Príbehy sú v nás – ako podporovať gramotnosť detí prostredníctvom rozprávania príbehov
Nie vždy máte vy, alebo vaše dieťa chuť si čítať. Môže sa stať, že vám dieťa povie: „Mami, tati, ja sa nudím.“
Túto vetu väčšinou rodičia nemajú radi, pokúšajú sa dieťatku rýchlo vymyslieť vhodnú aktivitu na zaplnenie času, prípadne od dieťaťa požadujú, aby sa išlo na chvíľku hrať samé.
Aj dospelí niekedy potrebujú oddych a relax. Väčšina z nás sa vo voľnom čase pohodlne posadí do kresla a sleduje televíziu. V súčasnosti majú v televízii pomerne vysokú sledovanosť programy typu „Talk show“, v ktorých ide o voľné prerozprávanie minulého zážitku, zápletky zväčša s humorným koncom. Rozprávajú ich obľúbení umelci, športovci, tváre verejného života. Divácke publikum tieto zábavné programy s obľubou sleduje, aby sa pri nich uvoľnilo, zasmialo, oddýchlo si a dozvedelo sa niečo viac o známych tvárach z obrazovky. Zrazu sa nám „rozprávači“ stávajú akýsi bližší, pestujú si s nami „vzťah“ na diaľku. Títo rozprávači v nás vzbudzujú zvedavosť, predvídavosť, zmysel pre humor…
Niečo podobné sa deje, keď svojím deťom, alebo spolu s deťmi rozprávame (prípadne tvoríme, dotvárame) príbeh.
Príbehy sa v rodinách rozprávali od nepamäti.
Najmä staršia generácia milovala naráciu – rada spomínala na svoje detstvo a mladé roky, cez svoje príbehy z reálneho aj nereálneho života. Bolo to pre ňu niečo prirodzené a pre deti to malo neskutočné čaro. Ja osobne si pamätám a veľmi rada na to spomínam, ako mi môj starý otec rozprával príbehy, ktoré sa mu stali, ktoré však vždy trochu „dotvoril“ tak, aby som takmer nepostrehla, kde je tá pomyselná hranica medzi naozaj a naozaj???
Bola som tými príbehmi unesená, aj keď sa pravidelne opakovali, rozprával ich vždy akoby po prvýkrát a ja som ich dokázala počúvať donekonečna. Podnecovali vo mne otázky, odpovede, radosť, smútok, hrdosť na môjho starého otca. Vnímala som jeho vnútorné hodnoty a nastavenia, jeho zmýšľanie, plánovanie, pocity, strachy a veľa ďalšieho. Aj keď som už dávno dospelá a starý otec už mnoho rokov nie je s nami, nemôžem na to jeho rozprávanie zabudnúť. Malo to pre mňa čaro a neoceniteľnú hodnotu.
To čaro v naratívnych príbehoch ostalo. Je tam stále. Len ho treba znovuobjaviť aj pre naše deti 21. storočia, ktoré sú priam zaplavené technikou a technológiami, ktoré im za nás prerozprávajú všetko, čo si len zaželáme. Výber máme obrovský.
Ono to však nie je to isté.
Ľudský kontakt, autentickosť, úsmev, výrazy v tvári, pohladenie nenahradí nič na svete.
Deti dnešnej doby sú pravdepodobne v niečom iné ako boli deti minulého storočia, v jednom sa však nelíšia: aj oni potrebujú cítiť lásku, blízkosť, osobný kontakt, potrebujú byť v kontakte nielen s rovesníkmi a rodičmi, ale aj so starými rodičmi, cez ktorých „nasávajú“ všetko, čo pre svoj život potrebujú a budú potrebovať. To im môže ponúknuť spoločne strávený čas pri rozprávaní príbehov.
Mnohí z nás si povedia: „Ale ja nie som tvorivý typ, ja neviem rozprávať príbehy.“
Dám vám radu: „Skúste to. Nebojte sa.“ Deti toho nepotrebujú veľa, oni nám prepáčia, že nie sme perfektní a dokonalí. Chcú byť s nami a žiť s nami. Radi nám s príbehmi pomôžu, stačí ich v tom podporiť, poprosiť ich o spoluprácu, byť k nim úprimný.
Inšpiráciu nám prináša život sám, naša minulosť, alebo dnešný deň.
Deti s nadšením počúvajú príbehy v ktorých vystupujú oni sami – radi listujú albumy s rodinnými fotkami. Prečo to nevyužiť. Obyčajné listovanie sa môže v okamihu premeniť na živé rozprávanie príbehu „O nás“, o našej rodine, o tom, čo sme spolu zažili, čo si vyparatil, čím si nás prekvapil…, námetov je veľmi veľa. Príjemný večer, posedenie v teplej deke pri čaji je na svete.
Obľúbené hračky, alebo rozprávky môžu „ožiť“ v našej fantázii, ktorej sa medze nekladú. Aj zvierací miláčikovia by si radi „zahrali“ v našom príbehu. Napínavé je rozprávať príbehy na pokračovanie, pozmeniť rozprávky, ktoré už dobre poznáme, vložiť do príbehu hádanku…
Keď s touto aktivitou začnete, veľmi skoro si ju obľúbite a stane sa pre vás nevyčerpateľným zdrojom radosti a blízkosti s vaším dieťaťom.
Na záver: čo je pri rozprávaní príbehov najdôležitejšie?
- spôsob akým príbeh rozprávame – rozprávame celým telom – zapájame naše ruky, tvár a hlas,
- príbeh oživujeme – dramatizujeme – akoby sa to dialo teraz, rovno pred našimi očami,
- vťahujeme do deja aj dieťa – aby cítilo podobné napätie ako vy kedysi, aby na konci príbehu zažilo uvoľnenie a radosť.
Príbehy nikdy nezaniknú. Majú pre nás osobitné čaro. Najkrajšie sú pre deti tie naše, skrze nich si nás deti budú pamätať navždy. Ostane v nich tá blízkosť, vôňa, pocity, náš pohľad, úsmev, láska s akou sme im venovali kus svojho času, kus svojho života. Prostredníctvom nich pochopia, že sme s nimi na spoločnej ceste.
Pozn.: Tento článok venujem môjmu starému otcovi, ktorý prebudil vo mne čaro osobných príbehov a narácií.
Renáta Kišová (1975) je špeciálna pedagogička, matka troch detí. Študovala teológiu a učiteľstvo na TF UK v Bratislave neskôr inšpirovaná príbehom jej vlastného dieťaťa sa pustila do štúdia špeciálnej pedagogiky. Pôsobila ako učiteľka, vychovávateľka, poradkyňa včasnej intervencie. V súčasnosti sa venuje špeciálnej pedagogike – deťom a dospelým. Rada číta, píše a miluje umenie.
