Svetoznámy viacvrstvový román talianskeho medievalistu, filozofa a estetika Umberta Eca Meno ruže možno čítať z rôznych čitateľských perspektív: ako historický či gotický román s prvkami detektívky či hororu v postmodernom prevedení. Samotný Eco svoj autorský zámer vtipne objasňuje v komentároch k dielu, kde uvádza, že na začiatku románu bola túžba otráviť nejakého mnícha, nie hlboká reflexia stredovekej teológie, hoci k nej viackrát v románe dochádza. Autor zasadil príbeh do živého historického rámca, no jadro je prevažne fiktívne, hoci verne kopíruje viaceré literárne postupy a naračné techniky.
V krimi rovine je možná interpretácia tradičnej detektívky: skúsený vyšetrovateľ (františkán William z Baskervillu) v sprievode neskúseného pomocníka (jeho pomocník, pisár Adso z Melku) v priebehu siedmich dní rekonštruujú pozadie vraždy iluminátora zo známeho opátstva, prípad sa zamotáva a nešťastných úmrtí pribúda. Príbeh pripomínajúci inšpiráciu Sherlockom Holmesom prechádza zo žánrového prevedenia do literárnej mystifikácie, ale zachováva si niektoré prvky typické pre gotické romány: tmavé zákutia, pochmúrne scény, násilná smrť, a týmto spôsobom sa mu darí budovať temnú atmosféru a napätie na celej ploche románu a zároveň ide o využívanie postmodernistických reálií (labyrint, zrkadlo, knižnice a pod).
V dejovom pláne sa to prejavuje najmä prácou so stredovekou symbolikou zvierat, rastlín, obrazov či spôsobov myslenia. Imaginácia stredovekého človeka aj napriek vžitým spoločenským stereotypom bola nesmierne bohatá a pestrá, Eco používa príklady knižných iluminácií, v ktorých majú symbolické vzorce svoje zastúpenie, ale aj jazyk plný obrazov a odkazov na stredoveké reálie. Ecov záujem o život stredovekého človeka je úprimný a komplexný, ako semiotik sa venoval analýze symbolického myslenia v dejinách. Aj pôvodný význam ruže, ako naznačuje autor, je natoľko nabitý symbolmi, až strácajú pôvodnú konotáciu a stávajú sa vyprázdnenými. Ústredný citát románu Stat rosa pristina nominae, nomina nuda tenemus (z lat. Ruža je dnes len menom, len holé mená máme v pamäti) signalizuje stredoveké pevné presvedčenie o pominuteľnosti a rovnako tak odhaľuje najväčší spor stredovekej scholastiky – nominalizmus vs. realizmus, zameraný na boj o univerzálie. Reprezentanti nominalizmu (napríklad William z Occamu, ktorého práve postava Williama z Baskervillu nápadne pripomína) hlásali názor, podľa ktorého všeobecné pravdy neexistujú v realite, ale sú len mená na pomenovanie vecí. Prívrženci realizmu pokladajú univerzálie za reálne a nezávisle od konkrétnych vecí a existujú ako prejav všeobecného bytia, nielen ako mená. Toto učenie sa predkladá v postave zarytého fanatika Jorgeho z Burgosu, pre ktorého hlavným nebezpečím veriaceho je smiech. Smiech sa uňho konotačne spája s primitívnym vyjadrovaním a ako protipól vážneho a dôstojného života môže popudzovať k revolte a neprijímaniu cirkevných autorít a dogiem. K hlavným motívom románu patrí kniha, konkrétne druhá časť Aristotelovej Poetiky, ktorá sa zameriava sa práve na dramatický žáner komédie a pozitívny vplyv smiechu na ľudí. Polemika o jej existencii či pôvode umožnila Ecovi vystavanie naračnej schémy a vyvolať čitateľský záujem.
Poznanie originálnej stredovekej kultúry strieda myslenie a túžby moderného sa v texte ťažko oddeľujú. Nemennosť stredovekých dogiem ustupuje kritickému pohľadu a otvorenosti názorov, ktoré sú typické pre našu súčasnú spoločnosť. Práve univerzálne – symboly – sú súčasťou reálneho sveta a dokážu ho prekročiť.
Román je časovo štruktúrovaný podľa pravidiel dobových rehoľných rádov, ktoré mali deň prísne stanovený podľa prírodného cyklu a cirkevných konvencií: liturgické hodiny znamenali prácu (zväčša prepisovanie kníh), rozjímanie, spoločné modlitby a podobne. Román je priestorovo ukotvený vo fiktívnom talianskom opátstve s preslávenou knižnicou, údajne najväčšou vo vtedajšom svete, ktoré signifikantne zastupuje život stredovekého života a schému o trojakom ľude (ora, bellatora, laboratora – modli sa, bojuj, pracuj) vypĺňa postava mnícha ako zástupcu knižnej kultúry. Na ňom Eco manifestuje zásady stredovekých cností (zbožnosť, asketický spôsob života, pokánie, mravná čistota) a zároveň ho vystavuje rôznym telesným pokušeniam a relativizuje absolútne a nemenné pravdy, na ktorých si stredoveká morálka zakladala. Na prerozprávanie udalostí si vo svojich knihách Eco volí sprievodné postavy v roli pisárov, ktorí zapisujú odohrané udalosti s interpretačným rozostupom niekoľko desaťročí, a navyše sa tu ukazuje typický stredoveký rozmer autorstva: individualita umelca ustupuje v prospech idey, spisovatelia, maliari či architekti boli často len anonymní zachovávatelia Božieho diela. Čiastkovo sa v Mene ruže uplatňuje aj romantická línia, prostredníctvom bezmennej dievčiny z dediny Adso spoznáva lásku. Vnímanie ženy v stredovekej spoločnosti sa pohybovalo v dvoch extrémnych polohách: ako svätica a hriešnica. Neraz mužská fyzická túžba prechádzala do mizogýnnej polohy, ktorá mala fatálne následky vo vykonštruovaných čarodejníckych procesoch. Voľba knižnice ako zdroja poznania súvisí s informačným prenosom, ktorý zároveň môže zahmlievať a rušiť pôvodný význam. Ide o univerzálny prvok prítomný aj v súčasnej spoločnosti vo forme hoaxov a konšpiračných teórií: narábanie s informáciami v niečí prospech je spôsob kontroly nad skupinami obyvateľstva. Ecovo zvolené obdobie 14. storočia je ideálne v zmysle pôsobenia rozmanitých mocenských štruktúr a možnosti analýzy rozmanitej a hierarchicky nekompromisnej spoločnosti. Nevyhýba sa tu zobrazeniu aj najchudobnejších vrstiev, ktoré sú v úsilí o prežitie ochotné vzdať sa akýchkoľvek morálnych zásad aj dôstojnosti, keďže v málo gramotnej societe sprístupnené vzdelanie len pre privilegovaných. Naopak, postavám rehoľníkov je blízky aj akademický svet ideí a argumentácie, schopnosť diskutovať ako princípom univerzitného sveta, ktorý vznikal práve v stredovekej Európe (Bologna, Sorbonna v Paríži).
Opátstvo zastupuje bohatý knižný mikrokozmos izolovaný od okolitého sveta. Na pozadí historických udalostí bujnie konflikt medzi prívržencami svetskej moci (cisára) a cirkevnej moci (pápež, inkvizícia) a prítomné sú aj prežívajúce herézy a údajne kacírske hnutia, odsúdené oficiálnou teológiou. Veľakrát však nejde o skutočnú záchranu viery, ale o potrebu kontroly zvonku a súbežne s intelektuálnymi rozhovormi nájdeme silné povery, tmárstvo, a predstavy, ktoré sa vzďaľujú súčasnému racionálnemu a humanisticky orientovanému mysleniu. Kontrast medzi antickou či arabskou filozofiou a kresťanstvom ilustruje budovanie nábožensky podmieneného sveta, v ktorom sa premieta viera v posmrtný život, kláštor zastupuje asketický život a spôsob, ako rozjímať nad životom.
Pohľad (post)moderného človeka je kritický, špekulatívny, otvorený viacerým možnostiam a na viacerých úrovniach. Metóda palimpsestu, charakteristická pre postmoderné diela, súvisí s intertextualitou – každý text nadväzuje na iné tituly a autorov, no pojem znamená aj prepisovanie pôvodných významov, čím sa znejasňuje jednoznačná interpretácia textu. Meno ruže priznane odkazuje na jazykovo rôznorodé, významné diela západnej latinskej kultúry, antickej filozofie, texty cirkevných otcov aj Bibliu, moderné postupy s nánosom starodávneho sveta. Udalosti v opátstve sprevádzajú motívy z Apokalypsy, hoci sa v závere potvrdí iná, prozaická verzia príbehu.
Hoci v doslove ku knihe Eco spomína postmodernistickú tézu smrti autora, podľa ktorej má autor zomrieť a nechať čitateľa, aby prijal text po svojom, zároveň v odbornom texte Otvorené dielo píše o úskaliach interpretácie a nadinterpretácie. Podľa Eca každý text má svojho modelového čitateľa schopného nielen prijať jeho významové odtienky, ale z pasívneho prijímania vytvoriť tvorivý proces a sám dielo dokončí podľa vlastného skúsenostného komplexu. Súčasná semiotika pripomína účelnosť a funkčnosť mien, ktoré dávajú zmysel práve vtedy, keď konkrétny význam, ktorý im ľudia neraz prisúdia, napríklad na základe spoločenskej konvencie, znak teda vždy stojí za niečo iné. Autor podobný princíp otvorenej interpretácie uplatnil aj v ďalších zaujímavých dielach: Foucaultovo kyvadlo, Pražský cintorín či Baudolino a pohľad z estetiky v publikáciách O kráse a O škaredosti.
Filmové spracovanie s rovnomenným titulom Jeana-Jacquesa Annauda v hlavnej úlohe so Seanom Connerym vhodne dopĺňa knižnú predlohu. Prijímať Meno ruže je možné v komplexnosti textových rovín (teologickej, historickej, krimi, filozofickej), ale aj na ne rezignovať a vnímať ich čisto z literárneho hľadiska ako premyslenú, sofistikovanú literárnu hru. Ak na ňu čitateľ pristúpi, získa oveľa viac ako bežný čitateľský zážitok: vnímanie stredoveku ako veľkého mystéria a hlbokého myšlienkového sveta, v ktorom má slovo svoje posvätné miesto a váhu.
Použitá literatúra:
ECO, Umberto. Meno ruže (z talianskeho originálu Il nome della rosa, v preklade Adriany Ferienčíkovej). Petit Press, a.s. : 2004.
Patrícia Gabrišová vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na UPJŠ v Košiciach. Učí na základnej škole. Publikuje v rôznych literárnych periodikách (Fraktál, Romboid, Knižná revue, Glosolália, knižná príloha Denníka SME). Pripravuje na vydanie básnickú zbierku Vdychovanie škorice, ktorá by mala vyjsť vo vydavateľstve OZ FACE v roku 2025. V súčasnosti píše aj básnickú zbierku Nízky prah bolesti, ktorej vydanie podporil Fond na podporu umenia.
