Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému: Ako sa žije slovenskému spisovateľovi.
Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu za knihou. Som valibook. Len sa ináč píšem a ináč čítam.
Kým som chodil do práce čítaval som málo. Čas bol iba na odbornú literatúru, čo sa neráta. Dnes už nemusím chodiť do školy, vyberám z knihovníčky neprečítanú knihu za knihou (zakaždým sa snažím spomenúť si, kedy som ju kúpil či dostal) a čítam ako na bežiacom páse. Počas môjho takmer štyridsaťročného pôsobenia na univerzite som takto, ako teraz čítam, písal. A dnes, keď mám na to ideálne podmienky, sa mi do písania vôbec nechce. No odvčera sa mi nechce ani čítať – natrafil som na knihu, ktorá ma nebaví. Nikdy som však nemal vo zvyku pustiť knihu z ruky len tak, vždy som sa usiloval každú dočítať. Je len málo tých, čo som tresol o zem a rozdupal. Na druhej strane si uvedomujem, že za ostatné mesiace práve takých pribúda.
Bude to tým, že čítam viac?
Alebo pôjde o bežný dôchodcovský rytmus?
Čítal som už ako štvorročný. Nástup do školy bol pre mňa peklom; obézny z buchiet, šišiek, lekvárových pirohov, rezancov s makom a nedeľných rezňov so zemiakovým šalátom, som sa v škole striedavo nudil a bál. Písmenka a číslice som poznal, ale dve hodiny telesnej výchovy do týždňa boli veľkou neznámou. Začal som študovať rôzne diagnózy. Cibril som si fantáziu. Naučil som sa celkom slušne napodobniť otcov a mamin rukopis a podpis. Zdalo sa, že moje ospravedlnenky z telesnej výchovy nemajú chybu. Klamal som až sa prášilo, a z tých kúdolov prachu sa na okamih vynárali kontúry budúceho spisovateľa, ktorý má medzery v gramatike.
Prasklo to.
Sedím v obľúbenom špinavozelenom ušiaku a uvažujem ako to šéfredaktor myslel. Môj príspevok si predsa smer určí sám; napokon, inde ako do samého stredu odpoveď od srdca ani smerovať nemôže.
No nechce sa mi.
Pritom je ideálny čas na písanie.
Piatok, podvečer, júl, leje ako z krhly.
Predtým by som v takýto čas doma neobsedel. Nespravila by s tým nič ani manželka Adelaide, ktorá ma – budú to dva roky – opustila. Mala francúzsky pôvod po dedkovi – partizánovi, ktorý takmer padol pri Strečne. S mladučkou a krásnou sestričkou – ženinou babkou –, ktorá sa o raneného starala až z neho opäť vypiplala fešného Francúzika, sa ihneď po skončení vojny zobrali a zostali žiť v Československu.
Škrípať to medzi nami začalo, keď som sa podujal doopatrovať deväťdesiatročnú matku. Žila sama v byte neďaleko nás. Musel som sa u nej zdržiavať čoraz väčšiu časť dňa a často zostávať aj na noc. Zdravotný stav sa jej zhoršoval, a tak som sa k matke napokon nasťahoval. Adelaide začala spávať so zajacom. Obsadil moju časť postele a bol plyšový. Keď sa matke niekedy na pár dní polepšilo, vracal som sa domov. Zajac celú noc ležal medzi nami, čím mi žena ostentatívne dávala najavo, ako veľmi mnou pohŕda. Matke sa jedného dňa výrazne polepšilo a zomrela. O niekoľko dní po pohrebe ma Adelaide opustila.
Viem, že má známosť s chlapíkom, odo mňa o devätnásť rokov mladším. To je presný vekový rozdiel medzi mnou a mojou ženou. Našla si rovesníka, kolegu z univerzity, ktorému som ju predstavil medzi dvoma dejstvami divadelnej adaptácie Dostojevského románu Besy. Bol na predstavení sám a naše stretnutie pri cigarete bolo viac ako pravdepodobné.
Po tom čo Adelaide odišla prestal som piatok čo piatok podvečer opúšťať byt. Stretnutia v Oxforde, pube vedľa univerzity, ma už predtým nebavili. Poctivo som ta však chodieval, zo zvyku, či z dôvodu akéhosi nutkavého pocitu, skrátka, ak som v piatok po 18-tej neopustil domácnosť, začal som pociťovať úzkosť. Hneď v prvý piatok po tom čo sa manželka odsťahovala ku kolegovi ten nepríjemný stav pominul. Zdá sa mi to zvláštne, nelogické, ale patrí to ku mne. Kamarátov z Oxfordu som odvtedy nevidel. Nechýbam im, a vyzerá to tak, že ani oni mne. Napriek tomu to boli krásne roky vášnivých a nekonečných debát plynúcich odnikiaľ nikam. Stali sa neodškriepiteľnou inšpiráciou pre viaceré moje poviedky o čom sa tí kreténi z Oxfordu dozvedeli a začali si nárokovať adekvátnu časť mojich honorárov.
Rozhodol som sa, že na odpovedi na anketovú otázku začnem pracovať v stredu. V telke som si naladil český retro kanál: vysielali 16 epizódu seriálu Randall a Hopkirk.
Bola streda. Od rána neznesiteľná páľava. Deadline bol o dva dni. K práci som si sadol krátko pred siedmou (odkedy som na dôchodku vstávam skôr ako keď som chodieval do práce, je to nelogické, čudné, ale patrí to ku mne), teda už od rána v plnom nasadení, štamperlík domácej, kávička, cigaretka, robota mi ide od ruky. Mimochodom, mnohým v mojom veku, dovolím si tvrdiť, že väčšine, ostala už iba tá kávička, no ja fičím ako za mladi: alkohol, káva, cigareta, skratka AKC = akcelerácia. Na pravé poludnie (s niekoľkými prestávkami, počas ktorých som sa osprchoval, vybavil poštu a uvaril si obed) som bol so svojou odpoveďou na anketovú otázku hotový. Text nechám deň odležať, zajtra sa na to pozriem, a v piatok ráno odošlem mailom do redakcie. Príspevok som nazval príznačne: Mám takmer všetko, čo nepotrebujem.
Vždy som tvrdil, že s vekom človek nemúdrie, ale osprostieva. Vo svojej odpovedi na anketovú otázku som našiel hrubku. Ale ináč v pohode, v samom strede. Štvrtok som strávil v bežnom dôchodcovskom rytme. Z knižnice som po počiatočnom váhaní vytiahol ďalšiu neprečítanú knižku. Musel som byť pri tom dosť nesústredený, v ruke som držal iný opus toho istého autora, ktorého som len nedávno rozdupal. Ale názov knihy ma dostal. Knihy neznámych autorov som si kupoval podľa titulov. Otvoril som knihu s názvom Mráz, neha a umakartové jadro a začal čítať.
Ako vravím: štvrtok som strávil v bežnom dôchodcovskom rytme.
V piatok ráno som svoju odpoveď na anketovú otázku ešte raz prebehol a potom odoslal do redakcie.
Robil som si kávičku a chute na cigaretu, keď ktosi zazvonil na vchodové dvere. Neponáhľal som sa otvoriť, nikoho som nečakal. Zvonenie mi nepripadalo naliehavé. Skôr akési nesmelé, ako keď nezbedné chlapčisko beží dolu schodmi a zľahka sa dotýka zvončekov na bytoch, ktoré míňa. Zalieval som si kávu a čakal či sa zvonček ešte ozve. Namiesto toho v zámke zaštrkotal kľúč. Zastala na prahu kuchyne a nevyzerala dobre.
„Podviedla som ho a on na to prišiel,“ povedala namiesto pozdravu.
„S mladším?“ Neodpustil som si.
Sklopila zrak. Vedľa nej dva kufre. Po dlhom čase nás opäť čaká víkend vo dvojici.
V pondelok ráno som zatelefonoval do redakcie so žiadosťou o drobnú redakčnú úpravu môjho príspevku do ankety.
„Vyhodiť z názvu slovo takmer?“ Uisťoval sa šéfredaktor.
Martin Vlado (1959) žije v Košiciach. Z naposledy vydaných kníh: básnická zbierka Záznam (2020) a kniha poviedok Lomová mechanika (2017), ktorá bola preložená do poľštiny (Mechanika pekania, 2019).
