Na mesiaci autorského čítania som historikovi a jazykovedcovi Martinovi C. Putnovi v diskusii položila otázku, aký je jeho názor na postavenie angličtiny ako svetového jazyka, prípadne jej ďalší osud. Namiesto rozsiahlej odpovede som dostala odporúčanie na knihu Nicholasa Ostlera,  lingvistu a historika z univerzity v Kente: Říše slova. Jazykové dějiny světa.

Kniha Říše slova s podtitulom Jazykové dějiny světa sa pokúša poodkryť tú charakteristiku jazykov, ktorá viedla k ich svetovému presadeniu. Ostler tvrdí, že reč, ktorou rozprávame, nepredurčuje naše životné presvedčenie, ale niektoré metafory sú nám jednoducho vďaka jazyku bližšie než iné. Niektoré stavy mysle, postoje, vzťahy sa ľahšie vyjadrujú v jednom jazyku než v iných. Nie je jedno, akou rečou rozprávame alebo ako rozprávali naši predkovia; v jazykoch vymedzujeme, analyzujeme a oživujeme naše svetonázory.

Zámerom knihy ako takej je poskytnúť čitateľovi prehľad dejín jazykov, ktoré sa vo veľkom presadili vo svete. Autor sa na jej začiatku venuje nástupu písomníctva, pretože až od objavu písma máme dôkazy o tom, akými jazykmi ľudia hovorili. Dejiny sveta posledných piatich tisícok rokov sú predovšetkým dejinami jazykov, média, čo spája ľudské spoločenstvá a umožňuje zdieľať a odovzdávať zdieľané z generácie na generáciu. Príbeh pokračuje ako vzostup a pád mnohých jazykov, ktorých sme boli svedkami v nedávnej minulosti či súčasnosti. Pre tento proces autor zavádza pojem „Splyň a prevládni“. V knihe sa ďalej venuje kultúrnym inováciám ako gramotnosť, náboženstvo, obchod, ktoré úspech každého z jazykov sprevádzali, ale neobchádza aj ich rovnako fascinujúce neúspechy a pády. Prečo sa nemčina nerozšírila tak ako angličtina? Prečo egyptčina, ktorá prežila tri tisíce rokov nadvlády, nakoniec podľahla arabčine? Prečo je holandčina v dnešnej Indonézii takmer neznámym jazykom, ale angličtina v Indii zapustila korene?

Odpoveď na moju úvodnú otázku však ponúka aj ďalšia kniha Nicholasa Ostlera, The Last LINGUA FRANCA.

V tejto provokatívnej a presvedčivej knihe Ostler spochybňuje samozrejmosť predpokladu, že angličtina bude trvalo dominovať ako svetový jazyk. Na základe svojich encyklopedických znalostí svetových jazykov a ich dejín usudzuje, že ani angličtinu neminie osud latiny alebo sanskrtu.

Vplyv angličtiny možno dnes sotva preceňovať: je prednostným komunikačným prostriedkom vo vede, politike, obchode a zábave, takmer ako povinný predmet je považovaná za súčasť gramotnosti. Globálna rovnováha síl sa však pomaly mení, navyše táto jednoznačná prevaha je záležitosťou posledných 30 rokov, nie viac. Popri tom sú tu stále krajiny, v ktorých angličtina nikdy nezohrávala významnejšiu úlohu.

Hoci globalizácia rozšíreniu angličtiny pomohla, priniesla aj zmeny v spôsobe, akým k jazykom pristupujeme a používame ich. S ľahko dostupnými nástrojmi prekladu smerujeme k pestrejšej budúcnosti, ktorej zrejme nebude dominovať žiaden konkrétny nástupca angličtiny. Azda len rodení “spíkri” príjmu túto skutočnosť s ľútosťou nad stratou svojej dominancie, ostatným sa skôr uľaví. Zbavia sa totiž obtiažneho školského predmetu – komplikovaného jazyka s pôvodom štyroch rôznych, a preto s nepochopiteľným pravopisom a gramatikou plnou nepravidelností a zložitých slovesných časov, hoci v realite napokon používajú jeho značne zjednodušenú a technizovanú verziu. Napriek všetkému nám predsa len ostane schopnosť čítať Shakespeara v origináli, ako nám ostala možnosť prečítať si ruských klasikov po (pred)poslednom pokuse o širšie zavedenie jazyka pokroku a svetového mieru.

Nicholas Ostler
Říše slova: Jazykové dějiny světa (BB art 2007)
The Last LINGUA FRANCA (Penguin 2010)

Sibyl Marmorstein sa narodila a žije v Košiciach. Pseudonym si zvolila podľa dvoch literárnych postáv. Je absolventkou medziodborového štúdia teoretickej biológie na katedre filozofie a dejín prírodných vied a doktorandského štúdia umelej inteligencie na katedre kybernetiky. Venuje sa biokybernetike a popularizácii vedy, najmä biologických odborov.