Medzinárodný expres číslo 22 preváža sovietskych vojakov z Moskvy do Milovíc, centra okupačnej alebo spriatelenej armády, podľa toho, či sa o týchto vojakoch rozprávajú ľudia doma alebo na verejnosti. Sedemnásť vozňový kolos, ktorý sa nezmestí na žiadny normálny perón, ťahajú dve bobiny, spoľahlivé legendy, vyrobené ešte v päťdesiatych rokoch. Nekonečná húsenica prichádza na stanicu minútu pred polnocou. Odchod z Košíc je grafikonom stanovený na 0.23 h. Na vlakovej bobine, lokomotíve, radenej vo vlaku ako druhej, vystrieda čierňanského rušňovodiča rušňovodič žilinský. Na príprahovej bobine, teda prvej mašinke, sa vymenia Košičania. Jednému šichta končí, druhému začína. Ten druhý, kurevník Ďusi Cassay, si dnes vedie so sebou posilu, kandidáta na cestovnom zácviku. Vlak z Čopu sprevádza vlakvedúci Zoltán Pongó so sprievodkyňou Tünde Banyacskyovou.
„V Poprade som pri tebe, Cica,“ žmurkne Ďusi na Tünde, capne ju po zadku a vystúpa po schodíkoch na príprahovú bobinu. Prvým nástupišťom zahvízda píšťalka výpravcu. Je O.23 h. „Odchod,“ zvolá Ďusi Cassay na Tomáša, vytiahne okienko a sadá si na stoličku pomocníka. Kandidát rušňovodiča zaradí smer, povolí prídavnú brzdu a pomaly začína otáčať kolesom riadiaceho kontroléra. Pridáva sa aj vlaková bobina. Expres číslo 22 majestátne odchádza.
„Hlavne sa nehraj s brzdičom. Tie ruské humná chytajú na poslednú chvíľu,“ inštruuje Ďusi Cassay svojho zácvikára, aj keď vie, že by nemusel. Tomáš sa tútorovi pochválil, že už dlhšiu dobu chodí vo voľne na nočné šichty k Ďuribáčimu, čo je zárukou skutočnej kvality. Tomáš sa napriek tomu cíti neistý. Ďuribáči ruské rýchliky v turnuse nemá. Tomáš vie, že tieto vagóny sa pri brzdení správajú inak ako normálne vozne. Ak sa rušňovodič rozhodne, že bude brzdiť, tak bude brzdiť. Pri následnom povolení bŕzd sa ruské brzdy povolia celkom a opätovné brzdenie je možné až po určitom čase. Mladý kandidát to nemá vyskúšané, preto je nervózny.
Sovietskymi expresmi sa veľa nebrzdí, po celej trase majú zelenú uličku. Mimoriadne zastavenie sovietkeho expresu je naozaj mimoriadne a väčšinou smrdí problémami. Najbližšou zastávkou vlaku Ex 22 je stanica Poprad – Tatry. Tomáš roztiahol vlak na stovku a potom, tak ako ho to učil Ďuribáči, chce v rámci dynamickej skúšky brzdy znížiť rýchlosť na sedemdesiat. Vypustí z priebežného potrubia najprv pol baru, potom celý. Chvíľu sa nedeje nič. Brzdy napokon chytajú a držia ako divé. „Povoľ, kurva. Celkom,“ zastoná Cassay. Tomáša oblieva pot. Ak teraz zastavia, bude to hanba, akú ešte nezažil. Cassay príde o prémie a bude ostatným rýchlikárom na posmech. Určite ho teraz vyhodí od kontroléra a celú zmenu mu bude nadávať. Načo len vypúšťal z priebežného potrubia celý bar? Brzdy povolili, ale rýchlosť vlaku klesla na 30 km/h, čoho si musel isto každý všimnúť. „Počkaj ešte pol minúty, až potom choď znova na stupne. Ale v Poprade daj bacha. Ak zastavíme v polovičke peróna, Rusi na nás vybehnú so sapíkmi. Žartujem,“ rehoce sa Cassay a buchnátom po Tomášovom chrbte považuje udalosť s nevydareným brzdením za uzavretú.
„Čo povieš na Tündeine prsia? Na lajdáky. Na čuči,“ pýta sa kurevník Cassay Tomáša, keď už je rýchlosť dvadsaťdvojky opäť na stovke. Tomáš myká plecom. Urastená sprievodkyňa je neprehliadnuteľná, mladíkom ale momentálne lomcuje iné vzrušenie. „Takéto má bradavky. Takéto! Prisahám,“ prisahá Cassay a pozerá na Tomáša cez kruh vytvorený palcami a ukazovákmi svojich rúk. Pri vchádzaní na popradský perón sa asi celými Vysokými Tatrami ozýva rachot Tomášovho srdca. „Si jednotka,“ uštedruje Cassay Tomášovi ďalší buchnát, „vidíme sa v Žiline,“ otvára dvere, skáče z rušňa a mizne v útrobách nočného rýchlika. Zastavenie v Liptovskom Mikuláši dopadá rovnako ako to v Poprade, možnože aj o čosi lepšie. Tomáš si pripadá ako kráľ. Určite je na neho hrdý aj Ďusi Cassay a možno aj sprievodkyňa Tünde.
Po rozjazde z Liptovského Mikuláša sa Tomáš kochá odrazom mesiaca v Liptovskej Mare. Mesiac má kruhovitý tvar. Pripomína bradavku prsníka. Teda, ak sa človek trochu snaží. Oranžový mesiac pripomína aj návesť Výstraha. Výstraha? Na návestnom opakovači na stanovišti rušňa svieti oranžová. To znamená, že aj na najbližšom návestidle bude svietiť oranžová. Ak je na predzvesti do výhybne Paludza Výstraha, na vchodovom návestidle bude návesť Stoj. Prečo je na vchodovom návestidle do výhybne Paludza návesť Stoj? Prečo je bezvýznamná výhybňa Paludza pre medzinárodný expres číslo 22 nepriechodná? Zbytočné otázky hatajú Tomášovi myseľ. Najvyšší čas brzdiť. Hanba, nehanba, vypúšťa odrazu jeden bar. Vzápätí si uvedomí, že urobil chybu, vlak o chvíľu zastaví niekde v poli. Tomáš sa snaží chybu napraviť a brzdič prestavuje do plniacej polohy. Súprava prudko spomaľuje, no brzdy konečne povoľujú. Ručička rýchlomera sa ustaľuje na dvadsiatke. Výborne, teší sa Tomáš. Na návestnom opakovači svieti červená, čo znamená, že aj na vchodom návestidle do Paludze je červená. O chvíľu bude mať návestidlo na dohľad. Dvadsiatkou sa k nemu dogúľa a v pohode zastaví. Vchodové návestidlo v polohe Stoj sa blíži. Tomáš vypúšťa pol baru. Brzdy nereagujú. Nervózny kandidát vypúšťa celý bar. Nič. Hádže rýchlobrzdu. Vlak Ex 22 prechádza okolo návetidla v polohe Stoj. Návestidlo míňajú ešte tri vozne. Táto nehodová udalosť má označenie B 2 a vyšetruje sa ako každá iná nehoda. Ak sa však týka vlaku, ktorý je plný sovietskych vojakov, je to predsa len iná nehoda.
„A teraz vám poviem moju stručnú verziu,“ pripaľuje si ďalšiu marsku vedúci prevádzky košického depa inžinier Džurbala. „Zatiaľ čo rušňovodič vlaku Ex 22 trtká v súprave sprievodkyňu, kandidát na zácviku sa na stanovišti rušňa prizerá, ako vlak prechádza okolo vchodového návestidla v polohe Stoj.“ Tomáš aj Cassay mlčia. Svoje verzie, každý zvlášť a každý trochu inak, predniesli vedúcemu prevádzky pred chvíľou. „Aj keby som vás chcel potrestať,“ šlukuje Džurbala marsku, „nemôžem, pretože nehoda je ututlaná. Nestala sa. Dvadsaťdvojka zastavila v Paludzi kvôli odfuknutému VZ na rušni a všetky návestidlá boli po celý čas v polohe Voľno. Že v polohe Voľno neboli, viete len vy dvaja, ja a ten výpravca. Máte šťastie, že je to synovec náčelníka Prevádzkového oddielu Žilina. Vlastne, všetci máme šťastie. Chlapčisko zaspal, nepostavil rýchliku vlakovú cestu a zobudil sa, až keď ste švihli návestidlo. Máme šťastie. Odchod.“
„Vraj ste švihli s ruským rýchlikom návestidlo,“ pýta sa v šatni medzi plechovými skrinkami Tomáša ujo Dušan „O tom nič neviem,“ odpovedá zamrznutý Tomáš. „Naozaj?“ „Naozaj,“ opakuje Tomáš a cíti, že je nahý. „Dobre. Keď nevieš, nevieš. Hlavne, aby o tom nevedel Džurbala. Pretože, ak o tom nevie Džurbala, tak o tom nevie nikto,“ filozofuje Dušan, „ale na Cassaya si dávaj pozor, skáče na každú sliepku. „Nie som sliepka, mal by som byť v bezpečí,“ zarachotí Tomáš plechovou skrinkou a upaľuje kade ľahšie. Musí prejsť celou šatňou, schodiskom, koľajiskom, mostíkom a zasa koľajiskom, vyjsť z depa ako z nory a vojsť do mesta ako do fujavice, ktorá bičuje bezbranné telo zvedavými očami ako výstrelmi z brokovnice. Je stále nahý.
Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.