slovenská próza – Stránka 2

Martina Buzinkaiová: Komický potenciál periférie v Kšefte Víťa Staviarskeho

Víťo Staviarsky vstúpil do literatúry novelou Kivader v roku 2007, hoci prvé poviedky publikoval už koncom osemdesiatych rokov. Do slovenskej prózy vniesol málo využívaný „tematický register, ktorý je úzko naviazaný na kombináciu rómskeho prostredia a geografického (východné Slovensko) a sociálneho okraja (alkoholizmus),“ (Passia a Taranenková 2014, s. 74). Spätosť s konkrétnym priestorovým rámcom evokuje i v nasledujúcich autorových knihách najmä

Marek Vadas: Svedok

(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi premietne šmuha, akoby okolo mňa

Martin Makara: Šťastie čiernobyľských riečných rýb v Ballovom svete Medzi ruinami

„So ženou ráno vstaneme a náš vzťah sa do večera rozpadáva,“ vzdychol starší pán. „To je úplne normálne,“ zívol Felešlegi a bolo po vyšetrení.“ (s. 109). Svet ostatnej Ballovej prózy Medzi ruinami je totálnym rumoviskom – totálnym preto, lebo v ruinách je tu všetko: spoločnosť, mesto, rodina – napokon aj protagonista Felešlegi sám. Pôvodný, funkčný stav

Martin Vlado: Mám všetko, čo nepotrebujem

Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému: Ako sa žije slovenskému spisovateľovi. Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu za knihou. Som valibook. Len

Jana Micenková: Nie je nič krajšie, ako spokojné dieťa s milujúcimi rodičmi

Jana Micenková je oceňovaná spisovateľka, režisérka a výrazná súčasť československého kultúrneho priestoru. V roku 2013 založila v Prahe nezávislý divadelný súbor Nekroteatro. Na konte má ako scenáristka a režisérka niekoľko úspešných inscenácií. Jej zbierka poviedok Sladký život (2017) sa dostala do desiatky prestížnej súťaže Anasoft Litera, rovnako ako román Krv nie je voda (2021). Tvoj román Krv

Ivana Gibová: Pre mňa tí moji zúfalci aj pacienti sny stále majú

Ivana Gibová (1985) sa narodila, aby provokovala. Vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Novelu Bordeline (2014) zinscenovalo divadlo Stoka a pražské divadlo Nekroteatro. Jej kniha Barbora, boch & katarzia (2017) bola nominovaná na cenu Anasoft

Veronika Benikovská: Človek nie je iba tým, kým je teraz, ale aj tým, kým bol

Alfonz Bednár: Kolíska V 50-tych rokoch dvadsiateho storočia vyšiel román A. Bednára Sklený vrch a neskôr zbierka noviel Hodiny a minúty. Obe prózy sa vymykali vtedajšiemu charakteru literatúry socialistickému realizmu, ktorý nadobudol schematickú podobu. V emblematických dielach socialistického realizmu môžeme hovoriť zjednodušovaní zobrazovanej skutočnosti, čierno-bielom videní postáv, pátose pri zobrazovaní protagonistov (postavy hrdinov z SNP)