Rozhovor s Petrom Konečným a Jurajom Malíčkom, tvorcami filmového podcastu Vertigo
Kedy ste boli naposledy v kine na film, v ktorom ticho hralo dôležitú úlohu?
PK: Jeden z posledných kino filmov o tichu plnom slov, bola španielska snímka Počuješ ma? (Sorda, 2025). Ide o príbeh nepočujúcej Ángely, ktorá počas tehotenstva zápasí s obavami, či dokáže nadviazať puto so svojou dcérou. Po pôrode jej stojí po boku počujúci partner Héctor, zatiaľ čo ona sa učí zvládať materstvo v prostredí, ktoré neposkytuje dostatočnú podporu ani pochopenie pre ľudí so sluchovým postihnutím. Výnimočný a citlivý film, ktorý pomocou precízneho scenára a formálnych postupov otvára divákom svet nepočujúcich. Ako sa cítia, čo prežívajú, ako bojujú o pochopenie v priestore pestrých zvukov. Inklúzia sa tak stáva tou najdôležitejšou, často neviditeľnou podanou rukou. Jeden z mojich najintenzívnejších filmových zážitkov tohto roka.
JM: Doslova keď som bol naposledy v kine, bez ohľadu na konkrétny film. Ticho totiž – v zmysle akéhosi prirodzeného významového kontrapunktu k „hluku“ ako všeobecnému pomenovaniu ne-ticha – je základnou zložkou filmového jazyka, pracuje sa s ním prakticky v každom filme – aj keď ambíciou tvorcov pokojne môže byť jeho eliminácia – teda to, aby sa „ticho“ v žiadnom prípade vo filme neobjavilo ani na malú chvíľočku. S takýmto modelom často pracujú veľkovýpravné spektákle, ktorým ticho prirodzene prekáža práve preto, že môže diváka vyrušiť, vymaniť zo zajatia príbehu, ktorého podstatou je, že sa stále niečo musí diať, stále niečo znie, hudba, dialógy, ruchy, efekty – a to len preto, aby sa odviedla pozornosť od toho, že ten príbeh ja sám osebe prázdny. Takže ticho hrá dôležitú úlohu v každom filme, a aj vtedy, keď ho tam niet. Na druhej strane aj v podobných spektákloch, ktoré akoby zneli stále, sa dá s tichom pracovať veľmi efektívne, dobrý príkladom je relatívne aktuálna trojdielna séria Tiché miesto (Quiet Place), ktorá je postavená práve na tom, že absencia ticha predstavuje pre protagonistov smrteľnú hrozbu. Ticha je v tých filmoch požehnane, ale je to „efektné“ ticho, ktoré znie práve tým, že ho nepočujeme. Je to teda také ticho – neticho. Alebo, aby sme boli ešte aktuálnejší, ticho hralo veľmi dôležitú úlohu vo filme Springsteen: Vyveď ma z ničoty, kde bolo akoby príznakom klinickej depresie hlavného hrdinu, čo veľmi pekne konvenuje so žánrovo celkom odlišným, ale inak tiež relatívne novým filmom Thunderbolts*, čo je marvelovka, a teda komiksový blockbuster, akurát, ticho je v ňom symptómom toho istého, čoho v Springsteenovi – teda depresie. A pripúšťam, že to nie je najoriginálnejšie riešenie, ale je veľmi efektívne.
Ticho vo filmoch sa niektorým divákom môže spájať predovšetkým s nemým filmom. Je „tichý“ a „nemý“ vo vzťahu k filmu to isté?
PK: Je aj nie je. Nemé filmy zo začiatku kinematografie do roku 1927 nemali inú možnosť, ako pracovať iba s mimikou hercov, pohybom tela, medzititulkovými predelmi a s naratívnymi postupmi nemej kinematografie. Tiché filmy po nástupe zvuku, alebo akejsi „modernej filmovej doby“ už pracujú s tichom cielene, upozorňujú na vyjadrovanie bez slov a hudby. Snažia sa o intelektualizovanie obrazu, ticho dáva scénam nový význam, hĺbku a interpretačné hodnoty. Veľmi dobrý príklad je francúzsko-belgický film Umelec (The Artist, 2011), ktorý nás vracia do obdobia dvadsiatych rokov minulého storočia, práve počas nástupu zvukového filmu. Snímka je nakrútená modernými postupmi so snahou o evokovanie kinematografie nemej éry, je čiernobiela a hlavne, nepoužíva zvuk. Je to spojenie modernosti a kinematografie a starého Hollywoodu. Pozoruhodný návrat do minulosti, ktorý ma za cieľ upozorniť na vyjadrovanie pomocou obrazu bez pomoci dialógov, hlasov hercov a herečiek. Takéto nakrúcanie si vyžaduje špecifickú režijnú prácu a zároveň aj zmysluplný príbeh, ktorý dáva zmysel vyrozprávať bez slov.
JM: Nie, samozrejme, že nie, aj keď takéto tvrdenie by mohlo viesť k zaujímavému myšlienkovému experimentu. Akože tichý a nemý sú vo vzťahu k filmu to isté, teda, že sledovať nemý film predpokladá akési vnútorné utíšenie sa, ticho duše, taký ten lyrizovaný, kontemplatívno meditatívny prístup, kde film je mágia svetla a dívanie sa naň je rituál nie nepodobný tichému rozjímaniu. Faktom však je, že nemý film nikdy nebol tichý, a to dokonca ani v tých veľmi, veľmi zriedkavých prípadoch, keď projekcia nemého filmu nebola sprevádzaná hudobným sprievodom. Lebo nemý film využíval živú hudbu ako sprievod, doplnok, či „podmaz“ prakticky od svojho vzniku. Nemý film však nie je tichý ani keď k nemu, pod ním, či za ním naozaj nikto a nič nehrá. Nakrúcanie filmu, ale aj jeho projekcia je spojenie mechaniky a optiky a práve mechanika je zdrojom prirodzenej „zvukovosti“ či netichosti nemého filmu. Premietanie samo osebe je totiž počuť a bolo počuť a bolo to relatívne hlasné – dodnes sa zvuk premietačky využíva ako zvukový symbol kinematografie, správne by to mal byť index, ale neťahajme sem sémantiku, vystačíme si s tým, že aj nemý film bolo naozaj vždy počuť a práve tento aj sluchový zážitok je obrovská súčasť poetiky nemého filmu, ale aj kinematografie ako takej. V sále sa zhasne, rozbehne sa známy klapot premietačky, plátno sa rozjasní obrazom a film začína.
Môžeme vo filmoch nájsť rôzne druhy ticha? Pracuje sa s ním v jednotlivých žánroch odlišne?
PK: Ticho a plynutie času v dokumentárnom filme, horore, westerne či dráme, je, samozrejme, odlišné. V každom žánri a subžánri má svoj iný myšlienkový a naratívny význam. Môže vzbudzovať napätie, strach, odhodlanosť tvorcov nechať divákov premýšľať nad intenzitou obrazov bez zvukovej barličky. Pár príkladov: ticho v britskom mysterióznom krimi Zväčšenina (Blow-Up, 1966), kedy hlavný hrdina vyvoláva fotografie, ktoré mu zmenia život a bez jediného slova pracuje vo fotokomore je úplne iné, ako úvodná niekoľkominútová scéna ticha v slávnom taliansko-americkom westerne Vtedy na západe (C’era una volta il West, 1968), kde čas beží pomaly a napriek tomu tak napínavo. A existujú, samozrejme, aj dokumentárne filmy, ktoré bez slov komentujú a ukazujú svet okolo nás, jeden z tých najzásadnejších je Baraka: Odysea Zeme (Baraka, 1992). To sú príklady, kedy sú slová zbytočné, ticho môže nahradiť (doplniť) iba hudba, a to nie vždy.
JM: Samozrejme a opäť ide o strohý fakt spojený s jazykom kinematografie. Nemý film sa stal zvukovým vlastne veľmi jednoducho – odhliadnuc od technológie išlo v zásade iba o to, že zrazu sme začali speváka, ktorý spieval, nielen vidieť – ako to bolo v nemom filme, ale aj počuť. Vzniklo tak čosi, čo sa dodnes volá diegetický zvuk – čo je taký zvuk, ktorého zdroj vieme identifikovať v obraze. Postavy sedia pri krbe, počujeme praskot polien, vidíme križovatku a počujeme jej hluk, kakofóniu zvukov tvorenú motormi, klaksónmi, cinkaním električiek. Oproti tomu nediegetický zvuk „nevidíme“ – filmová hudba tvoriaca atmosféru je modelovo nediegetická. A presne takto, diegeticky a nediegeticky, funguje vo filme aj ticho. A práve v súvislosti so žánrami vieme prácou s tichom dosiahnuť mimoriadne silné a výrazovo plné významové posuny, ticho sa vie rozhučať až do nepríjemnosti a naopak, kakofónia zvukov je preexponovaná do tej miery, že výsledný „šum“ počujeme, akoby sme počuli ticho. Relatívne často sa v rámci žánrového prístupu využíva aj rámcovanie tichom, sekvencia z ticha začína, postupne sa z neho vynárajú zvuky – šum, dunenie a podobne, ktoré sa prirodzene začnú miešať s hudbou – diegetické prechádza do nediegetického, sekvencia sa rozoznie a graduje a potom sa zvuk začne rozpúšťať a končíme opäť v tichu.
Dnes je niekedy ticho naozaj vzácne, ponoriť sa doň je častokrát takmer nemožné. Platí priama úmera – čím hlučnejšia doba, tým hlučnejšie filmy?
PK: Nie vždy, ale hudba je často veľkou tvorivou pomôckou. Príchodom zvuku a hudby sa kinematografia zmenila, ale pravdou je, že už prvé projekcie pred presne 130 rokmi, boli spojené s klavírnym sprievodom. Hudba bola tak súčasťou kinematografie ešte pred začiatkom „talkie movies“. Zvuk a hovorené slovo by som tak oddeľoval v tom, ako zmenili podobu kinematografie. Dnes už prakticky existuje veľmi málo filmov bez hudby, ale filmy bez slov sa realizujú každý rok. Fascinuje ma, ak je film ako listovaním vo fotoalbume. Obrazy vidíme, ale ich vnútorný obsah si vytvárame sami.
JM: Ponúka sa to, ako negatívna konotácia, ak hluk považujeme za čosi negatívne, respektíve, ak ho takto metaforicky usúvsťažníme – akože hluk je symptómom rozháranosti, chaosu, povrchnosti, hlúposti, banality a čo ja viem čoho ešte – a vztiahneme to napríklad k negatívnej interpretácii filmovej súčasnosti v tom zmysle, že dnešné filmy, alebo ich podstatná mainstreamová časť, alebo jednoducho to, čo zvykneme zastrešovať slovom Hollywood je také a také – teda tie filmy sú plné okázalosti, dynamiky, efektov, sú povrchné a hlúpe – a sú hlučné, aby tú vnútornú vyprázdnenosť zamaskovali – a tým odrážajú, aká je hlučná – v negatívnom metaforickom slova zmysle naša prítomnosť. A áno, vedel by som sa s tým asi stotožniť, ale myslím si, že by išlo o lacnú redukciu. Ono to môže totiž byť aj tak, že hluk je príznakom pozitívnej spoločenskej zmeny, nie nevyhnutne revolúcie, ale jednoducho, čoraz hlasnejšie sú v dnešnej spoločnosti hlasy, ktoré hovoria o ľudských právach, o inklúzii, o slobode, o ekológii a tak ďalej – a takto hlasné sú aj dnešné filmy, veľa dnešných filmoch, ktoré sú spoločensky veľmi angažované, pranierujú súčasný civilizačný stav a volajú po zmene. A potom je tá konotácia pozitívna. Osobne si však asi myslím, že ide o nepriamu úmeru – a teda že platí, že čím je doba hlučnejšia, tým sú filmy tichšie – akože ich je málo počuť alebo sú rezignované, taká akoby variácia konštatovania, že keď hovoria zbrane, múzy mlčia. A možno ide len o prirodzený vývoj, filmy spotrebovávame v obrovskom množstve, predovšetkým na streame, ale zdá sa mi, že spoločnosť sa pomaličky nastavuje tak, alebo už je tak nastavená dlhšie, že filmy vlastne nepotrebuje a z toho mi je smutno.
Ktoré filmy podľa Vás príliš kričali a mali radšej zostať ticho?
PK: Často sú to divácky úspešné filmy 🙂 Čiže ak mám chápať otázku ako metaforu „nekvalitné filmy, ktoré majú ale veľký marketing a jasný ťah na bránku“, tak ich je naozaj veľké množstvo. Mám pocit, že ako dieťa som chcel pozerať tie náročnejšie filmy pre dospelých, teraz dospelých často vidím, ako pozerajú filmy s náročnosťou detskej kinematografie. To sa dosť výrazne za ostatných 40 rokov zmenilo.
JM: Nechcem sa vyhýbať priamej odpovedi, a ani sa nevyhnem, ale opäť to potrebuje zarámcovať. Opäť sa dá totiž odpovedať mnohými spôsobmi. Je dobré, keď film kričí? A bolo by naozaj lepšie, keby kričiace filmy radšej boli ticho? Mám pocit, že tá otázka mieri priamo ku konkrétnemu filmovému vkusu a k tomu, ako ten ktorý film širšie spoločensky zarezonuje. A teraz úplne konkrétne, ako som sľúbil. Za modelovo „kričiaci“ film, ktorý mal radšej zostať „ticho“, považujem snímku Umučenie Krista z roku 2004, film, ktorý pre mnohých neskúsených filmových divákov znamenal veľmi mnoho, zvlášť pre veriacich. Veľa sa o ňom v čase jeho uvedenia do kín hovorilo, bol veľmi dobre prijatý, dokonca sa v súvislosti s jeho uvedením hovorilo o renesancii viery – v tom zmysle, že to môže byť film, ktorý ku viere môže priviesť mnoho nových hľadajúcich ľudí. Z môjho uhla pohľadu pritom šlo o exaltovaný gýč, ktorý zneužíva žánrový filmový jazyk na to, aby svojich divákov opantal a oklamal exploatačným zobrazovaním utrpenia. Ježiš je v ňom ako atlét, ako športovec, ktorý podáva extrémny výkon – v jeho prípade je tou športovou disciplínou bolesť. A duchovný rozmer celého príbehu umučenia sa stal čímsi vedľajším. Vlani sa mi čosi podobné stalo s filmom Substancia. Tá tiež z môjho uhľa pohľadu príliš kričala a pritom mala zostať radšej ticho. Ale ako som už vravel, toto je, myslím, otázka vkusu a tu by sme mali byť mimoriadne opatrní. Kádrovať takýmto spôsobom filmy je veľmi trúfalé. V ideálnom svete žiadne filmy nekričia príliš, ale ani nezostanú tak ticho, aby ich nepočul vôbec nikto.
V akých filmoch Vás ticho zasiahlo, v akých naopak iritovalo?
PK: Okrem nemej kinematografie ma ticho zasiahlo v mnohých filmoch, okrem tých, čo som už spomínal, napríklad aj vo 2001: Vesmírna odysea (2001: A Space Odyssey, 1968), kde je použité aj v scénach vo vesmíre, čo je logické, keďže vo vesmíre je vákuum a nešíri sa tam zvuk. Nedávno to boli dva animované zážitky bez slov, len s obrazom a hudbou – Mačacia odysea (Flow, 2024) alebo Môj kamarát robot (Robot Dreams, 2023). Keď som premýšľal nad touto témou, spomenul som si aj na nemecký dokumentárny film Austerlitz (Austerlitz, 2016). Jeho témou sú miesta v Európe, ktoré zostali ako bolestivé spomienky na minulosť – továrne, kde sa z ľudí stával popol. Tieto miesta sú dnes pamätníkmi, ktoré sú prístupné verejnosti a každoročne ich navštívia tisíce turistov. Názov filmu odkazuje na rovnomenný román W. G. Sebalda venovaný pamiatke holokaustu. Tento film je pozorovaním návštevníkov pamätníka, ktorý vznikol na území bývalého koncentračného tábora. Prečo tam chodia? Čo tam hľadajú? Ako diváci sledujeme nás ľudí, ako sa správame pri návšteve tichých spomienok hrôz, bez slov, len pomocou skrytých čiernobielych kamier.
JM: Tu do veľkej miery platí, že môžeme hovoriť až o akomsi objektivizovanom zozname najlepších využití ticha vo filme, kde sa pravidelne objavujú filmy ako Zúriaci býk, Zachráňte vojaka Ryana, Vtáci, Playtime, či Bande a part. V tomto filme napríklad, jeho režisér a scenárista Jean Luc Godard priamo konfrontuje diváka s tým, akú výrazovú silu má filmové ticho, keď postavy o tomto probléme najprv hovoria a potom film naozaj na minútu stíchne, aby presne ilustroval povedané. A nemôžem nesúhlasiť, väčšina tých zoznamov je totiž zostavená naozaj dobre. Ak však môžem vybrať prísne subjektívne a sám za seba, tak musím spomenúť film Mŕtvy muž, Dead Man, režiséra a scenáristu Jima Jarmuscha. Ticho v ňom fenomenálne funguje v súčinnosti s hudbou Neila Younga a je to extrémne silný zážitok, ktorý podľa mňa pôsobí až univerzálne, teda na každého jedného diváka bez ohľadu na konkrétny filmový vkus. Z podobných dôvodov mám veľmi rád prvého Sicaria, teda film, ktorým definitívne v najširšom mainstreame prerazil Denis Villeneuve. Ticho je tam extrémne uhrančivé a o Villeneuveovi vo všeobecnosti platí, že v práci s tichom je veľmi dobrý. Ak by som ale musel vybrať jednu jedinú absolútnu filmovú srdcovku, ktorá podľa mňa dokonca stojí na tichu, tak to bude československý český film Intimní osvětlení, režiséra a (spoluscenáristu) Ivana Passera. Je to klasika, súčasť československej novej vlny a je to komédia, podľa mňa extréme silná, pričom si myslím, že onen komediálny efekt je dosiahnutý práve kvôli tomu, ako ten film pracuje s tichom. Len veľmi málo by stačilo – podfarbiť niekoľko ťažiskových sekvencií hudbou a z iných ju vynechať a bola by to dráma. A tie filmy, v ktorých ma ticho irituje, si radšej nechám pre seba v tom zmysle, že nebudem konkrétny, v zásade ale môžem tvrdiť, že mi mimoriadne prekáža, ak tvorcovia využívajú ticho očakávaným a predpokladaným spôsobom. V komercii je to bežné, žiadny problém, objavuje sa to ale veľmi často aj v akoby programovo artových snímkach, ktoré predstierajú, že sú umelecké, či divácky náročné, ale vlastne nie sú, len sa mechanicky utiekajú k tichu, keď chcú nejakú situáciu dramatizovať bez využitia hudby či zvukových efektov. Je to školácke, banálne a zúfalé.
Koľko ticha vo filme znesie priemerný divák?
PK: To záleží určite aj od spôsobu spracovania ticha a či je divák na tento zážitok pripravený. V artovej (umeleckej) kinematografii je to častý spôsob filmového postupu, v mainstreame je to skôr výnimočné. Bol by som veľmi rád, ak by ticho bolo súčasťou aj hlavného prúdu. Ako sa to napríklad podarilo v titule Všetko je stratené (All Is Lost, 2013). Po zrážke s prepravným kontajnerom na mori sa hlavný hrdina, moreplavca bez mena, napriek všetkému úsiliu ocitne tvárou v tvár svojej smrteľnosti. Výnimočný herecký výkon Roberta Redforda, bez jediného slova a bez jediného hereckého partnera. Len more, snaha o záchranu a ticho.
JM: Naozaj netuším, osobne a veľmi úprimne a nielen preto, že vlastne neverím na priemerného diváka, ale aj preto, že obdivujem intuitívne spontánne vnímanie filmu a veľmi sa pred ním skláňam. Nekriticky, ale myslím, že nie samoľúbo si myslím, že o filme čosi viem a niekedy mi to prekáža – zvlášť v momentoch, keď by som si mal film užívať, ale nedarí sa mi to, lebo si zároveň uvedomujem, ako sa tvorca so mnou hrá. Ako presne vie, ako funguje filmový jazyk a snaží sa ku mne prehovárať vlastne mechanickými frázami. V takzvanom artovom filme, ale aj v takzvanom komerčnom. Každopádne som ale presvedčený, že film najlepšie funguje v tichu poznania, teda vtedy, keď už sa nedívam na ten ktorý film po prvýkrát, ale opakovane. Akože už nič neočakávam, nesústreďujem sa ani na obsah, ani na formu, len nechávam film na seba pôsobiť. A tu zrazu sa udeje to, že film naozaj metaforicky stíchne, obnaží sa a to mám veľmi rád. Sú tvorcovia, ktorí so svojimi divákmi akoby bojovali a sú takí, ktorí sa im podkladajú, vychádzajú im v ústrety až príliš, mne je v tomto prípade blízky kompromis. Chtiac-nechtiac, sám ako divák si regulujem, koľko ticha vo filme znesiem, opäť metaforicky i doslova si asi myslím, že je to tak v poriadku.
Čoskoro sú tu Vianoce. Je niečím špecifické ticho vo vianočných filmoch?
PK: Práve vo vianočných filmoch mi ticho chýba. Je skôr výnimočné, keďže tvorcovia skôr tlačia na divákov intenzívnou hudbou a často zbytočným komentovaním scén cez hlavné postavy. Vianočnú tému a zároveň príchod nového roka dokázal geniálne spracovať Charlie Chaplin vo filme Zlatá horúčka (The Gold Rush, 1925). To je pre mňa priam dokonalý „zasnežený“ nemý film, ktorý má stále čo povedať aj v dnešnej dobe. Obsahuje totiž ľudské hodnoty, sklamania, ale aj lásku. Ak však niečo menej tradičné, tak šokujúcim bola pre mňa „vianočná“ mysteriózna dráma Spaľujúca vášeň (Eyes Wide Shut, 1999). Príbeh manhattanského lekára, ktorý sa vydáva na bizarnú nočnú odyseu po tom, čo sa jeho manželka priznala k nenaplnenej túžbe. Predstavy, túžby, sny sa s Vianocami spájajú, avšak v tomto filme ide o spojenie mimoriadne originálne, a to hlavne v scénach, ktoré nepoužívajú žiadne slová.
JM: Technicky asi ani nie, ale úplne rozumieme otázke, a pokúsim sa odpovedať poeticky. Oná tichá, svätá noc, tematizovaná v notoricky známej vianočnej kolede je pre mňa noc, v ktorej sa dívam na film. To metaforické ticho Vianoc, ktoré mnoho ľudí až frustrujúco vyrušuje práve kvôli tomu, čo sa z Vianoc stalo – a preto Vianoce vlastne nemajú radi, na mňa pôsobí úplne spoľahlivo. Som vianočný gýčiar so všetkým čo k tomu patrí, ale možno aj práve preto Vianoce prežívam veľmi intenzívne a myslím, že aj duchovne, či oduševnene. Popolušku nedávam, nič proti nej nemám, ale môj vianočný film to nie je, zato Vianoce Adama Boronču, Vianočné oblátky, Lásku nebeskú a It’s a Wonderful Life si pozriem vždy a vlastne aj toho Kevina, teda Sám doma, vďaka mágii Vianoc je to v niečom hlboko pravdivý tichý film.
Ticho v sále po skončení filmu znamená, že…
PK: … ste videli dobrý film. Často totiž pokračuje v našich mysliach, a to je tá najlepšia známka kvality. Tento pocit pri filmoch mám mimoriadne rád. Keď zostávam s dielom ešte minúty, hodiny sám a stáva sa súčasťou môjho ďalšieho uvažovania. Vtedy filmy milujem… keď nekončia záverečnými titulkami.
JM: Rozpaky, sklamanie, ale i radosť a nadšenie, podľa toho, či po tej chvíli ticha nasleduje potlesk, alebo nie. Tak to ale funguje predovšetkým na festivaloch a asi v malých kinách pre náročnejšieho diváka. Ja som programovo nenáročný divák, ktorý častejšie chodí do multiplexov a tam ticho v sále po skončení filmu jednoznačne znamená, že nikto nezostal do konca titulkov. Zato sa občas tlieska počas filmu, keď sa divákom obzvlášť čosi zapáči, ale to sa deje len naozaj výnimočne. Faktom ale je, že ja si toto ticho užívam vždy, je to súčasť rituálneho dívania sa, v ktorom zostávam až do konca titulkov a v tom vnútornom tichu si upratujem, čo som práve videl. Záverečné titulky, samozrejme, bývajú podfarbené hudbou, takže ticho v kinosále je skôr symbolické, ale pre mňa to znamená čas, keď sa film, čo som práve dopozeral, vo mne usádza. Ako rozvírený prach a keď si sadne, až potom začínam o filme premýšľať. Je to výborné, vrelo odporúčam.
Peter Konečný je šéfredaktor a zakladateľ najčítanejšieho a najstaršieho slovenského špecializovaného filmového portálu Kinema.sk. Absolvent katedry filmovej vedy a multimédií na Vysokej škole múzických umení. Tvorca a spolupracovník niekoľkých filmových festivalov a prehliadok a PR špecialista bratislavského kina Mladosť. Dlhoročný spolupracovník Rádia_FM a Rádia Slovensko, scenárista a moderátor filmovej relácie Screener realizovanej pre portál SME.sk a podcastovej relácie Vertigo. Dramaturg niekoľkých letných kín, ktorý aktuálne prednáša aj v kluboch po celom Slovensku a venuje sa tiež prednáškam pre stredné a vysoké školy so špeciálnym projektom Svet médií. Ako lektor sa venuje aj témam domáceho a sexuálneho násilia a rodovej rovnosti v sérii unikátnych audiovizuálnych prednášok zameraných na kritické myslenie. Žije a pracuje v Bratislave.
Juraj Malíček (1974) vyštudoval estetiku a filozofiu, v súčasnosti pôsobí na Katedre etiky a estetiky FF UKF v Nitre, kde prednáša dejiny estetického myslenia, teóriu populárnej kultúry, interpretáciu filmu a dejiny filmu. Je autorom monografií Vademecum popkultúry, Popkultúra – návod na použitie a The Pleasure of Appearance and Knowledge – Pop Culture as Experience. V spoluautorstve s Františkom Gyarfášom napísal knihu Naše filmové storočie, s Petrom Konečným spolupracuje na podcaste Vertigo. Príležitostne publikuje, zbiera akčné figúrky, rád nakupuje v papiernictve a vo videohrách preferuje brokovnicu. V animovanom filme Ralf búra internet nadaboval postavu geeka.
