(ukážky z pripravovanej knihy)
Rozprávka prostredníctvom na seba nadväzujúcich básní rozpráva príbeh samotárskeho psa Moka, ktorý je chromý a má len jedno oko. Žije v ústraní od ľudí a iných zvierat, pretože pre svoj hendikep je častým terčom výsmechu, odporu, či strachu. Jedného dňa Moko stretne malého chlapca Viliho. Ten sa spočiatku rovnako, ako iné deti, zdráha priblížiť k podivne vyzerajúcemu tvorovi, nakoniec však detská zvedavosť zvíťazí a zo psíka a chlapca sa stanú kamaráti. Pes sa chlapcovi zdôverí, že si hľadá nové oko, pretože ho samota už nebaví. Tak sa začína dobrodružná cesta hľadania nového oka, počas ktorej dieťa a pes stretnú viaceré “iné, podivné“ bytosti. Obaja sa učia, že z toho, čo je iné, ako my sami, nemusíme mať strach. Že dobro a krása vychádzajú odinakiaľ.
Vznik publikácie podporil štipendijným programom Fond na podporu umenia. Kniha by mala vyjsť v roku 2020.
Dobré ráno
Ďaleko od všetkých ľudí,
kúsok vpravo za mestom,
nadránom sa psíča budí,
obzerá sa neisto.
Slnko šteklí stromom vlasy,
ešte trochu ospalé,
šteňa pritom nechtiac, asi,
klepne lúčom po hlave.
Labkou pretrie jedno oko,
ktoré zľahka otvoril.
Zobudil sa psíček Moko,
nie je mu to po vôli.
Treba vstávať, milý Moko,
hor sa rýchlo do sveta!
Rozbehni sa vlastným krokom,
sýkorka tiež odlieta.
-Už som hore, vraví psíček,
-na cestu sa vypravím,
-ďakujem ti za budíček,
čakajú ma prípravy.
Do batohu zbaliť mapu,
kompas, deku, granule.
Pobrať sa tam, kde ho chápu,
zabudnúť dni minulé.
Dvíha Moko tmavé labky
ktovie, kam ho zavedú,
zabudnúť chce na úškľabky
hlavne rýchlo, dopredu!
Pes Moko
Býva u nás takým zvykom,
dávať mená všetkým psíkom.
Tento chlpáč premilý,
za Moka ho krstili.
Moko zažil ťažké časy,
tým vás ale nejdem strašiť.
Zvykol to byť psíček pyšný,
teraz ho však čosi trýzni.
Nevie, kde má svoje oko.
Tým sa trápi milý Moko.
Bez oka je život sivý,
každý naňho zíza, civí.
Akoby to bolo málo,
ešte čosi sa mu stalo.
Jedna labka slabo kríva,
kto sa už má na to dívať!
Deti sa mu smiali stále,
pred nimi sa skrýval v tráve.
Dospelí sa ho zas báli,
vždy keď mohli, preč ho hnali.
Volali ho Chromým Mokom,
Smiešnym psíkom s jedným okom.
Samé slová nemilé,
pochopíš, keď zažiješ.
Býval radšej mimo ľudí,
časom to však začne nudiť.
Pes či človek je to tak,
potrebuje svorku, však?
O priateľstve
Moko chcel vždy kamaráta,
ktorý by s ním mraky rátal.
Ľahnúť spolu do trávy
či podnikať výpravy.
Barančekom z vaty mávať
pozri tento, je jak zajac!
Kúsok vedľa pláva líška,
macko, čo sa včelám líška.
Stavať mlyny na potoku
Drevom spevniť brehy zboku
Potom v lese bežať húštím
Nebáť sa a čary vpustiť
Hľadať poklad v divých kríkoch
Pozdraviť sa trpaslíkom
Kebyže mal kamarátku
Kúpil by jej hrušku sladkú
Bádať v meste, strieľať z luku
smiali by sa do popuku
Behali by kade-tade
Chytali motýle v sade
Priateľ ti vždy podá ruku
Zahryzne ti do nanuku
Zato zase dá ti trošku
odhryznúť zo svojho rožku
Avšak teraz trochu vážne
Bez priateľov život viazne
Priateľ býva silným štítom
Proti zlu bojuje citom
Preto Moko kamaráta
čaká a už týždne ráta
kedy sa už kdesi zjaví
malý Vili, chlapček plavý
Vili
-Mami, mami, kúp mi psíka!
Kričí chlapec maličký
Pred zrkadlom stojí, híka
Dostal nové farbičky
Berie prvú, je jak káva
kreslí psíča strapaté,
oči, uši, ňufák, hlava
gučky srsti chlpatej
Modrá farba pôjde na chvost
ružová zas na labky
farbí zviera jedna radosť
vystaví ho u babky.
Tá je totiž tajný parťák
jeho lásky ku psíkom
pomáha mu snívať a tak
chodia venčiť mopslíkov.
– Táto téma nie je dobrá,
zahriakne ho mamička,
– povedali sme si stokrát
že nie je čas na psíčka.
– V paneláku by sa trápil,
veď pes patrí do domu,
tu by jeho mláčky, tlapy,
narobili pohromu.
– Pes nie je vec, ani hračka,
pokračuje zmierlivo,
venčiť ho je zaberačka,
drahé je aj krmivo.
Pohladká mu mamka líčko,
postrapatí po vlasoch
– Nebuď smutný, Vililíčko,
kúpiš si raz psíkov troch.
Vili smutne balí veci,
tak nič!, ide do škôlky,
prečo sú vždy proti všetci,
to bol pokus niekoľký.
Viliho supervlastnosť
Stalo sa to jedno ráno,
nebol to žart, ani sen,
verte mu to, veru áno,
zrazu všetkým rozumel.
Zrazu vie, čo spieva vtáčik,
komu šepká púpava,
prečo sa zas škrečok mračí,
o čom gombík rozpráva.
Všetky tvory vravia rečou,
ktorú Vilko počuje,
nikto veru nevie prečo,
zrazu to tak ale je.
Počuť deti, kvietky, zvery,
nesporné má výhody,
málokto svoj žiaľ ti zverí
strach, tréma, sú dôvody.
Priznal sa raz, chudák, v škôlke,
že tej reči rozumie,
smiali sa mu deti toľké,
teraz pre ne klamár je.
To je Vili – výmyselník,
posmešky a žartíky,
na vychádzke nechce s ním nik
prepliesť svoje prstíky.
Odvtedy je radšej ticho,
neprizná, čo v ušiach hrá,
osamelý, v rúčke s knihou,
vyhýba sa všetkým hrám.
Mirka Ábelová je slovenská poetka, rozhlasová redaktorka, občasná textárka. Vyštudovala žurnalistiku v Bratislave. V roku 2010 získala Cenu Rudolfa Fabryho. V roku 2012 vyhrala súťaž Básne Asseco Solutions. Prvýkrát publikovala v kolektívnej zbierke Sólo pre 9 hlasov v roku 2011, v tom istom roku jej vyšla vlastná zbierka básní Striptíz. O rok neskôr zvíťazila pod pseudonymom Pán A v anonymnej literárnej súťaži Básne 2012 s cyklom básní Niečo originálne. V roku jej vyšla 2014 básnická zbierka Na!, v roku 2016 vyvolala pozornosť verejnosti básnickou zbierkou Básničky pre domáce paničky. V roku 2018 prichádza so zbierkou Večný pocit nedele. Momentálne pracuje na veršovanej rozprávke Pes Moko a jeho oko, ktorá by mala vyjsť v roku 2020.
Na Rádiu_FM moderuje poetickú desaťminútovku Nedeľná chvíľka poézie_FM. Autorsky sa podpísala pod texty českého hudobníka Davida Kollera (album ČeskosLOVEnsko), za ktorý získali sošku českej akadémie Anděla. Pracuje ako hovorkyňa environmentálnej organizácie Greenpeace Slovensko. Toho času je na rodičovskej dovolenke, má syna Viliama.
