Som veľmi rád, že v školách učia deti čítať s porozumením. Možno o nejakú tú dekádu sa im rozjasnia tváre a dôjde im, čože za význam sa to, kua, skrýval za tými čudnými znakmi z Múmie. Potom sa už dospelé deťúrence rozbehnú do knižníc, pretože kníhkupectvo je predsa vianočný obchod s peknými darčekovými predmetmi, a zahltia svoje ramky myšlienkami velikánov. Potom sa vrátia do škôl a starenky učiteľky im tie myšlienky budú musieť vysvetliť, lebo na škole nemali predmet myslenie s pochopením. Podľa všetkých optimistických predpovedí ľudstvo zblbne a kým sa stihne zabiť, upadne do mentálnej agónie a iba vyvolení si postavia základňu niekde na ostrove profesora Moreaua. K týmto welbutrinovským dumkám mi prichodí ešte jedna, či je naša omladina učená v cudzom alebo rodnom anglickom jazyku, na to by sme tiež mali myslieť. Je to najrýchlejšia cesta, ako z nás, Slovákov, spraviť svetový národ – poangličtiť nás a zanechať múzeum kraslíc na spôsob Lužických Srbov. Taký som dnes pajedný a to bude tým, že som si dal maďarský guláš bez porozumenia k paprike…
Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.
