby mohol ponúknuť vlastnú interpretáciu toho, čo pre nich čítanie znamenalo v rôznych dejinných obdobiach. V tomto smere totiž platí, že aj zdanlivo banálne zmeny či úspechy mali na pocit slobody u jednotlivých žien hlboký vplyv. Bollmannov výskum taktiež ukazuje, ako boli tzv. „ženské knihy“ automaticky recenzentmi či dobovou literárnou vedou odkladané bokom, pretože vzhľadom na svojho typického príjemcu neboli hodné dostať sa na úroveň skutočného umeleckého diela. Nakoniec i samotný termín „ženské knihy“ bol vynájdený k značnej nechuti autoriek, ktoré mal zhŕňať do akéhosi bezpečného žánru spoločensky nezávažnej literatúry.

Dejiny vzťahu žien ku knihám sú teda hlavne veľkým príbehom o ambíciách. Snaha o praktické či cnostné konanie v nich vyúsťuje k rozširovaniu si čitateľských možností a sebareflexii skrz písanie samotné. Patrí do nich však i každodenný eskapizmus z nudného či náročného bežného života. Na druhej strane je čítanie aj príležitosťou konfrontovať sa s novými myšlienkami. Písanie slúži aj ako priestor na pomenovanie neznámych a diskomfortných zákutí ľudského podvedomia. Zároveň však obracia ženu k akcii, je nástrojom na pomenovanie konkrétnych problémov a vyzýva k angažovaniu sa vo verejných veciach. Ukazuje sa, že ženy si už pre seba navzájom písali obrovské množstvo kníh. Najzaujímavejšie kapitoly odhaľujú dianie v pozadí literárnych dejín – menej známu priekopnícku recenzentskú, kníkupeckú či vydavateľskú činnosť. Inými slovami, Bollmann sa snaží postihnúť každý spôsob, akým si ženy postupne budovali vlastné autonómne miesto na literárnej scéne („vlastnú izbu“ Virginie Woolfovej). V závere sa dokonca dostáva k prekonávaniu hraníc samotného autorstva.

Kniha je napísaná príbehovou formou, čo veľmi pomáha vtiahnuť čitateľa do opisovanej reality. Najlepšie tak fungujú kapitoly s ústrednou postavou konkrétnej čitateľky. Bolmann je v tomto smere naozaj pútavým rozprávačom. Ak sa však venuje opisom fenoménu fanfiction alebo skladá kapitolu z príbehov viacerých autoriek, tempo knihy viazne. I napriek príjemnej esejistickej forme písania ide skôr o slabšie, menej zaujímavé texty. Môže zamrzieť, že niektoré historické postavy (napríklad Kate Chopin) nedostali viac priestoru. Diskutabilnejšie je tiež autorovo hodnotenie súčasnosti: pôsobí trochu naivne, keď sa snaží podrobne opísať tak mediálne preexponovaný fenomén ako E. L. James a jej problematickú trilógiu, ktorá je evidentne v šedej zóne, nielen čo sa týka samotného autorstva. Povedala by som, že na jej objektívne posúdenie je ešte príliš skoro. Liberálne založení čitatelia okrem toho asi nebudú úplne spokojní s jeho paralelou Fifty shades k románom 18. storočia a roly ženy ako úspešnej vykupiteľky muža.

Ženy a knihy rozhodne nie sú vyčerpávajúcim vkladom do širšej konverzácie o ženách v literatúre. Nemožno im však uprieť šarm a príjemnú prístupnú formu zacielenú skôr na menej rozhľadeného čitateľa. Stefanovi Bollmannovi sa podarilo na túto tému nahliadnuť zo šikovne zvoleného širšieho uhlu. Rešpektuje pritom fakt, že stať sa kritickým čitateľom vyžaduje čas a snahu prečítať sa od menej kvalitných kníh k tomu nadčasovému. Práve mnohé „zlé“ knihy pre ženy predstavovali drobné kroky na ceste k plnohodnotnejšej tvorbe a kvalitnejšiemu výberu literatúry. Pomáhali im vybrúsiť si svoju schopnosť presnejšie zachytiť vlastné vnímanie života a následne meniť to konvenčné na niečo funkčné. Ženy a knihy nám cez jednotlivé osobné príbehy ponúkajú možnosť sami pre seba prehodnotiť to, prečo sa nám prívlastky „ženské“ a „poklesnuté“ alebo „banálne“ intuitívne spájajú do synoným. A nakoniec sa známymi čitateľkami môžeme inšpirovať a zamyslieť sa nad obsahom vlastného čítania. Dávame priestor aj knihám, ktoré by sme inak odsúdili podľa obalu?

Stefran Bollmann
Ženy a knihy
Preložila Nina Fojtů
Host, 2015