Tomáš Straka je autorom viacerých básnických zbierok aj autobiograficky ladených textov (Paperback, Spievam, Hrdina robotníckej triedy, Persona non grata a iné), pôsobí tiež ako kultúrny manažér a performer. Ako zakladateľ Slam Poetry na Slovensku sa usiluje o postupné etablovanie tohto performatívneho žánru v súťažnej forme a jeho koncentrovanie sa do verejného priestoru. Takéto texty majú nielen svojou autentickosťou široký dosah na verejnosť, ale aj vzhľadom na opieranie sa o verbálny prejav v zmysle samostatných rečníckych vystúpení sú dostatočne čitateľsky sugestívne. V poslednej vydanej básnickej a slamerskej zbierke Praha (2024) Straka zostáva na mieste, ktoré je mu autorsky aj skúsenostne blízke, keďže ide o centrum kultúrneho a spoločenského života a zároveň osobného priestoru. Samotná zbierka obsahuje niekoľko sľubne sa rozvíjajúcich a na seba naviazaných tematických rovín, ktoré možno vnímať cez osobné a nadosobné spektrum. V osobnej línii sa miešajú rôznorodé spomienky na detstvo a dospievanie, vymedzenie sa voči spoločenskej realite, partnerstvá či spojenie s blízkymi osobami. Neobmedzuje sa pritom len na pražské obdobie, ale aj rodné Košice, kde v súčasnosti pôsobí: zastupuje skôr urbánny priestor s jeho jednotlivosťami a vnútorné prežívanie lyrického subjektu v ňom. Neraz tieto osobnejšie ladené motívy prechádzajú do zásadnejšieho spoločenského rámca, ako je to v prípade básne
YOU ARE NOW THE BEAT GENERATION
Povie Bob Hollman
Budapešť vonia ako byt starej mamy
Babky a dedka zodpovedných za maďarizáciu
Dedo dostal gulag
Babke vzali majetok
Maďarstvo im nevzali (s. 19).
V kondenzovanom geografickom priestore sa tu stretáva ostrá politická kritika, otázka viny a zodpovednosti, identity ako niečoho neoddeliteľného od človeka, ako aj prekračovania medzigeneračného fungovania. V načrtnutej rodinnej histórii sa odráža širšie ponímaná minulosť a dôsledky dejinných udalostí, čím sa hodnotiaco završuje historický kolobeh. Nie náhodným odkazovaním na dedičstvo beat generation Straka v podobe rozhnevaného subjektu obhajuje vlastnú frustráciu, ktorá má ucelený hodnotový rámec aj celospoločenský presah: spája ho s nimi potreba vlastného priestoru, pocit žitia, a nie prežívania, vyhrotenosti a nespokojnosti s nadobudnutým status quo.
Po formálnej stránke zbierka predstavuje jednoduchšie, kratšie formy až po rozsiahlejšie pásma, ilustrujúce hovorené slovo s ambíciou osloviť väčšie spoločenstvá, odmietajúc však masovú a komerčne zameranú kultúru.
Autorove texty sú expresívne nielen na základe výberu spoločensky relevantných tém, ale aj uvedomelou štylizáciou do polohy akéhosi štvanca a sudcu zároveň, hnev je tu využitý ako prostriedok na vyjadrenie spravodlivého boja v zmysle túžby po vyrovnaných medziľudských vzťahoch a naplnení hodnôt ako celoplošne prospešného gesta. K dosiahnutiu želaného pôsobivého efektu (hoci miestami už za hranou únosnosti) prispieva aj jazyková stránka: jednoduchosť, rytmickosť, civilný ráz, expresívne slová či vulgarizmy, popevkovitosť, heslovitosť vo vyjadrovaní. Jeho priestor pre tvorbu je najmä súčasný, popkultúrne či mediálne prvky (fenomén sociálnych sietí, selfíčok a podobne), spoločenské témy (vojna na Ukrajine a v Sýrii), aktuálne politické ovzdušie na Slovensku či odmietanie relativizovania problémov:
Fedor Gál tvrdí, ako je nám dobre
Akí sme slobodní, keď môžeme šťastne usporiadať omšu na počesť Jozefa Tisa, po koncerte skupiny Omega opäť vysvätiť svätú Alžbetu, vykonať ústavnú zmenu po neúspešnom referende (s. 32).
Náboženské motívy sú v Strakovej poézii okrajové, je na ne nazerané s istou mierou skepsy a irónie, viac sú prítomné naturalistické obrazy a vnútorné pnutia nad bezútešnosťou sveta, v ktorom je ideálnou vidina každodenného pokojného života.
Básne fungujú aj v zmysle generácie ľudí narodených priamo po Nežnej revolúcii, človeka urbánneho typu, ktorý nadobudnutú slobodu chápe najmä ako možnosť vyjadriť svoj názor verejne a bez obmedzení. Odvrátenou stranou tohto generačného spojenia je aj uvedomenie si vnútorných trápení lyrického subjektu: pocit straty kontroly nad životom, neukotvenosť v priestore a traumy z minulosti, ktoré sa prenášajú do ďalších oblastí života. Básne Tomáša Straku nie sú po obsahovej ani formálnej stránke hladké, zvyčajne zastupuje non-konformný priestor: s pálčivou potrebou vypovedať o všetkom, čo sa ho bezprostredne dotýka, podobne ako v úvodnom texte hlasy:
Hlasy na ulici, hlasy vo mne, hlasy v mojej hlave
Hlasy – vzbĺkol požiar, hlasy v autobuse a hlasy v textovej správe
Hlasy ľudí a každý z nich má pravdu, hlasy citov, čo spoznali hanbu
Hlasy živých, tiché mŕtve hlasy, tisíc slov bodá a páli
HLASY! HLASY! HLASY !
Zbierku Praha Tomáša Straku ocení čitateľ otvorený rôznorodým textovým formám, ktorým dominuje apelatívnosť, irónia a angažovanosť, poézia tak nie je len esteticky účinná, ale stáva sa aj nástrojom celospoločenského vyjadrenia. Nechcieť sa uspokojiť s relatívne mierovým stavom vecí, presadzuje heslo nebáť sa vyjsť s kožou na trh. Písanie ako obhajoba určitých politických a hodnotových stanovísk je autorskou výzvou v každej Strakovej knihe či rečníckom prejave. Cez vlastnú osobnú skúsenosť a nasávanie všetkými zmyslami tak približuje záznam o spoločnosti, ktorú tak dobre poznáme a v mene uštvaných a nespokojných hľadá vytrvalo svoje pokojné miesto na Zemi.
Patrícia Gabrišová vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na UPJŠ v Košiciach. Učí na základnej škole. Publikuje v rôznych literárnych periodikách (Fraktál, Romboid, Knižná revue, Glosolália, knižná príloha Denníka SME). Pripravuje na vydanie básnickú zbierku Vdychovanie škorice, ktorá by mala vyjsť vo vydavateľstve OZ FACE v roku 2025. V súčasnosti píše aj básnickú zbierku Nízky prah bolesti, ktorej vydanie podporil Fond na podporu umenia.
