Slová českého poetu Kamila Boušku prinášajú do debaty o poézii otázku o relevancii básnikov tým, či ostávajú na horizonte pamäti čitateľov aj po svojej smrti, alebo sú večne živí. Zároveň Bouška naznačuje, že mu obraz smrti nie je cudzí – nielen v poézii, ale aj v existencii literatúry ako takej. O živote aj o jeho konci na prvej poetickej čítačke OZ Medziriadky hovorili Kamil Bouška a Natália Timaniková s moderátorom Viliamom Nádaskayom.
Rozprava o úpadku sa môže zdať ako pesimistická téma, mnohí autori však aj tu nachádzajú inšpiráciu; úpadok je fascinujúci, príťažlivý. Výnimkou nie je ani Kamil Bouška, ktorého výber na čítačke zahŕňal aj cyklus básní o „nepoznaní skutočného života bez smrti“. Tie stáli pri básňach o snahe uchopenia vlastného života či lásky a o ubití zo žitia a práce. Neniesli ale nádych fatality, pohybovali sa na hrane mysteriózna a hry so skutočnosťou a nezvratnosťou osudu; boli skôr explicitnými vyjadreniami necenzurovaných pocitov. Niektoré dokonca pripomínali odľahčený sentiment. Slovami básnika: „básnici žijú zo vzduchu, do oblakov ich poslali už dávno.“
Bouška nevníma poéziu ako upadajúci literárny druh. Debaty, čítačky, nové vychádzajúce zbierky – to všetko je preňho umeleckou inšpiráciou a dôkazom prekvitania poetického života, osobným komplexným zážitkom. Hranicu nekreslí medzi autormi mŕtvymi a živými, ako už avizuje aj úvodné motto. Pohľad na bytie klasikov je podľa poeta rovnako dôležitý ako pohľad na realitu aktuálnych autorov.
Prvoradé je, že všetkých básnikov spája nielen vzťah k bytiu, ale aj bytostné napätie s jazykom. „Všetci básnici majú dramatický vzťah k jazyku. Zaujíma ma, irituje. Nie je mi ľahostajný,“ predstavil Bouška svoj vzťah. Jeho nuansy, ale aj deficity zobúdzajú potrebu myšlienky dostať na papier, aj keď niekedy pociťuje frustráciu z toho, aké vedia byť slová nedostačujúce. Napriek tomu je v jeho básňach citeľná hra s obraznosťou, významom či detailmi. Tenzia pretrváva aj vo vzťahu s básňami samotnými. Možno by sme ho nenazvali dekadentným, ale symbolickým: „Verše a pocity ku mne prichádzajú ako vízia. Sú ako krajina, ktorú presvietil blesk. Cítim tlak obrazu, ktorý supluje myslenie – potrebujem to napísať, aby som sa vízie zbavil.“ Myšlienky vidín boli pripodobnené vyjadreniam Ivana Štrpku, ktorý tvorbu vníma ako stav tranzu. Samotné písanie je pre Boušku natoľko prínosné, že proces považuje za úspech, naplnenie.
Náhle záblesky inšpirácie pri vzniku poetického diela pociťuje aj Natália Timaniková. Paradoxne jej jemná, metaforická a citlivá poézia pozostáva nielen z nevysvetlených popudov, „osvietení“, ale aj z čítania diel prekliatych básnikov. Slovami Natálie, je pre ňu zaujímavé pozrieť sa do hláv starších generácií tvorcov a predstavovať si svet ich očami. Aj ona vysvetlila ťaživý oblak tém prekliatych básnikov ako zdroj záujmu, mystiky a zvedavosti, nie pesimizmu a splínu. Poetku fascinuje dramatický nádych dekadentných básní, no najmä melanchólia, ktorú sa snaží dostať aj do svojej tvorby. Väčšmi sa však sústreďuje, na rozdiel od Boušku, na život: „Mám rada, keď ľudia žijú moju poéziu. Vtedy si pripadám úspešná.“ Titul poetky Natálii pripadá komfortný, chrániaci – zakryť pocity slovami a posunúť ich ďalej je oslobodzujúce, spája podobne zmýšľajúcich ľudí.
Od dojmu úpadku poézie Timanikovú takisto odvracia práve vzťah k čitateľom a diskusia. Rada vidí okrem spomenutých prekliatych básnikov prichádzajúce nové mená. Nadväzovanie kontaktov je podľa nej v literatúre dôležité nielen pre vznik priateľstiev, ale primárne pre dokázanie, že poézia je prítomná, dýcha.
Stav, počas ktorého básne vznikajú, pripisujú autori smútku. Dokonca úsmevne obaja dodali – písanie za šťastných dní je pre nich ako podvádzanie vlastnej autenticity a pocitov. Autori sa teda zhodli v nenahraditeľnosti akceptácie dobrých i zlých stránok života.
Debatu zastrešovalo OZ Medziriadky, ktoré pravidelne organizuje čítačky s etablovanými autormi a mladými účastníkmi súťaže a celoročného projektu Medziriadky. Čítačka bola prvou čistou poetickou v rade kombinovaných čítačiek prózy a poézie.
Medailóny autorov
Kamil Bouška (1979) je jeden z najvýraznejších súčasných českých básnikov. Knižne samostatne debutoval zbierkou Oheň po slavnosti v roku 2011, za ktorú získal nomináciu na cenu Magnesia Litera za poéziu a objav roku. O štyri roky neskôr vydal druhú zbierku básní Hemisféry a jeho zatiaľ poslednou knihou je Inventura (2018) – všetky vyšli vo vydavateľstve Fra. Bol hosťom letnej školy literatúry Medziriakov v roku 2019.
Natália Timaniková (1999) je dlhoročná Medziriadkarka a navštevovala LDO v Starej Ľubovni, odkiaľ už tradične prichádza veľa Medziriadkarov. Vstupom do literárno-dramatickej sféry bol pre ňu práve umelecký prednes, ktorý mal úspech napríklad na Hviezdoslavovom Kubíne či Vansovej Lomničke. Venuje sa písaniu poézie a je laureátkou viacerých literárnych súťaží. Počas strednej školy pôsobila ako redaktorka celoslovensky úspešného časopisu Gymploviny.
.
Text: Mária Juríková
Fotografie: Soňa Uriková
Zdroj medailónikov: Medziriadky.sk
