Miroslava Gavurová (1976) je prekladateľka umeleckej literatúry z anglického jazyka. Na konte má viac ako pätnásť knižných prekladov poézie, prózy a literatúry pre deti a mládež. Niektoré texty publikuje časopisecky. Prekladu sa občasne venuje aj v spolupráci s manželom, prekladateľom, básnikom a literárnym vedcom Jánom Gavurom. Pracuje ako vysokoškolská pedagogička na Prešovskej univerzite, kde sa vo svojej vedecko-výskumnej činnosti v súčasnosti zameriava na dve základné oblasti; v pedagogickej praxi sa venuje predovšetkým výučbe tlmočenia z a do anglického jazyka; vo vedecko-výskumnej oblasti sa jej pozornosť obracia na odraz kultúrnej identity v jazyku. Žije vo Finticiach na východe Slovenska.

Venuješ sa prekladu pre dospelých aj nedospelých čitateľov. Je tvoj prístup k práci na preklade detskej literatúry a literatúry pre dospelákov odlišný?

V princípe by sa dalo povedať, že nie. Lebo rovnako sa snažím hľadať ten najvhodnejší výraz pri „dospeláckej“ i pri detskej literatúre. Register vyjadrovania je, samozrejme, iný, ale to vyplýva z povahy východiskového textu, nie je to, podľa mňa, záležitosť samotného procesu prekladu. Čiže hľadanie akéhosi prekladateľského „grálu“, najvhodnejšieho ekvivalentu, je zakaždým špecifickým odrazom typu či žánru prekladaného textu. Je to ako keď sa bežne bavíte s ľuďmi rôzneho veku či vzdelania – tiež zvyčajne prispôsobujete svoje vyjadrovanie, robíte to síce vedome, ale tak trochu automaticky.

No a praktické okolnosti každého prekladu sú v konečnom dôsledku takmer vždy rovnaké. Preložiť tak, aby to dobre znelo v cieľovom jazyku, aby to bolo gramaticky správne, aby sa stihol deadline…

Preklad poézie môže budiť dojem, že ho prekladateľ zvládne v oveľa kratšom časovom úseku ako preklad rozsiahlejších próz…

O preklade poézie by si iste vedela hovoriť fundovanejšie ty sama, keďže s ním máš bohaté skúsenosti. Ja pri preklade poézie v prekladateľskej dvojici mňa a manžela asi ťahám za kratší koniec. Ale vôbec mi to neprekáža, lebo viem, že tu naozaj Janko podá lepší výkon. A teraz nemám na mysli len viazanú poéziu, na ktorú si netrúfam ďalej ako na podstročníky, ale aj voľný verš, pretože predsa len poetický jazyk je čosi, v čom svojmu manželovi nemôžem – a ani nechcem konkurovať.

Ako veľmi súvisí tvoj čitateľský zážitok z originálneho diela s tvojou prekladateľskou prácou aj konečným výsledkom? Darí sa ti podrobiť dielo aj analyticko-kritickej a interpretačnej recepcii? Je vôbec možné tieto fázy pri preklade preskočiť, neuplatniť?

Predpokladám, že mnohí prekladatelia si takúto „dilemu“ nemôžu dovoliť, či sa im dielo páči alebo nie, preložiť ho musia. Ale keďže nám prekladanie, obrazne povedané, neplatí SIPO, tak sme až doposiaľ mali to šťastie a výhodu, že sme si texty na preklad mohli – aspoň čiastočne – vybrať. A preto sme sa s nimi mohli aj stotožniť. Neviem si celkom predstaviť, aké je to prekladať niečo, čo neladí s mojím čitateľským vkusom. Aj mi teraz napadlo, či tá afinita k prekladanému textu nebude spôsobená tým, že pri preklade nevyhnutne hlbšie prenikáme do textu, snažíme sa pochopiť autorov zámer, postoje, a tým nám text viac konvenuje. Ale tu som si spomenula na istý román pre isté etablované vydavateľstvo, ktorý získal mnohé ocenenia kritikov, mňa však ako čitateľa v origináli príšerne nudil. Keď som ho mala preložený tak do polovice, zlyhal mi počítač a torzo prekladu sa nenávratne stratilo. Vtedy to bolo zúfalstvo, že toľko práce vyšlo „nazmar“, ale dnes sa na to dívam ako na zásah Prozreteľnosti. Ten text napokon vyšiel v preklade kohosi iného a ja sa z toho teším – a som rada, že som na tom nemusela stráviť pár mesiacov ja…

V dnešnej spoločnosti sa často skloňuje pojem globalizácia, čo chápem ako zovšeobecnenie, celosvetovosť, zjednotenie, prepojenie… akési hľadanie spoločnej reči, spoločného jazyka vo všetkých oblastiach od vedy až po umenie. Akoby sa viac ako inakosť národov, ktorú prezentuje aj jazyk, presadzovala rovnakosť vo videní sveta. Je to iste náročnejšia otázka a moja neobratná formulácia ju robí veľmi nepresnou, ale predsa, je preklad potvrdením odlišností národov a môže slúžiť ako prejav ich slobody, svojbytnosti, existencie?

Nedávno som v novinách The Economist čítala reflexiu s príznačným názvom A slovo je Boh (And the Word is God) o zaujímavých postrehoch lingvistu Stevena Rogera Fishera. Ten sa nazdáva, že technológie urýchlia vymretie mnohých jazykov, a azda len angličtinou, mandarínskou čínštinou a španielčinou hovorí dosť ľudí na to, aby tieto jazyky úspešne prežili ďalších 300 rokov. Iba niekoľko ďalších bohatých spoločností (autor uvádza o. i. Francúzov, Nemcov, Japoncov) si dokáže uchovať svoje jazyky. Desí ma táto predstava, hoci môže byť až prízračne reálna. Autor reflexie pripomína, že jazyková unifikácia bude síce ekonomicky výhodná, aj napriek prizme efektívnosti však prízvukuje, že svet bude o to chudobnejší. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale aj preto treba podporovať rozvoj a životaschopnosť národného jazyka, pričom práve tu má preklad, pochopiteľne, nesmierne dôležitú a nezastupiteľnú úlohu…

Pri preklade nejde iba o výmenu jazykového kódu a už vôbec nie o stieranie hraníc a prelínanie kultúr. Niektoré špecifiká v jazyku, vychádzajúce napr. z politického systému, z folklóru, tradícií sa nedajú adekvátne komunikačne transformovať. Môžeme povedať, že pri preklade ide o kultúrnu výmenu?

Možno skôr o kultúrny transfer, presun, lebo výmena pre mňa znamená reciprocitu a pri preklade je transfer prevažne jednosmerný, od východiskového k cieľovému jazyku, aj keď v niektorých prípadoch aj vysielajúca kultúra dokáže z prekladov čerpať a obohacovať sa spätne. Na margo lingvistických špecifík, ktoré odrážajú kultúrne diferencie, už popísali mnoho strán umnejší, ako som ja – a preto nechcem nosiť drevo do lesa. Poviem len jeden príklad za všetky. Uvažujem nad tým, že sa pustím do prekladu šarišských rozprávok z obce Fintice do slovenčiny – ale popravde, nie som si istá, či sa mi niektoré slová podarí preložiť – a to nielen preto, že v cieľovej slovenčine nejestvuje rovnako expresívny a súčasne prípustný ekvivalent, ale aj preto, že isté koncepty slovenský rozprávky text podľa mňa neznesie. A to sa pri tomto „preklade“ budem pohybovať v rámci jedného národného jazyka, medzi jeho spisovnou a teritoriálnou varietou. Na ilustráciu: bude sa slovenskému detskému čitateľovi pozdávať, že princ odkľaje princeznú tak, že jej pobozká prsia, resp. hrudník? Alebo ako úspešne a nekontroverzne preložiť pôvodný názov šarišskej rozprávky Zazračna dupa? Nie som si celkom istá, či by rozprávka s názvom Zázračný zadok/zadoček slovenského rodiča zaujala ako text vhodný pre dieťa. Pritom ide o nevinnú vec – kohútik dokázal takto pojať do seba aj iné zvieratká či veľké množstvo vody. Identita, ktorá má odraz v jazyku, sa mi tak ukazuje nielen ako národná záležitosť, ale aj vnútri národa je formovaná odlišne, napr. podľa regiónov či ich dialektov. A tu sa opäť vraciame k tvojej predošlej otázke o význame prekladu pre zachovanie svojbytnosti jazykovej komunity, nielen národnej, ale povedzme aj regionálnej, definovanej dialektom.

Čo je hlavným poslaním prekladu umeleckej literatúry? Alebo, ak je to povedané veľmi vznešene, potom teda: čo považuješ za aktuálne pre preklad poézie a prózy na Slovensku?

Tých úloh je asi viac a sú možno aktuálne v každej dobe, nielen dnes. Ak môžem hovoriť za seba, podľa mňa by mal preklad umeleckej literatúry nielen odkrývať kultúru východiskového jazyka, ale v cieľovom literárnom kontexte kultivovať čitateľský i autorský vkus, aby si čitatelia zvykli na „vyšší štandard“ a aj ho od slovenských autorov nepriamo požadovali. Aby tí najlepší slovenskí autori vedeli obstáť aj v porovnaní s prekladanými „peckami“. Možno pre niekoho nereálny cieľ ale aj také treba, aby sme sa k nim prinajmenšom priblížili.

Veľmi ma zaujal tvoj knižný projekt Zazračni dzvonček. Starodavne rosprafki s Fincic. Uvedeným autorom na obálke je Jozef Kolarčík-Fintický, ale viem, že za knihou je aj tvoje meno. Obsahuje rozprávky napísané v šarištine a uchovávajú sa v nich mnohé šarišské slová, ktoré už dnes veľmi nepočuť. Ja ako Prešovčanka sa niekedy smejem, že som bilingválna, lebo hovorím po slovensky aj po šarišsky. Vidím, že okrem angličtiny si aj ty v tomto nárečí doma…

Rozprávky z Fintíc, kde žijem, dochované v šarištine, ma absolútne fascinujú. Na začiatku ma predovšetkým prekvapilo, že sa vôbec zachovali rozprávky v nárečí – pre mňa dovtedy nevídaná vec. Ale keď sa na to pozrieme logicky, je to celkom prirodzené. Takto sa tu od vekov hovorilo. Neprestane ma udivovať, že niektorí starší Fintičania si ešte pamätajú, ako im tieto rozprávky rozprávala ich mamka. To je pre mňa jedinečný dotyk s históriou, s geniom loci tejto obce.

A hoci je šariština aj môj materinský jazyk a trúfam si povedať, že som v nej naozaj doma, súčasne platí, že „co valal, to inakša reč“. Preto som aj v textoch týchto rozprávok našla mnoho nárečových slov, ktoré som z domu nepoznala a bolo fajn „objaviť“ ich pre seba.

Fascinujúci je však aj obsah fintických rozprávok – pri dôkladnejšej analýze sa mi podarilo zistiť, že fintické rozprávky obsahujú mnohé migrujúce sujety – teda sujety prítomné v rozprávkach iných národov, aj tých vzdialenejších, napr. severských. Je v nich teda veľa univerzálneho; súčasne sú v nich však nenásilne zakomponované lokálne reálie, miestne toponymá či neúradné mená fintických rodín.

Ako som už spomínala, rozprávky z knihy Zazračni dzvonček unikátne stvárňujú niektoré koncepty inak, ako to poznáme zo slovenskej rozprávkovej klasiky, a práve touto svojou inakosťou sú obohacujúce a som rada, že sa ich Jozefovi Kolarčíkovi podarilo zachytiť a po rokoch mohli vyjsť z archívov, uzrieť svetlo sveta – a nájsť si svojho čitateľa.

Je pre teba preklad viac tvorba alebo práca?

Z oboch trochu, to sa pre mňa až tak nevylučuje. Niektoré veci idú ľahko, iné sa prekladajú krvopotne. Keď sa niečo osobitne vydarene podarí preložiť, počnúc slovnou hrou, až po celý preložený text, ktorý sa páči čitateľovi, je to veru nemalá radosť.

(S Miroslavou Gavurovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)

 _________________________________________________________________________________

Jestvujú početné verzie osudného ubodania Splašeného koňa v tábore Camp Robinson, ktoré sa odohralo pár mesiacov po tom, čo sa roku 1877 podvolil žiť v rezervácii. Náčelník Luther Stoja­ci medveď k tomu poznamenal, že Splašený kôň „predvídal následky“. „Znamenalo to podriadiť sa ľuďom, ktorých nepovažoval za seberov­ných, a znamenalo to aj záhubu jeho rasy. Splašený kôň sa nebál nikoho, a keď sa vzdal, nebolo to z jeho vôle, ale preto, že jeho ľud bol už z boja unavený.“

Podľa rozprávania majora H. R. Lemlyho, ktorý slúžil v Camp Robin­son, keď Splašený kôň umieral, takto obhajoval svoj celoživotný postoj.

Neprechovával som voči bielym mužom nepriateľský postoj, z času na čas moji mladí muži napadli skupinu Vraních Indiánov alebo Ari­karov a vzali im kone, ale rovnako tak často boli útočníkmi aj tí druhí. Jedli sme mäso z bizónov, nosili sme odev z ich kože a dávali sme prednosť loveniu pred nečinnosťou, hašterením, závisťou a častými obdobiami hladu v rezerváciách.

Ale Sivá líška (Generál Crook) prišiel v čase veľkého snehu a straš­nej zimy a zničil moju dedinu. Všetci by sme boli zahynuli od zimy a hladu, keby sme nepochytali naše kone.

Potom sa rovnakým spôsobom votrel Dlhý vlas (Custer). Vraj sme ho zmasakrovali, ale keby sme sa nebránili a nebojovali až na smrť, zahubil by on nás. Najprv sme mali v úmysle uniknúť s našimi ženami a deťmi, ale boli sme v takom zovretí, že sme museli bojovať.

Sivá líška znovu poslal vojakov, aby obkľúčili mňa a moju osadu, ale ja som bol už z boja unavený. Chcel som len, aby ma nechali na pokoji. Očakával som, že prídu, a preto som celú noc putoval do rezervácie Spotted Tail. Armádne jednotky sa medzitým približovali k môjmu táboru. Náčelník Dotýka sa oblakov vie, že som sa v mieri usadil v rezervácii Spotted Tail. Vládny agent mi však povedal, že sa najprv musím porozprávať s veľkým bielym náčelníkom pre Black Hills.

Pod jeho dozorom som sem prišiel neozbrojený, ale namiesto toho, aby ma vypočuli, ma uväznili, a keď som sa pokúsil o útek, vojak ma prebodol bajonetom.

DOHOVORIL SOM.

„Potom,“ píše major Lemly, „slabým a rozochveným hlasom začal spievať tú zvláštnu a dnes dobre známu pieseň smrti Siouxov. Okamžite mu spoza bodákov odpovedali dva hlasy a Veľký netopier mi povedal, že sú to hlasy zostarnutých rodičov Splašeného koňa, ktorí prišli poprosiť, aby mohli vidieť umierajúceho syna. Nemal som právomoc, aby som ich k nemu vpustil, a hoci ma ich prosba dojímala, odmietol som, až kým sa Splašený kôň nezvalil so smrteľným chrapotom na zem.“

Ukážka z knihy Dotknúť sa zeme. Indiánsky pohľad na vlastné bytie od T. C. Luhanovej, preklad: M. Gavurová a J. Gavura.