Dominika Moravčíková má rada Club Mathé popíjané v ateliéri v Tabačke, marinovaný tempeh bez prílohy a sedačky chesterfield. V čase lockdownu vo voľných chvíľach nahráva chrámové zvuky košického Dómu sv. Alžbety a skladá ich do ambientnej koláže. Pomalým tempom píše poviedky a román.
Na začiatok malé priznanie: úvodná báseň zbierky Deti Hamelnu vo mne zanechala intenzívnu stopu, po čítaní som na ňu myslel azda najviac, hovoril som si, že je to skvelá iniciačná vec. Jednak pre situáciu a prostredie, jednak pre myšlienkový svet, avšak najmä pre požiadavku „stratiť pamäť“ (s. 11) ako pointu. Spomenul som si na Homérovu Iliadu, kde básnik na začiatku vzýva múzy (Mnémosyné, matka múz, je personifikáciou pamäte), aby načerpal inšpiráciu. A možno aktualizoval pamäť, ktorú najprv z „vlastnej“ vôle stratil. Nakoľko vnímaš pamäť ako dôležitý horizont písania?
Pamäť je pre mňa v písaní dôležitá z bazálneho dôvodu možnosti uchovať niečo, čo sa kompozične nedá zapamätať. Ja si svoje básne veľmi nepamätám, nenosím ich v sebe, a ak áno, tak iba počas doby ich tvorby. Potom sa odo mňa „odtrhnú” a sú pre mňa ako zhodená koža, ktorá je určitým záznamom, ale už nežije. Tak je to asi potrebné, lebo inak by som mala nutkanie ich donekonečna prerábať. Strácanie pamäti v tejto básni Nahota pohorí, o ktorej hovoríš, je pre mňa opisom stavu vojny, hrozby, strádania alebo aj nejakého civilizačného resetu. V pozadí básne som mala na mysli čosi ohľadne zániku kultúr a celých ľudských systémov. To je vec, ktorá ma v období tvorby tohto textu prenasledovala. Stav bez pamäte je tiež možným stavom bytia anorganickej prírody. Inšpirovala ma červená hora bez porastu, ktorú som videla na horizonte v meste Albuquerque v Novom Mexiku, žiariacu pri západe slnka. Preto sa báseň volá Nahota pohorí. Vtedy som mala celkom intenzívny zážitok toho, že aj hora je živá bytosť a že jej pamäť musí byť iná, než je tá ľudská – zrejme sa odohrávajúca v celých komplexoch času a zhlukoch klimatických dôb. Človeka alebo zviera držia v každodennosti rituály a stravovacie, pracovné či citové deje, ale hora zrejme nič také nemá. Takže áno, uchopiť básnicky nejakú entitu cez jej podobu pamäte v súvislosti s plynutím času je pre mňa možnosť, ktorú využívam.
Iniciačná báseň hovorí o nepokoji, kostiach, priestore pod povrchom zeme, dominujúcej neživej prírode. Keď „vyjdeme na svetlo“, natrafíme v Deťoch Hamelnu na množstvo znepokojujúcich prvkov: lov (s. 12), ťažkosti s rastom (s. 14-15), pocit absurdity (s. 24), „márna“ snaha o záchranu života (s. 25 – 26), dôsledky ekologickej/klimatickej krízy (s. 27), rasizmus (s. 30-32), bolesť u zubára (s. 37-39), nehovoriac o cykloch Deti Hamelnu (s. 61-87) a Čas Koptov (s. 89-102). Odhliadnuc od spomenutých námetov – vstupuje nepokoj do tvojho procesu písania?
Samozrejme. Nepokoj je asi moja hlavná tvorivá metóda. Celkovo mi existenciálne pokoj nie je veľmi blízky. Aj keď prežívam nejaké veľké šťastie, som nepokojná. Pokoj mi dosiaľ nebol veľmi súdený. Súvisí to asi so sklonom k úzkosti, s takmer neustálym strachom, že sa prihodí niečo zlé alebo až katastrofické. To je psychologická črta, aj keď nerada by som tvorbu redukovala na „písanie úzkosťou“. Učím sa prežívať pokoj a mať ho za svoj od iných ľudí. Možno mám v knihe i nejaké pokojnejšie básne, ale asi všade je vrstva nepokoja v pozadí. Chcela by som, aby moja potenciálna budúca publikovaná básnická tvorba bola ľahšia a vtipnejšia.
Pre časopis Rozum si povedala, že bezčasovosť ťa oslobodzuje: zužitkovala si fantastické prvky, oživila legendy atď. O aký druh oslobodenia sa jedná – najmä vzhľadom na okolnosť, že „nezávislosť“ protagonistov tvojej zbierky je od začiatku bytostne spochybnená?
Ten výrok o bezčasovosti sa týkal hlavne prozaickej tvorby. Tam stále výrazne vychádzam z detstva, ktoré bolo prirodzene do veľkej miery časom mimo histórie a tiež časom ponárania sa do alternatívnych prostredí, ktoré som mohla slobodne skúmať a mať pod kontrolou. V tomto nastavení pri písaní prózy často zostávam. Poéziu som naopak použila ako médium historicky a regionálne veľmi situovaných spoločenských problémov.
To súvisí s miestom politiky a politického (a materského), ktoré sa kríži s náboženstvom a vzťahom človeka k Bohu. Ako vnímaš ich vzájomnú závislosť? Akú rolu hrá v Deťoch Hamelnu?
Písanie o Bohu a náboženstve nebolo niečo, čo som mala v pláne. Nejak sa ale ukázalo, že to tak musí byť. Tá zbierka je, možno až v prílišnej miere, o týchto politických a božských veciach a naopak „veci materské“ v nej absentujú alebo sú sabotované. Ešte aj v básni Strečno – Zlatné, r. 1380 je materstvo nevydarené – dieťa, ktorého otec je vodník, opustí matku aj sociálnu štruktúru, do ktorej sa mohlo formovať a žije v prírode ako predátor. Táto nerovnováha v zmysle prevahy tém ako migrácia či zvierací lov (oproti intimite a jemným obrazom) je asi pre zbierku charakteristická, možno ide až na hranu presilenia. Dá sa to tej knihe aj vyčítať, čo mi príde fér.
Záverečný cyklus Čas Koptov je (podľa mňa) lemovaný zaujímavým „paradoxom“. Na začiatku subjekt konštatuje, že „náboženstvo je metódou videnia, nie poznania vecí“ (s. 91), kým na konci demonštruje „viem, že čas Koptov ešte neprišiel“ (s. 102). Treba povedať, že koptskí kresťania mali odjakživa v úcte kult mučeníctva a intenzívne eschatologické chápanie viery, čo je v cykle zvýraznené správou o masakre Koptov jednotkami IS práve 2. novembra (pamiatka zosnulých). Zdá sa, že tu dochádza k syntéze: predmetom poznania sa stáva metóda videnia, resp. poznávací subjekt si ju osvojuje a uplatňuje spomenutou výpoveďou (poznanie viery). Náboženstvo sa tak stáva nutnou podmienkou poznania, dokonca (časovo) konštitutívnym horizontom koptského etnika. Na inom mieste čítame, že „náboženstvo je projekciou“ (s. 98). O akom náboženstve a čase subjekt uvažuje? Ako vníma súvis medzi vierou a poznaním? (Toto kríženie dokončuje presun metódy na stranu náboženstva, pričom metóda predstavuje klasický nárok poznávacieho subjektu.)
Správa o masakre je v básni iba rozsekanou vetou – parafrázou zo spravodajských portálov, takže je to najviac ne-literárna poloha knihy, po ktorej príde už iba mytologický obraz s piesočným pavúkom a záverečné „proroctvo“ – prísľub budúcnosti, v ktorej „poslední budú prví“. Náboženstvo subjektu je zároveň na inom mieste v tejto básni nestabilné a naznačuje sa, že je iba tým, čo si samotný subjekt dokáže predstaviť. Zbiehajú sa tam viaceré pozície a v rámcoch textu nemôžu byť rozriešené. V zásade sú tu v súvislosti s masakrom a všetkým, čo sa tam odohráva, možné iba dva extrémy – totálny chaos alebo nejaký mytologický naratív.
V Deťoch Hamelnu stále cestujeme – naprieč priestorom, časom, s rôznymi postavami (migruje čitateľ, migrujú samotní protagonisti). Príťažlivosť cestovania je „vyvážená“ telesnosťou (smrteľnosť) a stratou domova: „psy štekajú na tých, ktorí nevedia, kde majú domov“ (s. 68), „aké to vlastne je žiť bez vlastného štátu?“ (s. 96). Keď si spomeniem na Frames of War (J. Butler), tak zbierka Deti Hamelnu mi pripadá ako program existenčného nezaistenia – jeho protagonisti zažívajú permanentný výnimočný stav (Benjamin). Čo z toho vyplýva pre tvoje chápanie poézie?
To, čo opisuješ, asi vychádza z toho, že námety väčšiny básní vychádzali z nejakých výnimočných stavov. Viaže sa to k vyššie spomenutej črte prežívania a úzkosti. V prípade žitia bez vlastného štátu som to „na vlastnej koži“ spoznala najbližšie sekundárne, ako som mohla, teda cez v tej dobe blízkeho človeka. V každodennom alebo intímnom spojení s druhým je možné cítiť jeho či jej stres, nedostatok zázemia a možnosti nešťastia, ktoré pre mňa dovtedy boli málo predstaviteľné. Samozrejme, občas sa viem cítiť „cudzo“ a bez domova, ale to sa nedá porovnať so stresom migranta bez európskeho pasu. Nikdy som sa teoreticky nezaoberala vojnou a nekropolitikou, ale teória prekarity života od Judith Butler je mi trochu známa. Naše schopnosti empatie sú v súčasnej pandemickej situácii neštandardne nahlodávané dovnútra, do našich vlastných „národov“ a susedstiev. Už nie je na stole otázka, či si vážiť utečenecké životy, súčasná otázka je, či si vôbec vážiť životy „vlastných“, respektíve za cenu čoho. Je možné, že so stupňujúcou sa klimatickou krízou a spoločenskou nerovnosťou to bude iba horšie. To vytvára situáciu, ktorá na tvorbu vplýva. Netvrdím ale, že tvorba alebo umenie, ktoré sa zaoberá takpovediac drobnosťami, nemá v súčasnosti svoje miesto – práve naopak, možno je dôležitejšie než umenie veľkých sociálnych tém.
Cyklus Deti Hamelnu končí tvrdením, že „ostane len písané slovo“ (s. 87). Predstavuje toto zachovanie pozostatok, alebo práve naopak – nadbytok? Môže mať písanie poézie záchrannú funkciu? Pokiaľ áno, čo („koho“) dokáže zachrániť?
Ten nadbytok, ktorý spomínaš, je pre mňa zaujímavý. Písanie historických rozprávaní a kroník vychádza z určitých nadbytkov, ktoré často nemajú práve tí, ktorí sa objavujú v mojej zbierke – etnické menšiny, kati, prostitútky. Čo sa týka záchrany, poézia môže pôsobiť magicky, a aj ja ako čitateľka poznám pocit typu „táto báseň bola napísaná pre mňa“. Ale v zásade poézia asi nemôže zachrániť nič, to môžu iba ľudia a úkazy, ktoré by sme nazvali šťastnou náhodou alebo osudom. Poézia môže akurát pomôcť niečo chvíľu vydržať alebo ukázať čosi skryté, odhaliť vinníka. To sa ale hlavne týka mojej osobnej filozofie pretavenej v písaní Detí Hamelnu – máločo je relatívne a všetko je nejak absolútne, možno až doslovne. Vinník existuje, a celkovo existuje možnosť, že môžeme niekomu niečo vyčítať a že nejaká spravodlivosť musí prísť. Preto to vyhlásenie, že „Čas Koptov ešte len príde“. Ale tak skoro to asi nebude…
(S Dominikou Moravčíkovou sa zhováral Stanislav Olejár)
