Eva Urbanová: Jeleňatý a Kravatý

ocinovi

Ako dieťa som na otcovi obdivovala jeho schopnosť vymýšľať si. Dokázal ma fascinovať na počkanie. Zdalo sa, že pozná odpoveď na všetko, a keď náhodou nie, tak si rýchlo jednu alebo hneď niekoľko odpovedí vymyslel. Aj z obyčajného „neviem“ vedel spraviť zaujímavé „neviem“. Takto vznikli aj Jeleňatý a Kravatý.

Nevieš nejakú rozprávku?

Neviem, ale Jeleňatý a Kravatý ich poznajú celú hŕbu.

Jeleňatý a Kravatý? A to je kto?

Strašne som sa pri tých menách smiala a veľmi rýchlo som si na Jeleňatého a Kravatého privykla. Potom som chcela o nich počuť stále viac, až sa z toho stalo dlhoročné rozprávanie. Ak som na nich aj na nejaký rok zabudla, zase prišla príležitosť (ležala som chorá v posteli, alebo som nemohla zaspať, alebo sme dlho cestovali, alebo som mala smutný deň) oživiť naše postavy a s nimi aj pocit bezpečia a bezstarostnosti, ktoré so sebou prinášali.

O to viac si na ne spomínam teraz, keď mi ich už ocino rozprávať nemôže, zato ich ja môžem rozprávať svojim a iným deťom. Rozhodla som sa preto spomenúť si. Spomenúť si nielen na príhody, ktoré Jeleňatý a Kravatý zažili, ale aj na to, aké to bolo byť otcovou dcérou.

Ako Jeleňatý a Kravatý dostali svoje mená

Neviem, ako v skutočnosti Jeleňatý a Kravatý vyzerali. Myslím, že ani otec by nám to nepovedal presne. Alebo by to povedal zakaždým inak?

Jeleňatého som si vždy predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého jeleňa, ale jeleňa jeleňatého, skrátka takého, ktorý vám ako prvý napadne, keď sa povie slovo „jeleň“. Máte to? No, tak presne taký bol. A Kravatý, keďže bol Jeleňatého najlepší priateľ, vyzeral úplne rovnako, len mal kravatu. Takže si predstavte svojho jeleňa… a teraz kravatu. Farbu neviem. Domyslite si takú, ktorú máte najradšej, veď Kravatý mal kravát toľko, že sa tam určite nachádza aj tá vaša farba.

Ako Kravatý prestal fajčiť

A hovorila som, že Kravatý fajčí? Aj mne to ocino povedal len tak, akoby mimochodom.

„Kravatý fajčí?“ prerušila som ho vtedy. „Áno Nehovoril som ti?“ spýtal sa ma.

Pokrútila som hlavou.

„Tak ti porozprávam, ako fajčiť prestal.“

Všetko sa to začalo, keď Jeleňatý nebol doma. Možno bol v obchode. Isté však je, že keď sa vrátil, z Kravatého bol už tuhý fajčiar. Samozrejme, že sa to Jeleňatému nepáčilo. Všade sa povaľovali ohorky z cigariet, v celom dome smrdelo a prestali k nim chodiť návštevy.

„To musí skončiť!“ povedal Jeleňatý nahnevane Kravatému.

Ten si však nevšímal ani jeho prosby, ani hrozby. Pokojne si ďalej bafkal raz cigaretku, inokedy fajku. Do fajky pchal tabak tak nemotorne, že na dlážke nechával samé odrobinky. Jeleňatému neostávalo nič iné, len vymyslieť plán. Najprv rozvešal po stenách nápisy: „Zákaz fajčiť!“ a: „Oznamujeme, fajčiť prísne zakázané!“ Kravatý však vždy vypátral kútik, kde nebolo nápisy vidieť. Raz dokonca jeden nenápadne prepísal: „Oznamujeme, fajčiť prísne prikázané!“ Úbohý, nič netušiaci Jeleňatý! Keď išiel okolo, musel nasilu vyfajčiť dve cigarety. Nápisy a oznamy nemožno ignorovať! Hneď potom ich radšej všetky zvesil a dumal, čo robiť ďalej.

Nakoniec poprosil o pomoc zvieratá v lese. Ako prvá prišla Lienka. Dohovárala Kravatému pri partičke kariet. Napokon však zabudla dohovárať a chodila už len mastiť karty. Navyše, Kravatý držal jednou labou fajku, druhou karty, a keď chcel vyložiť novú kartu na stôl, nahol sa celým telom a všetky svoje karty odkryl. To Lienke náramne hralo do karát.

Potom k nim začal chodiť Medveď. Ten zas zvykol priniesť niečo chutné na zahryznutie. Po celom lese sa rozniesol chýr, ako je u Jeleňatého a Kravatého dobre, a čoskoro sa do domu jeleních kamarátov naučili znova chodiť všetci. Dokonca i Vlk prišiel na zajačie pexeso a obzvlášť sa tešil, keď našiel párik tučnučkých ušiakov.

Postupne Jeleňatý zabudol, prečo zvieratká na návštevu volal, a Kravatého fajčenie mu už neprekážalo. Veď bolo u nich tak veselo! Kravatému to však prekážať začalo. Nie fajčenie, ale tie návštevy. „Každý deň niekto, každý jeden deň! Ani chvíľa pokoja,“ šomral potichu. „Nemám kedy vymýšľať svoje kravaťácke recepty a Jeleňatý sa so mnou už vôbec neháda. Ani si nepamätám, kedy naposledy sme celý deň rozmýšľali, čo ideme robiť a čo nie,“ sťažoval sa sám sebe. Skrátka, takýto život nechcel. Rozhodol sa teda, že fajčiť prestane.

„Dnes nemusíš nikoho volať,“ povedal Jeleňatému, „s fajčením som raz a navždy skončil!

Tie návštevy, tie tvoje nápisy, všetko pomohlo. Si najlepší, som vyliečený!“

Jeleňatý sa začudoval takej náhlej zmene, ale potešil sa, že kamarátovi pomohol. O pár dní však zistil, že šťastný vlastne nie je. Náramne mu začala chýbať veselá spoločnosť. A tak, jedného rána, zobral zo zelenej škatuľky odloženú fajku a starostlivo si do nej napchal tabak. Potom ju zapálil, posadil sa na verandu a čakal, kedy Kravatý zavolá Lienku na kartovú partičku. A čakal a čakal. A čakal.

Bol by tam sedel dodnes, keby sa nad ním Kravatý nezľutoval. Prišiel k nemu a navrhol, aby si zahrali papuču. „Ale o tom nabudúce,“ povedal otec a zaželal mi dobrú noc.

Ako Jeleňatý dokázal svoju silu

Jeleňatý bol veľmi silný. Raz dokonca premohol Kravatého v kartách.

„Normálne, silou vôle,“ povedal mi otec, keď som sa začala smiať, akú už len silu treba na hru v kartách.

Stalo sa to jedného dňa, keď sedeli na pníku a Jeleňatému napadlo, že by si mohli zahrať karty. Veľmi sa totiž nudili a nechcelo sa im robiť to, čo včera, a na to, čo budú robiť zajtra, nemali vôbec silu myslieť. Najmä Kravatý, ktorý nemal silnú vôľu ani myseľ.

Hrali teda papuču. Keď ju chcete hrať, spravíte kruh z karát a do stredu hodíte jednu kartu. Ďalšiu potom hľadáte v kruhu (v tvare papuče). Ale pozor, karta musí byť tej istej farby, a preto ak sa vám to nepodarí, ťaháte z papuče znova. Keď sa vám to podarí, hodíte ju do papuče a na jej vrch prihodíte ďalšiu, napríklad aj z tých, ktoré ste si nazbierali pri hľadaní prvej. Nie je to vôbec náročné.

Lenže Jeleňatý mal takú silnú myseľ, že aj z tejto ľahkej hry spravil veľmi zložitú kartovú partiu. Nad každým jedným ťahom rozmýšľal ako divý. Mykal sa pritom do strán, áno, pamätám si, ako mi to ocino ukazoval, ako sa Jeleňatý myká a rozmýšľa, ktorú kartu a s akou farbou vybrať, len aby Kravatý prehral.

Ale Kravatý, ako vieme z iných príbehov, mal myseľ a vôľu naopak veľmi slabú, ocino hovoril – voľnú. Znamená to, že sa chcel najmä baviť a nad svojimi ťahmi vôbec nepremýšľal, hádzal, čo mu prišlo pod labu, a aj tak stále vyhrával. Jeleňatého išlo rozhodiť, keď videl, ako ľahkovážne Kravatý k hre pristupuje a napriek tomu vyhráva. Hrali preto stále dookola, až to Kravatého začalo nudiť a odbehoval si do jaskyne meniť kravaty, len tak, pre zábavu. Dokonca sa snažil zladiť s farbou, ktorú mal práve v papuči hľadať! Predstavte si, že si pri tom pospevoval, čítal jelení spravodajník, počítal si kopytá na nohách, potom na rukách, potom si uvedomil, že jeho ruky sú vlastne nohy, tak počítal zase odznova. A vôbec, veľa sa o sebe za tie chvíle naučil.

Postupne ho papuča a všetko okolo začalo nudiť. A práve vtedy vstúpila do hry Jeleňatého silná vôľa. Jeleňatý totiž nedovolil Kravatému prestať za žiadnu cenu. Povedal si, že ho musí pri kartách udržať, až kým nevyhrá. Naopak, Kravatý by už aj pristal, aby zvíťazil Jeleňatý, veď by to znamenalo, že už nemusí ďalej hrať, ale či sa snažil alebo nie, stále vyhrával.

„Čo teda spravil?“ opýtala som sa vtedy otca.

„No, čo mohol chudák Kravatý spraviť…“ pokrčil otec plecami, „musel sa začať sústrediť na svoju prehru. V hlave začal kombinovať, počítať karty a deliť ich počtom farieb a podobne, ani sám už nevedel prečo a ako, ale tak veľmi sa sústredil, až nakoniec prehral. A nevieš si predstaviť,“ tu sa otec strašne rozosmial, „ako sa Jeleňatý tešil, že vyhral.“

„A to všetko silou vôle!“ povedal víťazoslávne Kravatému.