Súčasťou čara mainstreamovej detektívky ako žánru je nepochybne naplnenie spravodlivosti. Dôkazy do seba logicky zapadnú, kruh sa uzavrie a čitateľ môže pocítiť uspokojenie z toho, že aspoň ten fiktívny svet sa stal lepším miestom. Práve táto lineárnosť však môže vyvolávať dojem umelosti a niet divu, že mnohí autori hľadajú spôsoby, akým detektívku ozvláštniť.
Jess Kiddová vo svojom debutovom románe Živel rozpráva v podstate úplne banálny príbeh nevyriešenej vraždy v izolovanej komunite vymysleného írskeho mestečka Mulderrig. Mladá nevydatá žena otehotnela s neznámym mužom a svoje materstvo hrdo a verejne prežíva, čo bol v 50. rokoch pre provinčnú spoločnosť trošku problém. Niet sa čo diviť, že daná slečna zo svojho rodného mesta zmizla, čím uľavila svojim slušným spoluobčanom. Že neodišla autobusom preč, ale rovno na večnosť sa dozvie iba čitateľ priamo v úvodnej kapitole. Tá je síce dosť násilná, no v žiadnom prípadne prvoplánovým spôsobom. Paradoxne šokuje skôr prvkami nežnosti votkanými do opisov brutálneho činu.
Pravdivá verzia udalostí si na dôkladné preverenie počká dvadsaťšesť rokov, keď do Mulderrigu prichádza znepokojivo príťažlivý cudzinec Mahony. Z tohto pána sa, samozrejme, vykľuje syn zavraždenej, odhodlaný dopátrať sa skutočnosti. Jeho jedinou indíciou je pritom odkaz na starej fotografii, ktorý ho ubezpečuje o tom, že ho matka milovala. V minulom čase.
Právoplatne by sme od takto vystavanej zápletky čakali, že sa spustí hľadanie dôkazov, možno akcia v utajení. Mahony sa však namiesto toho nechá obsadiť do lokálnej amatérskej produkcie divadelnej hry J. M. Syngea v réžii svojráznej pani Cauleyovej. Tá túto príležitosť, ostatne ako správny pomocník „detektíva“, využije na vedenie absolútne indiskrétnych výsluchov. K spolupráci sa pridá zopár akčných a klebiet znalých miestnych dám, vďaka čomu sa z celej veci stáva celospoločenská aféra.
Je to však len pani Cauleyová, ktorá asi vďaka svojej excentrickej povahe dokáže podporiť Mahonyho tajnú metódu riešenia zločinu – jeho schopnosť vidieť duchov. Nebožtíci sa objavujú v príbehu náhodne, splývajú s ním úplne prirodzene ako kulisa i hýbateľ deja. Ich schopnosť komunikovať je však limitovaná a napriek tomu, že nám Kiddová príliš neodhaľuje detaily tohto ich záhrobného fungovania, ich existencia a spôsoby sú inteligentne premyslené. „Mrtví… jsou jenom ozvěny příběhů vlastního života a zní špatně: prdelí napřed. Jsou obrazce na zavřených očních víčkách potom, co se odvrátíte od zdroje světla. Jsou dvakrát exponované filmy. Nejsou tu doopravdy, a tak pro ně příčina a důsledek nic neznamenají.“ (s. 174). Svet Živlu je teda schválne podivínskym a oduševneným miestom. Kiddová v tvorbe tohto priestoru neobchádza ani írsky folklór s jeho nadprirodzenými javmi v podobe posvätných prameňov či rôznych znamení prírodných úkazov alebo zmien počasia. Odhalenie každého dôkazu či indície sprevádza nejaký z týchto javov, ktoré ľudia v Mulderrigu vnímajú priamo fyzicky, ale nevedia si ho vysvetliť, prípadne sa rozhodnú ho ignorovať.
Túto knihu teda nemusíme čítať len ako vydarenú žánrovku plnú čudáckych postáv, ktorá v sebe pre ozvláštnenie spája prvky magického realizmu a gotického románu. V Živle nájdeme i dostatok intertextuálnych narážok. Toto dielo si je vedomé svojej literárnosti a nebojí sa si z nej občas i vystreliť: „Je všeobecně uznávanou pravdou, že když se mrtví snaží na něco si vzpomenout, živí se ještě usilovněji snaží na to zapomenout.“ (s. 171). Samozrejme, narazíme i na pár pomerne obligátnych odkazov na detektívku ako žáner: „Paní Cauleyová… vypadáte líp než doktor Watson“ (s. 112). Zaujímavý je ale i odkaz na Syngeovu provokatívnu divadelnú hru o mužovi, ktorý sa chváli vraždou vlastného otca. Toto dielo bolo v svojej dobe nielen kontroverzné svojím námetom, ale i chválené za autorov poetický prístup k jazyku.
V knihe sa krásne spája tradičné s nekonvenčným na úrovni textu i významu. Podobne ako je slobodná matka úkazom v mentálnom svete tradičných írskych katolíkov, tak i fantastické motívy narúšajú štruktúru typickej detektívky. Kiddová sa podobne nevyhýba spájaniu komického a surového, nehumánneho. V rámci niekoľkých strán čitateľ môže zažiť opis škaredo mokvajúcej rany na hlave mŕtveho dievčatka a situácie, keď stará pani dáva najavo svoj názor na nedeľnú kázeň v kostole veselým bzd
ením. Násilie a komediálne prvky sa navzájom vyvažujú, čo paradoxne pridáva tejto knihe na realistickom vyznení. Akoby autorka nechcela vynechať okrem ťažkých tém ani to banálne, absurdné a každodenné.
To, čo jej umožňuje držať protiklady po hromade je práve jej verbálna šikovnosť, skvelý zmysel pre humor a iróniu. Pri čítaní má človek pocit, že autorka vie, čo robí, že slová váži, že sa hraje s ich významom i zvukomaľbou. „Přes den Mulderrig vypadá slušně, jako solidní mamina s tlustými kotníky oblečená do záplatovaných polí. Ale v noci, když spočívá pod měsícem, se mění ve vyšňořenou cikánku s prsteny a náramky z pozůstatků dávnověkých kruhových tvrzí. A měsíc na ni shlíží s úsměvem, vykresluje temné vlny lesa a osvětluje zahnutý hřbet řeky až po zátoku.“ (s. 104) Kiddová sa v rozhovoroch vyjadrila, že počas písania číta výhradne poéziu, ktorá má vo všeobecnosti na jej tvorbu veľký vplyv. Citlivý a až na pár výnimiek vynikajúci preklad Romana Tilcera pomáha jej poetike vyniknúť aj v češtine.
Dá sa povedať, že Živel je presne ten typ knihy, ktorý ma potenciál niečím zaujať čitateľa umeleckej i žánrovej literatúry. Jess Kiddová sa snaží priniesť niečo z oboch svetov a jej dielo nepochybne ukáže viac kvalít i pri opakovanom čítaní. Samotná recenzentka si uvedomuje, že na opísanie všetkých podnetov, ktoré v nej text vyvolal, jednoducho nemá priestor. Iste, je možné prvoplánovo vnímať knihu ako nevšednú detektívku s elementmi fantastiky a užiť si to. Avšak takéto čítanie by mohlo byť v istom smere asi frustrujúce. Autorka úplne nepospája všetky indície, prípadne nedá prehovoriť všetkým zosnulým, ktorých svedectvo by sa hlavnému hrdinovi najviac hodilo. Mnoho vecí teda necháva na pozorného čitateľa.
Kiddovú hlavne zaujíma, ako zločin zapadá do povahy mesta, ako sa s otvorením „nevhodných“ tém neplánovaného tehotenstva, manželskej nevery či partnerského násilia vyrovnávajú jeho obyvatelia a čo to o nich vypovedá. Nadprirodzeno je len telesným sprítomnením rúcajúcich sa lží a do podvedomia vytesnených tajomstiev. Voči zvláštnym javom sú obyvatelia Mulderrigu často bezmocní a musia nejako jednať. Kiddovej fantastično podčiarkuje fakt, že podobne funguje i vina a hanba – ťažko ich niekedy uchopiť, ale konanie človeka motivujú veľmi intenzívne. Preto by bola veľká škoda, keby kniha z takýmto presahom zapadla na polici kníhkupectiev či knižníc.
Jess Kiddová
Živel
Preložil Roman Tilcer
HOST, 2017
Martina Horňáková (1988) začala štúdium slovakistiky a anglistiky na UPJŠ v Košiciach a dokončila ho na MUNI v Brne. V práci síce lúšti programovacie jazyky, ale chuť čítať a analyzovať ju neprešla. Okrem literatúry ju baví popkultúra, brknanie na gitare a kaligrafia.
