Pohmkáva si vtieravú melódiu:
„Načo pôjdem domov,
keď nemám nikohooo…“
Vlastne má celkom dobrú náladu, ktorú mu urobila nahlúpla pesnička. Na každý tretí takt namočí do teplej vody panvicu a do rytmu ju mydlí.
„Otec sa mi žení,
matka leží v čiernej zemiiiii…“
Panvica je umytá, postaví ju na jedinú elektrickú platňu, ktorá ešte hreje. Otec z piesne sa vracia a sleduje, ako sa rozbíjajú vajcia. A pieseň začína odznova:
„Načo pôjdem domov…“
Zapadá to do kontextu. Vajcia sú oplodnené a zapáchajú. „Sú to záprdky, záprdky“ spieva a podupkáva. Život s melódiou dodáva piesni nový kontext. Praženica nebude. Minuli sa vajcia. Marko, ktorému všetci vravia Maroko je slabinger. Ani poriadne vajcia nemá. Teda…nielen na praženicu, ale ani tak, na ženu. Celý je na nič. Stojí pri dvojplatničke v pyžamových gatiach s povolenou gumičkou. Jednou rukou sa snaží robiť raňajky, druhou si zakaždým povytiahne padajúci kus oblečenia, pod ktorým nemá nič. Iba…. Staré, šedivé smradľavé…
„Načo pôjdem…“
No nanič.. Maroko! Ty si doma tu, v tejto hnilobe. Začiatok 21. storočia prežívaš opustený. Nie preto, že by si chcel, ale preto, že ti žena dala kopačky. Hovoril si jej neúctivo Žana vylízaná.. Mal si sa tváriť skromnejšie, menej sebavedomo a bezočivo. Veď sa o teba starala. Teda…tak tvrdila ženám pred kostolom a tie ako kúpili, tak poslali ďalej. Bola čiastočne veriaca. Čiastočne preto, lebo nik nevedel, dokonca ani farár, či verí vo všetkých troch, či iba v jedného. Dnes už na tom nezáleží.
Maroko sedí na stoličke, čo má tri nohy a obzerá sa, čo by mohol zjesť. Od včerajšej večere nenašiel nič. Prázdny hriankovač, fritézu. Načo by teda chodil domov? Je predsa doma. A do reštaurácie…To by musela mať iné… tie…oné…služby, keby bola otvorená. Otec sa mu nežení a dávno sa mu minul ako drobné v krčme. Maroko zmĺkne. Vie, aký bol otec. Ešte aj teraz ho bolí chrbát, keď ho udrel poriskom motyky. Je pravda, že Maroko bol v mladosti lenivší, do roboty sa nehrnul. Ale hlavu mal dobrú. Myslí si a usmieva sa . „Keby som chcel, aj gymnázium vyštudujem.“ To slovo rád používa, lebo má cveng. Dedinčania majú pred ním rešpekt a nevedia odhadnúť, či je to možné aj s priezviskom Chumaj. Možno to má v krvi. Hlupák nikdy nebol. Ale prečo nešiel na gymnázium, na to sa ho nik nepýtal. A prečo si ho Žana zobrala, aj keď nebola odtiaľ, všetci tušili. Asi preto, lebo nevedela. Stačilo jej, že Maroko je vyučený elektrikár. Nielen to. Aj … aj šikovný bol. Vedel silno i slaboprúd. Opravoval všetko od kalkulačky po práčku. Hoci aj automatickú. Aj umývačku riadu, aj auto. Všetko. Ale dopadol takto. Žana jedného dňa odišla. Dobrovoľne, hoci ju ani nebil, ani nepil.
„Nechala ma ženaaa“
Pesnička zavádza, klame. Odišla so svojimi vecami okrem zlata. Tam ich má. Prsteň, náramok, retiazku s krížikom. V hrnčeku, na ktorý napísal acetónkou POKLAD. Žiadne deti nemali. Dodnes Maroko netuší, prečo ani jedno. Snažil sa, snažil a…nič. A ďalej sa od rozkoše nedostali. Smutno je.
„Nájdem si ja inú,
deti dám do …“
Vstal, stolička sa pod ním rozsypala. Zhodil zo seba pyžamové gate so zažltnutým rozkrokom, šmaril ich k peci. Spáli ich a na ich teple uvarí polievku. Zo zemiakov a cesnaku bez zápražky. Keď bude ohňa málo, spáli aj stoličkové nohy. Čistí zošúverené zemiaky, cesnak.
„Budem zase mladý,
spievať do náááálady…“
Dochádzajú mu slová aj chuť. Mal by sa pustiť do roboty. Napísať Žane list, odoslať a čakať. A medzitým dať do poriadku dom. Čo keď príde? Ani dnu nevojde, keď otvorí dvere a uvidí, v čom žije. Len mu spakruky šplechne do tváre výčitku. Všetky, čo má nacvičené. Polievočka pekne vonia, oheň veselo poskakuje za kovovými dvierkami. Poobliekal sa, stojí pred zájdeným zrkadlom, ktoré má starecké fľaky. Pesnička skončila. Slová už nie sú. Minuli sa. Rozostlaná posteľ zapácha, sadne si na ňu, hlavu skloní ako previnilec. Ako chlapec, keď rozbil okno. Zasklili ho a Maroko sa naučil, čo robiť, keď je zle. Pozrel do hrnca. Pláva v ňom cesnak, rozvarené zemiaky, prach z korenia. Polievka.
„A…napila sa milá
Vody sa napilaaa…“
Žane nenapíše. Nevie adresu. Tú, čo mu nechala, zahodil už dávno. V srdci ho zabolí. Je sám, sám….v búde, čo vyzerá ako jeho život.
„Napila sa milá
zo studni kamennej..“
Štefan Šimko (1956)
Štúdium: Gymnáziu v Levoči ( 1975), Pedagogická fakulta UPJŠ v Prešove, aprobácia slovenský jazyk a literatúra – výtvarná výchova.
Práca: .V rokoch 1979 – 1991 učiteľ. V ZDŠ Hrabušice, 1991 – 1996 riaditeľom uvedenej školy, 1999 – 2001 pôsobil v ZŠ Tajovského v Poprade a súčasne na osemročnom gymnáziu Popradské nábrežie. Od roku 2009 – 2019 zamestnanec Mestského úradu, odd. školstva Spišská Nová Ves, 2020 dôchodca.
Aktivity: príprava recitátorov, vedenie dramatického krúžku, tvorivé písanie, zážitkové dramatické čítanie.
Autorstvo: víťaz Gorazdovho Prešova, laureátom Chalupkovho Brezna. 1.mesto v X. ročníku literárnej súťaže O cenu slovenského učeného tovarišstva, 1.miesto Cena Literárneho fondu za adaptáciu epického a lyrického diela Príbeh o Márii, 2.miesto – cenu Literárneho fondu za divadelnú hru pre deti a mládež O tme, ktorá sa bála, 3. miesto Cena Divadelného ústavu za text Rozprávka o troch hudcoch a vetre, cena Literárneho fondu 2. miesto: divadelná hra pre dospelých: Poľovačka. Divadelná hra Koperdani na Palárikovej Rakovej a jej prezentácia na medzinárodnej divadelnej prehliadke Dida 2011 v Srbsku, divadelné texty pre detské a mládežnícke divadlo, kniha poviedok Pasenie Mamutov.
