Vyzerá ako filozof
z 19. storočia.
Má bradu a okuliare. Má vzťah k tomuto kraju. K tejto mestskej štvrti. Chodí po nej stále dookola. Hore a dole, lebo je to kopcovitá štvrť. Stojí v ohybe chodníka a pozerá. Postáva pri križovatke, hodiny. Ale policajt to nie je. Opitý nebýva.
„Je to stratený prípad,“ povedal ktosi. Ale väčšinou o ňom nikto nič nehovorí. Iba ticho prechádzame okolo. Akoby tam nebol.
Niekedy rozmýšľam, či má občiansky. A či by si pamätal svoje meno.
Asi nemá.
Okrem iných bez je to aj pán bez mena.
Chodíš okolo neho a máš pocit, že ťa nevníma.
Jeho pohľady sú stratené. Také neškodné, úplne iné.
Akoby sa na teba díval schizofrenický anjel, alebo zviera.
Si si úplne istá, že nemá známych, pred ktorými by ťa ohovoril.
A že našťastie nie je filozofom. Nič si o svete nemyslí, nič si o tebe nemyslí.
Iba sporadicky. Iba raz. Leží pošťatý v tráve v jednom vnútrobloku, idem okolo a kričí na mňa, takmer z polosna.
Ty piča!
Vyzerá na moment nepríjemne a agresívne. Agresívne je u neho vítané, lebo inak pôsobí neškodne ako tisíc baránkov. Si vďačná za ten záblesk agresivity, ktorý ho asi drží nažive.
Ktovie o čom sa mu sníva. Stále podchladený. Stále nevyspatý. Musí byť hrozne zocelený, niečo medzi iron-manom a vlkom.
Vydrží všetky počasia.
Je taký hnedší. Spražený. Osmahnutý slnkom.
Prečo v lete nejde niekde pod tieň?
Prečo sedí na tej lavičke, pri chodníku, pri ceste? Kde je premávka a kde praží Slnko?
Prečo si nevybral inú? Niekde viac v tieni, v ústraní, vo vnútrobloku? Lavičiek je predsa na sídlisku na výber. Ako divánov a gaučov v IKEI.
Ale on. Akoby sa nechcel schovať. Akoby nemal čo schovávať.
Je človek verejný. Chce byť medzi ľuďmi. Participuje na verejnom živote. Na rozdiel od nás. Čo ním len rýchlo, rýchlo prechádzame. Vo večnej túžbe schovať sa.
Ale on tam sedí, sedí hodiny. Nezdá sa, žeby mal v hlave plán, žeby sa chcel zmeniť. Nesie to statočne.
Nesnaží sa, nerúca sa.
Občas mu niekto nechá na lavičke:
rožok a na ňom cukrík. Niekedy vrecko s chlebíkom, proviant.
Perníkové srdce. So starým popraskaným marcipánom.
Niekedy si podarúnky hneď nevyzdvihne. Nechá ich tam ležať, deň, dva. Dôveruje okoliu, že nekradne.
Ani on nekradne.
A občas si dokonca aj sám niečo zakúpi.
Ráno ho zazriem.
Sedí na schodoch vedľa potravín Delia.
Neón na predajni silno svieti, ale jeho si všimnem na poslednú chvíľu.
Sedí tam ticho a niečo konzumuje.
Sedí tak zvláštne na tých schodoch.
Nenápadne je slovo, ktoré to celkom nevystihuje.
Aj ten najtichší psičkár je hlučnejší.
Inokedy idem oproti, stojí na chodníku a pozerá na mňa.
Niečo zamrmle, niečo zašveholí. Možno v odraze jeho vnútorného sveta niečo znamenám.
Ale medziľudský kontakt to nie je.
Na jeho mentálny svet podľa mňa už dávno neexistuje žiadna diagnóza.
Expirovala.
Nesnaží sa. Nerúca sa.
Mohol by mať psa. Páčia sa mi bezdomovci so psami.
Chcela by som sa raz prejsť s fotoaparátom po Prahe a všetkých nafotiť.
Musí ich tam byť veľa.
Do adventného charitatívneho kalendára.
Iba tak pre seba.
Bezdomovec a pes. To má niečo do seba.
Pánovi Bez chcem zaplatiť kávu.
Ale na kávu by som s ním nešla.
Na prvú áno, na druhú už nie.
Radšej s kamarátom. S imaginárnym. S plateným.
Chodíš sa aspoň niekedy s niekým rozprávať.
To on nerobí.
Ako to vie vydržať?
Iba ticho stojí.
Ako pohyblivá socha.
Ako svedomie štvrte.
Raz na domovej schôdzi: Správkyňa bytového spoločenstva hovorí: že jedna babka jej volala, keď ho videla z jedenásteho poschodia blížiť sa k nášmu domu. Vtedy ihneď zavolala správkyni:
Už ide! Už sa približuje, už je tu.
Akoby nás všetkých išiel zmasakrovať.
Ďalší účastník schôdze sa ho zastáva: on je neškodný.
Neškodný je.
Je tu asi tri roky.
Stretol som ho v lese a dal som mu 5 eur.
Pán Bez má zrazu prehistóriu. Býval v lese. Potom zišiel nižšie. K obytným domom, ku kontajnerom.
Ako diviaky. Ale on ich nevyberá. Nikdy som ho nevidela na špičkách, v predklone, s hlavou v smetiaku.
Nesnaží sa, nerúca sa.
Na poklopoch kontajnerov sú niekedy pripravené humanitárne balíčky:
cestoviny, paradajkové konzervy, hubka na umývanie riadu.
Stačí už len dokúpiť si kuchyňu.
Na zábradliach a plotoch našej štvrte visia kabáty.
Kabáty duchov, kabáty, ktoré môžete zazrieť po dlhej noci, nad ránom.
Štvrť sa nezdá, ale píše príbehy. Stratené baloniaky, mimo systému, mimo Humany.
O lavičku sa zachytil modrý uterák. Vypadol z okna?
Pán by sa mohol osprchovať.
Ale bez sprchy to nejde.
Ešte na schôdzi vlastníkov bytov: Body programu sa vyčerpali, teraz vtipné historky:
A viete čo? Minule som ho videla na káve. Normálne si popíjal kávičku v meste na Štefánikovej. Tuto blízko, pod nami, na Štefánikovej.
Na Štefánikovej. Ako honosne to znie. Akoby tam Pán Bez sedel priamo so Štefánikom.
Ale naozaj.
Cestuje spojom 42.
Chodí do Gourmet Bistra. Chlebíčky, dezerty, delikatesy.
Tam ho majú radi.
Tam mu dokonca rozumejú: Keď ho chcem pozvať na chlebíček (aj ja som tam, kto by nechodil do Bistra) a on sa akosi prieči, predavačka to vyjadrí zaňho: Pán nechce!
Pripomína mi Pisára Bartlebyho z novely amerického klasika a jeho slávne: ja by som radšej nie. Ja by som radšej neparticipoval na behu sveta, na práci a vašich rituáloch, očakávaniach, ale napriek tomu, chcel by som tu zostať, chcel by som zostať nažive, chcel by som si dať kávičku.
Pán sused mu dal päť eur. Keď nechce odo mňa chlebíček, nedám mu nič. Veď sama (takmer) nič nemám.
Také obdobie:
Málo paliva. Vysoký cukor.
Ešte nie som bezdomovcom. Ešte stále mám byt. A strechu nad hlavou.
I keď do topánok mi už zateká.
A v košíku v potravinách stále menej položiek.
V Cafe Štúr kradneš jablko.
Teda nekradneš, majú ich tam zdarma, v košíčku, pozornosť podniku.
Ale načiahneš sa.
Inokedy by si to neurobila.
Žiadosť ti vyradili z registračného systému fondu.
Nie si kategória A ani B.
A ani B.
Začínajúci, ani etablovaní.
C ako celebrity nemajú.
Nesnažím sa. Nerúcam sa.
Ešte stále si môžem ľahnúť na zem k svojmu psovi. Ten sa poteší, olizuje ma.
Pes nevie, že je pes. Vie iba, že je. Také šťastie človek nemá.
Povedal čínsky mudrc Wu Hsin.
Aj tento by mohol byť filozofom. Brada, okuliare s puknutým sklíčkom, občas ho aj niekto prezlečie.
Chodí do charity, alebo charita občas chodí za ním?
Psa mu nedajú, pes by musel dozerať naňho.
Po káve sa vracia 42kou na Kramáre.
Je náš lokálpatriot. Nemá tu byt, no predsa je tu najviac prítomný zo všetkých.
Mohol by mať rezidenčnú kartu.
Ktorá by ho oprávňovala na to jeho:
nočné parkovanie vo výklenku pod balkónom bytu na prvom poschodí.
Raz tam zazriem skrčenú deku a starší matrac.
Ale ten môže zmiznúť. Niekto ho môže vyhodiť.
Keď ho ráno o šiestej vidím stúpať hore kopcovitým chodníkom, predstavujem si, že sa tam práve zjavil.
Že ho zrodilo ranné zore.
A že na noc mizne, že ho zapadajúce Slnko stiahne kamsi so sebou.
Lebo taká noc vo výklenku v zime sa predsa nedá prežiť.
Niekedy sa prediera medzierkami medzi autami. Parkujúcimi pri chodníku. Takými tesnými medzierkami, že skoro zanikajú. Takmer už neprítomnými ako v dobre vykorigovanom chrupe. Pán Bez prechádza medzi usmievavými autami.
Prederie sa do Delie a chodí tam medzi regálmi, postáva, kým ja urobím menší nákup. Keď vychádzam z predajne, stále sa rozhoduje. Málo je ťažké minúť.
Jeho návštevy v Gourmet Bistre sú ale pravidelné.
Tam sa cíti doma. Sedí vonku na vysokej barovej stoličke.
Pri stole pre štyroch.
Sedí tam sám. Pred ním ticho.
Za ním ticho. Vedľa neho ticho.
S tichom na káve.
Ja sedím na lavičke opodiaľ.
Fotím si ho z diaľky.
Do displeja mi vojdú biznismeni.
Kravaťáci.
Okolo idú: vyfintené, použiteľné ženy.
A ty si rada, že si si kúpila lak na nechty. Chlebíček.
Prestávaš mať na topánky.
Ale žobrať, vyhlásiť na seba zbierku, to ešte nie, to chce istý skill.
Ani tento ho nemá.
Neodkukal to od podobných v jeho situácii.
Možno si to aj všimol, ale on by radšej nie.
Nežobre, nenatŕča ruku, nepredáva časopis.
Nesnaží sa. Nerúca sa.
Dodáva ti nádej.
Autorka ilustrácie: Zuzana Fejerčáková
Barbora Hrínová (1984) je prozaička a scenáristka, v súčasnosti pôsobí ako pedagogička na VŠMU v Bratislave. Vytvorila niekoľko rozhlasových hier a audio-dokumentov pre RTVS a Český rozhlas. Je trojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka. Absolvovala výskumné pobyty v Gruzínsku a ako držiteľka Fulbrightovho štipendia v USA, v Kalifornii. Za svoj knižný debut, zbierku poviedok Jednorožce (2020), získala prestížne ocenenie Anasoft litera 2021 a Cenu René – Anasoft litera gymnazistov. V roku 2025 jej vo vydavateľstve Artforum vyšiel román Plachý dom.
